Velický zub – Jubilejná

Pijem už tretiu kávu, krčím sa v deke a spomínam, aké to bolo len dva týždne dozadu, keď sa zdalo, že leto neodíde. Ako ma jedno ráno Rado zobudil pred šiestou, nakázal zbaliť veci na lezenie a posadil do auta, ktoré má schopnosť teleportovať nás z jedného miesta na druhé, kým len na dlhšiu chvíľku žmurknem.

Som presvedčená o tom, že keď spím, vyzerám ako všetky tie herečky vo filmoch. Vznešene a roztomilo ako spiaci blonďavý anjelik. Áno, Radova verzia by bola asi trošku iná. Niečo v zmysle – hučala do mňa, že chce ísť do Tatier, tak som ju zobral, kým sa počasie nepokazilo. Ale nabudúce si to dobre rozmyslím. Ráno na mňa nahučala, keď som jej volal, že má vstávať, ledva sa odšuchtala do auta, žiadna reč s ňou nebola, samozrejme, ani sme neopustili Košice a už zaspala, musel som to odšoférovať, kým jej tiekla slina z otvorených úst…

V každom prípade som sa ocitla na parkovisku v Tatrách pred veľkou šípkou na Sliezsky dom. Smer je jasný, vyrážame. Rozmýšľajúc nad potenciálnym výskytom divej zvery, ticho kráčam svojich prvých 30 minút a nechávam sa vyrušiť len vznešene sa plaziacou vretenicou, aj to len na okamih, lebo má zjavne rovnako naponáhlo.

Spomínala som to tuším už, ale z nejakého dôvodu, či túru začíname ráno, či poobede, potrebujem prvú polhodinku kráčať potichu. Akoby si moje telo muselo uvedomiť, že to s tým chodením myslím vážne a zmobilizovať sa na nasledujúce kilometre. To však Rada samozrejme nikdy nebaví. Keď ideme do hôr, teší sa ako zlatý retríver a energia mu rozhodne nechýba. Ani chuť rozprávať. Hoc sám so sebou. Veľmi zlá kombinácia… čo ale robiť, keď sa stretnem s jeleňom v ruji, alebo tatranským medveďom som sa nedozvedela, lebo Rado si s tým hlavu nerobí. Stále tvrdí, že predsa len behá rýchlejšie ako ja…

Za hodinku aj čosi sa vynára Sliezsky dom. Počasie dokonalé. Nezastavujeme a pokračujeme ďalej, po zelenej hore, smer Poľský hrebeň. Obzerám sa, usmievam, kritický čas je za mnou, už sa začínam tešiť, že som v horách aj ja. Pri Kvetnicovom pliesku opúšťame turistický chodník, míňame drevenú klietku a mierime pod skaly. Počujeme piskot a zdravíme pána svišťa.

Na stotinu sekundy som ostala prekvapená, že počujem reakciu späť, keď sa ozve “Radooo? Si to ty, Rado?” Poviem vám, mala by som prestať pozerať rozprávky s neterkami, lebo neviem, či viete, ale svište nerozprávajú. Bola to Radova dobrá známa – Baška, spolu s kamarátkou. V čase, keď sme na nástup prišli my, ony už balili domov.

Okrem nás si cestu na Velický zub dnes vybralo viac nadšencov lezenia. Pred nami partia, za nami ďalšia… Ale bolo to stále v pohode. Začíname liezť a mne stúpa sebavedomie, lebo je to prekvapivo ľahké. Ten rozdiel, keď sa špičkou zapriete o tatranskú žulu a noha sa nepohne, v porovnaní s vyšmýkaným vápencom na Dreveníku… no paráda. A tak ideme dĺžku za dĺžkou…

… a robíme selfie, lebo kto by už len čítal článok bez fotodokumentácie. Koho zaujímajú písmenka, keď stačí preskrolovať obrázky. Som si istá, že mi dá každý za pravdu, že sme mega fotogenickí, hlavne na spoločných fotkách.

Pointa ale je, že túto cestu rozhodne odporúčam všetkým začiatočníkom a bojkom ako som ja. Pridá na odvahe a lezeckom sebavedomí… aspoň na čas, kým mi Rado nepovie, že to teda s prstom v nose zvládajú aj deti.

Predposledná dĺžka cesty znamená, že sme hore. Dosiahli sme vrchol. Čakáme na partiu pred nami, aby sme sa mohli vydať po tej poslednej na koniec cesty a potom už len turisticky zbehnúť dole. Prvé kroky a jeden fešák na mňa kričí, aby som ostala stáť. Otočím sa a on si nás fotil.

Fešák mal asi 65 rokov a pravdepodobne si fotil moju veľkú riť, aby doma potom ukázal, že dnes už Tatry lezie asi každý… Ale myslíte, že mne to vadí? Práve som vyliezla svoju prvú cestu v Tatrách, teším sa ako malá a tak ochotne tú riť vystrčím a škerím sa od ucha k uchu.

A čo bolo ďalej? Nuž zbehli sme to dole k veciam, zastavili sa na Sliezskom dome na jedno pivko a naspäť k nášmu teleportu…

Jánošíková bašta

Uznávam, že som sa na chvíľu odmlčala, ale to neznamená, že sa v našich životoch nič nedeje.

Skôr to boli iné povinnosti a pochopiteľne, moja lenivosť. Keď mi však nedávno napísal jeden follower na instagrame (follow @zivotshorolezcom), že vďaka nám a storkám, čo tam prihadzujem, spoznáva nové miesta, rozhodla som sa napísať znova pár riadkov, možno zdroj inšpirácie.

Žiadna vysokohorská turistika, žiadne driapanie sa po skalách, žiadna exotika. Spoznávanie východného Slovenska po vlastných, s využitím železníc slovenskej republiky (keďže auto bolo v servise, inak by to dobrovoľne asi takto nedopadlo). To je príbeh nasledujúcich riadkov.

Je ráno. Predpoveď počasia spomína slnko a teploty cez 30°C. Ale keďže Rado bol po nočnej, na skorý nástup a ranný vlak sa nedalo poponáhľať. V takom počasí nie je úplne ideálne vyraziť vlakom o 10:07 z Košíc a počkať si na poludnie, lebo výstup z Kysaku po červenej rovno na Jánošíkovú baštu, kde v tom čase nie je tieň, do ktorého by sa dalo schovať, je tak troška o hubu.

Človek sa vraj učí na vlastných chybách, ale to zjavne neznamená, že sa rovnakej chyby nedopustíte viac krát. Ocitla som sa totiž v situácii, keď sa mi pred očami vynoril výstup na Stolovú horu v JAR rovnako zle načasovaný, kedy som potila aj to, čo som vypila o 3 dni neskôr. Ale podobne ako vtedy, aj teraz sme to dali, len som mala pocit, že sa mi potia aj očné viečka. Najhoršie na tom je, že v oboch prípadoch mi tiché nadávanie neprešlo, keďže to bol vlastne môj nápad…

Cesta hore trvá asi hodinku (najmä, keď Rado nedbá na moje postávanie a snahu o nejakú prestávku, alebo spomalenie tempa.. vraj budujeme kondičku…). Prvá polovica je priam peklo, ale druhá je už v tieni stromov. Za námahu však čaká odmena v podobe krásneho výhľadu. Kto chce, skončí svoje výletovanie tu. Dá sa tu poopekať, poliezť, pokochať krásnou prírodou.

My však pokračujeme ďalej. Po červenej priamo do Košíc. Táto cesta je súčasťou najdlhšej turistickej cesty na Slovensku – Cesty hrdinov SNP.

Cestou stretávame aj jedného prudko odhodlaného cyklistu, ktorý z Dukly vyrazil 4 dni dozadu a po tejto ceste smeruje až do Bratislavy, a keďže je to zhodou okolností známy z pohody, troška sa s ním porozprávame pri pivku na Hrešnej. Keď rozpráva o 4 dňoch bez sprchy je mi jasné, že to nebude nič pre mňa. Hrešná a Kavečany je aj náš koniec cesty, no možnosti, kde skončiť je hneď viacero. Okrem Kavečan to môže byť aj Jahodná alebo Čermeľ.

Celkovo sme si dali do nôh asi 20 km. Po dramatickom začiatku nasleduje už len pochod po hrebeni, kde čaká klasické zvlnenie terénu v tieni lesa, vyjedanie černíc a zber húb na skvelú večeru v podaní môjho Rada. Život s horolezcom, ktorý vie variť a po takej prechádzke aj navarí, vie byť niekedy fajn…