Ako už viete, na Nový Zéland sme sa nakoniec dostali. Aby som zhrnula prvú časť príbehu, v utorok o 8mej ráno som odišla z bytu v Košiciach, Erička niekedy poobede z Malaciek a do cieľovej destinácie sme dorazili v sobotu, okolo 2hej poobede.

Detaily už preskočím, ale poviem vám toľko: prejsť toľkými časovými pásmami s troška vypätými situáciami, s nedostatkom spánku a na strave aeroliniek, vám na rýchlosti, s akou sa prepájajú synapsie neurónov rozhodne nepridá. Reakčný čas sa predlžuje a inokedy zdravý sedliacky rozum už dávno dovolenkuje a kašle na akékoľvek signály, ktoré mu vysielate v situáciach, kedy by sa mal zapájať. To aby ste nás neodsúdili na konci tohto článku…

Každopádne, prišlo dlho očakávané finále a oficiálny začiatok dovolenky. Pristáli sme na Novom Zélande. Keď niekedy poletíte do Queenstownu, bojujte o miesto pri okne. Naozaj to stojí za to. Veľké high five, keď sme vystúpili z lietadla a obrovská radosť pri pohľade na hory okolo netrvala dlho.

Keďže skener sa rozhodol odignorovať slovenské pasy, museli sme prejsť osobnou kontrolou, za ktorou nás hneď čakal pán z imigračného. Zjavne sa riadil pravidlom, že sa nám nesmie pozrieť do očí, inak mu ukradneme dušu. Nasledovalo asi milión otázok a vlastne len tri stále dokola, pričom sa pánko chcel jednoducho uistiť, že keď príde čas, naozaj vypadneme. Dve ženy, ktoré podstúpia takú krkolomnú cestu, aby sa dostali na Nový Zéland, ešte k tomu z východnej európy (!), to chce špeciálnu pozornosť…

Keď sme si vydýchli, že to máme za sebou, postavili sme sa do radu na colnú prehliadku a postáli si tam necelú hodinku.

Drahí moji potenciálni cestujúci do tejto destinácie. Dávajte si pozor čo, v akom množstve a ako prinášate so sebou. Inak si vás vezmú za také paravániky, budú vám klásť otázky, vyzvú vás predložiť podozrivé veci a oboznámia vás s výškou pokuty v prípade nezrovnalostí. Môže to skončiť aj s tým, že s ťažkym srdcom časť prevážaných vecí budete proste musieť vyhodiť. Napríklad nedovážať ovocie, zeleninu, mliečne výrobky a viac ako 200 kusov cigariet na hlavu. Pochopiteľne, nám sa nič také nestalo… alebo možno aj áno…

Veľmi dôležité je už pri balení myslieť na správne umiestnenie turistických topánok, keďže každý turista prichádzajúci na tieto ostrovy predstavuje hrozbu a zaručene chce zničiť ekosystém a narušiť miestnu biodiverzitu.

Brigádu, ktorá zahŕňa detailnú kontrolu starých, turistických, prepotených, zatuchnutých topánok by som teda nechcela. Pre predstavu, tie moje majú okolo 10 rokov a pred cestou ich Rado poctivo lepil dokopy, aby sa nerozpadli len tak, z nudy alebo na starobu už počas cesty pohodlne usalašené v batohu…

Prešli sme aj týmito kontrolami a po niekoľkých hodinách od príletu sme sa predsa len ocitli „na druhej strane“. Na druhej strane sme však neboli len my, ale aj všetky autá, ktoré jazdia naľavo. Prvá sa na jazdu podujala Erička (a poviem to rovno, nemala veľmi na výber, lebo proti argumentu, že som nešoférovala 3 roky nemohla namietať, aj keď medzinárodný vodičský preukaz som mala hrdo vedľa pasu-vybavíte na polícii, s 2 fotkami, platným vodičákom a poplatkom 6,50€). Z letiska na náš hostel to bolo okolo 15 minút jazdy. Naľavo. A keby len to. Obe sme si prvý krát sadli do SUVčka s automatickou prevodovkou.

Zaradila Déčko a sústrediac sa na tú správnu stranu sme vyrazili. A auto hučí a hučí, motor plače… Pozerám na Eričku, ona pozerá na otáčkomer, pozeráme na prevodovku, ale riadiace stupne chýbajú, veď je tam Déčko. No motor stále viac a viac protestuje, hučí a priťahuje pozornosť všetkých ľudí na uliciach Queenstownu. Nevzdávame sa, veď nejako to k hostelu už dáme. Bum! Jeden späťák nás varuje, že treba ísť síce po ľavej, ale nie až tak veľmi. Bum! Znova ten istý späťák vymeriava šírku cesty.. a do toho hučiaci motor a nekontrolovateľné stierače. Nie, neprší. Ale v týchto autách je vymenená aj smerovka so stieračmi, takže pri každom pokuse odbočiť, umývame okná.

Kto má najčistejšie okná na aute na Novom Zélande? Turisti! Ha ha joke.

Bum! O Niečo silnejšie ako doteraz. Stojíme na kraji cesty, obzeráme škody – prekvapivo, žiadne. Okoloidúcemu chlapcovi to nedá a kontroluje, či je všetko v poriadku. Jasné, všetko ok, len nie sme zvyknuté šoférovať naľavo. Reakcia cez úškrn – I can tell / Všimol som si. Good luck, girls! A má storku na večer k pivku…

Zaparkovali sme pred hostelom s maximálne hučiacim a utrápeným motorom. Vydýchli sme si. Aspoň nateraz. A keby sa to auto vedelo modliť, určite začalo prosiť Boha, aby ho niekto ukradol, kým sa ubytujeme, aby tieto muky nemusel podstúpiť znova. Ale ešte si vytrpel. Až na ďalší deň sme sa odhodlali prečítať si návod a zistili sme, že nie je D ako D. A že keď prevodovku posunieme troška doprava, zrazu prepneme na manuál. Takže sme si to dávali na jednotke cez celý Queenstown.

IQ test – failed.

Včera dala kamoška fotky na facebook z nášho posledného výletu a mne tak prišlo, že som vám o tom ešte stále neporozprávala. A že teda je o čom rozprávať… To vám teda bola cesta!

Možno som to už spomínala, ale keď behám po svete, všetko je to založené na chybových letenkách, extrémnych zľavách a výhodných kúpach, o ktorých sa rozhoduje v priebehu minút. Najčastejšie sa zlanárime s Eričkou (ako minule na Juhoafrickú republiku, Dubaj, Thajsko, Etiópiu, tak nejak jednou cestou…).

Nebolo tomu inak ani teraz. Spiatočná letenka z Paríža do Wellingtonu (áno, toho, čo je na Novom Zélande), za 250€, kúpa s omeškaním niekoľko minút za 337€, ale stále v tolerancii a za štvrtinovú cenu. Kombinácia letov, veľmi priateľná. Paríž – San Francisco, layover takmer 12 hodín, (čiže dosť nato, aby sme si obzreli mesto, ponaťahovali kosti, uzreli denné svetlo), ďalej presun do Sydney, kde sme na obhliadku mesta mali 8 hodín a následne cieľová destinácia- Wellington. Úplna parádička… Iba žeby nie.

Skúste si naťukať www.tripsta.de a veľmi rýchlo pochopíte, ako sme sa asi cítili 2 týždne pred odletom.

Kto nevie po anglicky, ľudový preklad je, že je to v prdeli. “Shut down our operations“ znamená asi toľko, že predávať extrémne lacné letenky po celom svete sa im nevyplatilo a už ich teda nepredávajú. A vlastne, že už nepredávajú nič, lebo už tak celkom ani neexistujú.

Začal sa kolotoč zisťovania, čo s našimi letenkami. A kam vlastne volať – United Airlines, Air New Zealand alebo Quantas?

Najbližšie 2 týždne od tohoto zistenia sme každý druhý-tretí deň na striedačku viseli na telefóne. Najprv Rob a Erika na Air New Zealand. Potom Rob a Erika na United Airlines. United Airlines Robovi a Erike. Ja na United Airlines. United Airlines na Air New Zealand. United Airlines mne. Ja na Air New Zealand. Air New Zealand na United Airlines. Air New Zealand mne. Ja na United Airlines. Erika mne. Ja Erike. Erika mne. Ja na United Airlines. Ja Erike…

Ja Erike na letisku v Bratislave, kde sa nachádza. Deň odchodu. Presun Košice Bratislava za mnou. Pred nami presun Bratislava Paríž – ako inak, Ryanairom. Máme čas. Vyberám itinerár a pri pohári alkoholického nápoja neveriacky pozeráme na výsledok, ku ktorému sa dopracovali letecké spoločnosti…

Košice / Malacky – Bratislava; Bratislava – Paríž (a presun cez celý Paríž na letisko CDG); Paríž – Washington; Washington – Los Angeles; Los Angeles – Sydney; Sydney – Wellington; Wellington – Queenstown.

A späť? Queenstown – Wellington; Wellington – Sydney; Sydney – San Francisco; San Francisco – Chicago; Chicago – Paríž; Paríž – Warszava; Warszava – Košice. Otázky?

Jedna jediná. Prečo pod booking reference number United Airlines nevidím let Sydney – San Francisco a let Sydney – Wellington je tam dvojmo?

Let do Paríža bol fajn. Extrémne veselý pilot nás privítal svojsky upraveným príhovorom, z ktorého si nepamätám jediný vtípek, ale pamätám sa, že sme sa pousmiali popod fúz. Shuttle bus a taxify, hotel v Paríži pri letisku CDG a prišlo ráno. Upršané. Hnusné. Dovolenková nálada sa nedostavila.

Stojíme pri odbavovaní batožiny, snažíme sa tváriť maximálne uvoľnene. Veď o nič nejde. Za posledné 2 týždne skrachovala naša cestovná agentúra, letenky nám prebookovali 3-krát a aktuálne nám v systéme nejaké chýbajú… Sympatická pani berie naše pasy, ťuká, ťuká… telefonuje… ťuká, ťuká… postaví sa a ide preč. Čakáme. Stále sa tvárime odhodlane odletieť. Pani sa vracia a…

… s úsmevom nám podáva pasy aj letenky až do Sydney a vysvetľuje celý proces, ktorý je potrebné absolvovať, deklarovať, nanovo sa v Sydney zacheckovať a už prechádzame cez bezpečnostnú kontrolu. Káva. Vínko. Boarding.

Naše miesta sme našli rýchlo a spokojne sa uvelebili. Nádych, výdych. Všetko je nakoniec v poriadku. Či?

„Slečna E a slečna U? Zoberte si prosím všetky svoje veci a poďte so mnou,“ usmieva sa na nás cez zuby letuška. Akožeee, všetky veci? Áno. Nič si tu nezabudnite. Ehm. Vyviedli nás z lietadla za zvedavého okukovania všetkých, už usalašených cestujúcich. Niektorí prekrúcali oči vidiac v nás potenciálne zdržanie letu. Iní už spokojne odfukovali pred 10hodinovým letom, pripravení prespať koľko sa dá.

„Vaše letenky nie sú platné.“ Tak to je veta, ktorú nechcete počuť a my sme ju počuli. Tváre úplného zdesenia, nechápavé krútenie hlavou, vysvetľovanie, kontrola referenčných čísel, telefonát sem, telefonát tam, „nie, nie, ja ich v systéme nevidím“, Erika belšia ako sneh, ktorý po tieto dni zasypal Tatry…

Ľudia boží, chcem to skrátiť, nech nepíšem román na sto strán, ale nám to v tej chvíli tiež nikto neurýchlil. Dráma. Počítajte tak do 79, kým si prečítate ako to dopadlo, aby ste precítili to napätie…..

Pribehla ďalšia letuška a pozerajúc na hodinky, zatlačila nás do lietadla, že na toto teraz nemáme čas. Odletíme z Paríža. Ale čo bude na druhej strane, to nám povedať nevie, ale ružovo to nevidí. Radšej by som uviazla v Európe, ako v USA, ale človek drží hubu a krok, a tak sme sa vrátili na svoje miesta a odleteli z Paríža.

Nekonečné customs, ktoré nás čakali na pôde zasľúbenej zeme neprospievali našej duševnej pohode, keďže na prestup sme mali nejaké 2 hodinky a práve vystátie si radov nám zabralo takmer hodinu a pól. Vybrať batožinu, zacheckovať batožinu, a poďme ku gatu s malou dušičkou, že v systéme budeme a preletíme naprieč USA. Boarding.

Sadáme si na miesta. Pozeráme na seba. Troška mastná pleť, strapaté vlasy a začínajúce kruhy pod očami. Prichádza letuška. „Smiem vidieť vaše letenky, prosím?“ Ta-da-da-daaaaa – akože Beethovenova Osudová symfónia. Roztrasenou rukou jej podávam letenky a začínam si zbierať veci. Veď to už poznáme, tak to trošku urýchlime, nech odletia načas. Rozmýšľam, čo som chcela v tomto meste vidieť a kam ísť… Usmiala sa. Sedíme na opačnej strane uličky, ale to je v poriadku. Šťastný let! Of kóoooooors.

Do Sydney sme prišli ráno. Podarilo sa nám hneď vybaviť check-in na večerný let a s ľahkosťou, mastnými vlasmi a hygienou vykonanou vlhčenými utierkami vychádzame na denné svetlo. Zhadzujeme nepotrebné vrstvy, keďže nás víta krásny jarný deň.

Opera House, The Rocks, káva, jedlo, slnko, Harbour Bridge, slnko, káva, botanická záhrada, selfie fotky, paráda. O Sydney napíšem pár slov v pokračovaní tohto článku neskôr, aby ste nenadobudli mylný pocit, že to je už happy end.

Na záver dňa sme sa stretli s kamoškou, ktorá tam žije. Ideme spolu na letisko. Stojíme vo vlaku a hýbeme sa. Akurát, že presne opačným smerom-smerom od letiska. Hups. Vyskakujeme na prvej zastávke a zdesene prepočítavame. Vždy sa mi páčilo ako v Sám Doma behala celá tá ich rodinka cez celé letisko. Bolo to také, dramatické… Dráma to teda je, hlavne, keď vám automatický skener nechce zoskenovať pas a pustiť vás na bezpečnostnú kontrolu. Stojíme teda pred „ľudskou kontrolou“.

Mastné, strapaté, zadýchané, spálené od slnka-alebo teda len ja, vystrašené, s kruhmi pod očami po zem… no nepustite nás ďalej. Pustili, ale s tým, že sa nemáme kam ponáhľať. Let do Wellingtonu bol zrušený. Či by sme ho stihli, keby bol načas, to len ťažko povedať, lebo prepočty sa rôznili o pár minút voči zatvoreniu gatu. Ale to podstatné nie je.

Čaká nás rad nespokojných cestujúcich pred Quantas. Áno, let bol zrušený, ale nie, nie je to kvôli nám. Až takú moc nemáme. Prebookujú nás vraj na zajtra ráno. Pozerám na nich… No, to asi nepôjde, lebo v tom čase máme sedieť už v lietadle do Queenstownu. My totiž síce cestujeme cez celý svet, ale ešte sme neskončili, i keď tak vyzeráme. Teta sa usmieva, poďte so mnou. Žeby konečne troška šťastia? Spravíme to takto. Dostanete 5 hviezdičkový hotel v Sydney na dnešnú noc a zajtra poletíte zo Sydney rovno do Queenstownu. Žiadne námietky.

Paráda. Ušetrí nám to jeden let a jednu príšernú noc v nízkorozpočtovom ubytovaní. Cestovateľská karma sa upravila. Stres opadáva. A padám na zem aj ja. Únava, žiaden spánok, bla bla, to nikoho nezaujíma. Sanitku nevolali. Žiadna dráma. Ale zato mám nových kamarátov v radoch zamestnancov Quantas.

Na letisku sme strávili ešte dobrú hodinu v snahe zaistiť cestu domov telefonátmi na Air NewZealand, ale nakoniec sme letisko opustili a ráno sa vrátili čerstvé, osprchované a vyspinkané v extra large posteliach v luxuse, ktorý si väčšinou, keď cestujete na chybové letenky, alebo teda on budget, nedoprajete. A áno, na Nový Zéland sme sa nakoniec dostali. To, čo nasledovalo od momentu, keď sme pristáli, to je už iný príbeh…