Zo života s horolezcom… KungFu Panda na skalách

Nemôžem povedať, že výjazd na Dreveník bola moja prvá lezecká skúsenosť a nechcem ani povedať, že bola posledná, no Rado moje schopnosti na skalách zhodnotil asi celkom výstižne. Respektíve, prešiel to taktným mlčaním s tým, že viem našťastie aspoň lyžovať.

Tu sa hodí podotknúť, že moje lyžiarske schopnosti ma priviedli už dva krát na operačný stôl, čo ma stálo šrúbku v kolene a danosti predpovedať počasie, tak si to stanovte ako vzťažnú sústavu.

V každom prípade, som tvrdohlavá a hlavne, keď leziem hore, kľúče od miešačky má Rado – keď ma nespustí, je to jednosmerka. A sú situácie, kedy som za to vďačná. Napríklad dneska.

Keďže si cesty vyberám na základe koncentrácie hmyzu a pochopiteľne obtiažnosti, naša taktika spočíva v lezení počas týždňa, ešte pred začiatkom mojej pracovnej doby, aby tam bolo čo najmenej ľudí. No dnes nám náhodný okoloidúci, Dušan, spravil radosť, keď sa rozhodol, že to moje trápenie zdokumentuje.

Netuším, čo ho k tomu viedlo, lebo popravde, musím troška popracovať na technike, aby tie moje pokusy boli o niečo elegantnejšie. Uznávam tiež, že tam naozaj je aj podobnosť s Kung-Fu Pandou a jej začiatkami v bojovom umení, a uznávam aj to, že najmä zo začiatku by asi stačilo počúvať rady skúseného inštruktora, ale tak nie vždy to môj pud sebazáchovy dovolí.

Dnešok bol ale super. Prešla som si hádam všetkými emóciami.. Od strachu, bolesti, hnevu, cez odhodlanie a čistú detskú radosť až po vďačnosť. Ciest sme vyšli hneď niekoľko. Začali sme vežičkou, kde som sa vyhrievala na slnku. Bolo mi totiž naznačené, že som až neprirodzene biela.

Nasledovalo niekoľko ciest, ktoré si Rado vytiahol a ja som prenechala veľkým červeným mravcom a následne sme sa premiestnili k nádhernej skale, ktorá nás doslova lákala na tieň a prísľub výhľadov, čo stoja za to.

Miestami ma tá skala takmer rozplakala, ale s odstupom si myslím, že to bola skôr moja bujná fantázia než skala samotná. Kým ja som trucovala, aspoň mal Rado trocha čas poliezť zopár ciest.

No ale čo by to bol za príbeh, keby sa nekončil veľkým finále. Moja posledná cesta, ku ktorej ma vyhecovala jedna partia svojím nariekaním a sťažovaním sa. Povedala som si, že nemôžem a hlavne nechcem byť ako oni. Tak som sa hecla ešte na poslednú cestu. A tá radosť tam hore bola pravá a nefalšovaná. Úplne ako v rozprávke. A k takej rozprávke patrí hrad a rovno ten rozlohou najväčši v strednej Európe. A zazvonil zvonec a ropzrávke je koniec a ide sa do práce…