Turistika človeka sídliskového

Tento príspevok venujem všetkým alibistom a Ľubke z minulosti, ktorí tvrdia, že do Tatier, či Slovenského raja je ďaleko, nemajú auto, nechce sa im riskovať staré vozne slovenských železníc, prípadne si netrúfajú kvôli nepredvídateľnému počasiu a náročnosti, chýbajúcej turistickej výbave…. Inými slovami, tým, ktorí nie sú leniví, pohodlní, sídliskoví, ale ta.. nedá sa.

Nedeľa. Prebúdzame sa v normálnom čase, popíjame kávičku, raňajky, úplná pohoda…

Až sa mi to zdá podozrivé.. Poznáte to, príliš pekné a hlavne pokojné ráno. Niečo nesedí…. Začínam rozumieť výrazu „ticho pred búrkou“… Napätie rastie, elektrizujú mi vlasy – odstávajú na všetky strany (alebo som sa proste ráno tradične nečesala).. a zrazu – je to tam!

Iskra v Radkovom oku, úsmev a “Obleč sa mojo, stačia ti tenisky, ber vodu a ideme.“

Tak ideme. Len tak, naľahko. Vonku je asi sto (rozumej okolo 30°C), slnko pripeká. Chvíľka zľutovania, nebude sa šľapať po asfaltke, zvezieme sa ten kúsok z terasy hore na KVP Košickou MHDčkou.

Oficiálny nástup na turistiku, sídlisko KVP-Kláštor a pekne smer Bankov. Samorejme, že to nie je také jednoduché a Bankov rozhodne nie je naša cieľová destinácia. Vraj uvidíme, koľko stihneme, lebo poobede má prísť návšteva. Slnkom vyhriatú lúku strieda vytúžený les a s ním spojený chládok a tieň.

Bolo načase, lebo môj mozog sa začínal prehrievať a bublať, čo obmedzilo moju slovnú zásobu na „voda“, „uhm“, „ehm“ a „áno, mojko“, čo povedzme si rovno, neprivedie nikoho do konverzačnej nirvány. V takom prípade ale výhoda horolezca spočíva v tom, že pokiaľ je vypustený do prírody, nároky na partnerku klesajú a plnohodnotná konverzácia o aktuálnej geopolitickej situácii sa rozhodne nevyžaduje.

Les je pokojný a prázdny. Podľa smerovej tabule sa hráme na bicykel a smerujeme na Jahodnú. Dôležité je zjavne poznať svoj smer. Cestou totiž stretávame dve zmätené tetušky a psíka.

Aj keď otázku smerovali na mňa, nechávam odpovedať svojho milého. Povedzme si rovno, ja by som im veľa neporadila. Moja úloha je nateraz šľapať. Aj tie orientačné tabule si fotím preto, aby som sa prípadne vedela pozriet na mobil a skontrolovať farbu značky, ak by sa raz rozhodol ma v lese nechať.

Prechádzka je v pohode. Prekvapivo. Sem tam trošku strmšie hore, ale poväčšine je to pozvoľne hore, či dole. Zlepšuje sa mi nálada a keď je čas na tradičný výletný chlebík so salámou, začínam aj rozprávať. Na Jahodnú sme došli ani neviem ako. Rýchlo. Tento krát na Lajošku nepokračujeme, lebo návšteva sa sľúbila už dávno a keď zisťujeme, že najbližší autobus je o 2 hodiny späť do Košíc, ideme po asfaltke pešo. Tretie auto sa však nad nami zľutovalo a stopom sme sa teda dostali až na amfik.

Nebudem vám radšej ani písať, že ten milý párik mal cestu takmer až pred náš blok, ale bolo mi povedané, že si musím vyšľapať ten posledný kopček, aby sa mi to vraj rátalo. Nuž, ale rátalo sa mi – a tentokrát takmer bez odvrávania. Tuším moje budúce ja raz možno bude turistkou. Iba žeby nie. A tak sa naša dnešná turistika pekne končí turistikou na sídlisku Sever a Košice Západ, alebo teda, Terasa.

[space value=“50″]

Páčil sa ti článok? Podpor nás…

Horalka

Lajky vyzbierané na Facebooku či Instagrame nás veľmi tešia a sú pre nás veľmi dôležité. Vďaka ním sa dostávame do povedomia a zviditeľnujeme sa. Kedže vám ale chceme prinášať stále hodnotnejší a zaujímavejší obsah, aj malá podpora v hodnote Horalky nás poteší a pomôže.
Možnosti, ako sa to dá, nájdete v sekcii – Podporte nás.
Ďakujeme.

Doobedná rýchlovka

Aj keď sa snažím prísť na originálnejší začiatok ako spomenúť budíček o piatej ráno, asi sa tomu predsa len nevyhnem.

Vychádzam totiž zo snahy zaujať čitateľa a predpokladám, že moji známi, rodina a priatelia zbystrili pozornosť už len preto, že teda JA a vstávanie o 5:00 ráno prestáva vďaka tomuto článku predstavovať oxymoron. Toto spojenie sa dá použiť vo vete, nevylučuje sa a keby len to. Je dokonca možné pridať, že je to podľa skutočnej udalosti, čo zvyšuje šance na úspešnosť amerického bestselleru.

Výhodou ranného vstávania však ale ostáva, že aj keď prihodíte 2 zastávky na naloženie ďalších dvoch ľudí, stále viete vybehnúť z bodu A – Stará horáreň pri Letanovskom mlyne, cez Prielom Hornádu a Kláštorskú roklinu, do bodu B – Kláštorisko ešte pred 9:00.

Naskytá sa nám pohľad na ešte nepreplnené turistické miestečko ako v raji s luxusným výhľadom na Tatry, ktoré po poslednej skúsenosti nateraz sledujeme z bezpečnej vzdialenosti.

Nevýhodou ale je, že o takom čase ešte bývajú aj vonkajšie záchody zamknuté. Čo som prežívala ako najväčšiu nespravodlivosť a muky. Močový mechúr u ženy je kapacitne menší. Anatómia nepustí. A pripočítajte k tomu rannú kávu, liter vody a ste tam, kde som bola ja. Zádumčivé kráčanie a celkové sústredenie na zvierače vyústili do toho, že miesto slov, ponúkam skôr pár obrázkov z cesty sem…

Vrátane prehľadu našich zadkov. Koniec koncov, to hlavné, prečo bol Slovenský raj zvolený za cieľovú destináciu príde až v druhej polovici…

V druhej polovici sa totiž plynulo presúvame do novootvorenej časti Slovenského raja a tam na nás čaká ferrata Kyseľ, ktorá bola znovu sprístupnená len minulý rok po pár desiatkach rokov, keďže ju vtedy zasiahol dosť ničivý požiar a celé to nedopadlo práve dobre.

Dnes však stačí zbehnúť z Kláštoriska, čo nám trvá asi pol hodku a môžeme sa navliekať do feraťáku. Ako inak, za pomoci nášho inštruktora, ktorý je viac ako precízny pri každom jednom uzlíku…

Dávam slang, že ferraťák.. jak Pani… mám ho totiž na sebe UŽ druhý krát (aj o tom raz…). A samozrejme, troška sa musím vytiahnuť pred Katkou, nech si myslí aspoň ona, že som adept na športovca roka. Aj keď popravde, nemyslím si, že mi na to skočí.

Začiatky ferraty nás trošku pobavili a objavilo sa veľa otáznikov, či to akože naozaj, ale ako prechádzame o trošku ďalej, začína mi byť jasné, prečo ten Kyseľ patrí medzi topky Slovenského raja. Je to tam. Priamo pred nami. A pod nami. A vlastne všade okolo nás. Skaly, lesy, vodopády…

Temnica mi prirástla k srdcu hneď. Predierame sa pomedzi skaly po stupačkách nainštalovaných po oboch stranách. Každá zákruta prekvapuje novými útvarmi. Tu nás čaká vodopád, tam ďalší skalný výbežok. Naozaj paráda.

Hlavne, keď to píšem takto s odstupom času a pozerám na menej, či viac podarené fotky. V daný moment mi ten pôžitok kazilo oceľové lano, ktoré som stískala svojimi korporátnymi rozmaznanými rúčkami s dokonalou manikúrou – bez rukavíc. CHYBA. Veľká chyba. A o chvíľu teda aj veľké spuchnuté červené ruky a pár odrenín a odtlačkovanín – áno, take slovo existuje… už teraz.

Na konci už len rebrík do neba, most nad Obrovským vodopádom, ktorý je naozaj obrovský, takže autori tohoto pomenovania sa veľmi nehecli.

Posledný úsek a sme späť na Kláštorisku, kde prevláda najmä český jazyk a vzhľadom na pokročilý čas, obed, je tu aj o dosť viac ľudí ako ráno.

Cesta dole je už len vykračovaním vo dvojiciach, ako na základnej škole. Chlapci vpredu, dievčatá vzadu. Sadáme do auta a v minúte všetci spíme. Teda dúfam, okrem vodiča.

Milujem tento teleport z výletu na parkovisko pred blokom. Stačí žmurknúť a človek sa preberie o niečo čerstvejší a rovno doma. Rýchla sprcha a šup do práce. Medzičas výborný, poobedná smena môže začať…

[space value=“50″]

Páčil sa ti článok? Podpor nás…

Horalka

Lajky vyzbierané na Facebooku či Instagrame nás veľmi tešia a sú pre nás veľmi dôležité. Vďaka ním sa dostávame do povedomia a zviditeľnujeme sa. Kedže vám ale chceme prinášať stále hodnotnejší a zaujímavejší obsah, aj malá podpora v hodnote Horalky nás poteší a pomôže.
Možnosti, ako sa to dá, nájdete v sekcii – Podporte nás.
Ďakujeme.