24 hodín v Poloninách

Áno, uvedomujem si, že keď capneme na instagram: „coming soon“, nemala by som príbeh toľko odkladať, ale chcela som vás nechať vydýchnuť…

…čo sa rozhodne nedá povedať o mužskom zastúpení z dvojice. Zmena, ktorá ale nastala spočíva v tom, že sa vlastne už ani nesťažujem… hlavne preto, lebo viem, že si musím šetriť sily na neskôr…

Nápad bol čiastočne môj, keďže som chcela sledovať prezeidy z miesta najmenej poznačeného svetelným smogom. Aj na bivakovanie som pristúpila bez nátlaku, keďže už žijeme v dobe, kedy existujú vlhčené utierky a plán sa týkal iba 2 nocí.

24 hodín v názve článku a 2 noci.. nevychádza, čo? Plán bol. Naozaj. Ale Rado mieni, Ľubka rýchlo zmení… Ale nebudeme predbiehať…

Balíme. Rozmýšľam, čo budem potrebovať okrem zásoby utierok a začínam sa zaujímať o predpoveď počasia. Piatoček luxusný, sobota k večeru o niečo menej.

Vidina vytrvalej búrky začínajúcej hneď večer, intenzívneho dažďa, vetra a to všetko počas pobytu uprostred lesa, bez možnosti horúcej sprchy a teplého paplónika… Pozrela som sa spýtavo na Rada, či to akože fakt. Reakcia? „Neboj sa mojo, o siedmej už budeš hrať v útulni karty s plchmi a myšami…“ – čo ma samozrejme úplne upokojilo. Pribalila som si repelent.

Spánkovým teleportom sme sa ocitli v Novej Sedlici. Malebná dedinka, úplne čarovná, pre nás predstavujúca východiskový bod. V miestnom penzióne sa lúčim s keramickým splachovacím záchodom, potláčam slzu v oku, nakladám si batoh na chrbát a v spoločnosti jedného vytešeného horolezca kráčame smerom do lesa.

Držíme sa červenej značky od začiatku do konca dnešného turistikovania. Ako inak, sú 3 hodiny poobede, páli slnko, 30 stupňov a začiatok cesty – asfaltka stúpajúca mierne do kopca. Nuž, nadšenie sa nateraz nedostavuje.

Krátky výdych a úľavu, keď vojdeme do lesa, strieda divoký súboj emócii v debatných miestnostiach môjho mozgu. Pred nami sa objavilo stúpanie bez konca. Cestu nám ešte spestruje blatíčko, nech to nie je príliš monotónne.

Zatnuté zuby, slovník nevhodný pre detského čitateľa a dodržiavanie bezpečného odstupu, aby nedošlo k ublíženiu na zdraví. V hraničných situáciach sa vraj človek nadopuje adrenalínom a dokáže mať silu za troch… Ale nateraz kráčam, neodvrávam. Akúkoľvek fotodokumentáciu odmietam zverejniť, takže hlavným aktérom nateraz je Rado.

Hneď ako sa vyštveráme na kopec, prečítam si o zvieratkách žijúcich v tejto oblasti, prehliadam medvede a vlky a vytešujem sa, že možno stretneme zubrov.

Rado ma hneď schladil, že na celom území ich žije 15, v jednom stáde, a že by som teda do iného hovna musela šľapnúť, aby som mala také šťastie. Je to romantik a moje šťastie som si zjavne vyčerpala už nato, že ho mám… Dá sa z článku vycítiť sarkazmus?

Vstupujeme do pralesa a začíname prudko klesať dole k potoku, kde stretávame prvých dvoch ľudí a na celkom dlhú dobu aj posledných. A ako to býva, po klesaní treba znova ísť hore. Tak šľapeme – konkrétne na Kremenec. Náladu mám troška lepšiu. Rado ma utešuje, že z Kremenca, to je potom už len kúsok na Čierťaž, kde by sme mali stráviť prvú noc.

Keď prichádzame na Kremenec – miesto, kde sa stretáva Poľsko, Ukrajina a Slovensko v jednom bode, je krátko pred siedmou večer a ukazuje sa, že kúsok znamená ešte hodinu a pol rezkého vykračovania pralesom ponoreným do príjemného šera.

Stislo mi riťku pri každom zašuchotaní. Ja byť v rozprávke Janko a Marienka, tak sa tiež radšej vrhnem do náruče strigy ako ostať na noc v lese, kde na každom kroku náučného chodníka na mňa žmurká veľký maco – nie práve vhodne zvolený obrázok na označovanie cesty, najmä ak máte fantáziu ako ja a cestou ste už bez ruky, nohy, 3krát roztrhaní.. Predsa len, Rado vie behať rýchlejšie. Resp. pri mne asi stačí konštatovať, že Rado vie behať.

O ôsmej prichádzame do cieľa na dnešný deň. Sú tu postavené už 2 stany, ale predsa len skúšame šťastie s chatkou. 4 poliaci si obsadili miesto dole, ale 2 miesta sú stále voľné hore na prični, a tak si rozkladáme karimatky a ja sa vrhám po suchom oblečení. Z nedalekého prameňa si doplníme vodu a keď vidím prvé 3 perzeidy, endorfíny mi už tečú ušami von. Popravde, zvuky z lesa nie sú práve podmaz, ktorý si predstavujem a tak zbabelo utekám do chatky. Nočné hry a cesty odvahy nikdy neboli mojou silnou stránkou.

Okolo deviatej nás vyruší zvuk štvorkolky a následná pohraničná kontrola. Kto sme, čo sme, kam ideme, z kade a prečo. Filozofické okienko, kam smerujeme netrvá dlho, ale po krátkej prestávke s rovnakými otázkami prichádzajú tí z druhej strany… Nemyslím „z druhej strany“, ale z druhej strany hraníc. A môže sa spať.

Noc bola… Nuž, bola. Zobudila som sa síce oddýchnutá, ale trochu dolámaná. V každom prípade s dobrou náladou. Vybehli sme k prameňu na rannú hygienu a nasledovali výdatné raňajky – spučená žemľa so salámkou a kaleráb. Mať prísun kávy, úplná idylka.

Ešte s úsmevom sa zaujímam, čo je na pláne dnes. Včera sme dali 17-18km, dnes to naplánoval na 25 a nedeľa ďalších 25… I feel disturbance in the Force a úsmev sa vytráca. Ako okej, dá sa, kebyže profil terénu nie je taký divoký. Predsa len, ten 10kilový drobček na mojom chrbte mi k energii, mentálnej a fyzickej vyrovnanosti nepridáva. Začína sa proces vyjednávania. Medzitým sa balíme a okolo deviatej sme pripravení vyraziť.

Dnes smer Jarabá, po červenej a modrej zároveň. Podľa toho, či dávate prednosť slovenskému alebo poľskému značeniu. Celá cesta je po hranici.

Nedajte sa však pomýliť predstavou mierne zvlnenej hrebeňovky. Je to buď prudko hore, alebo strmo dole. Počasie nateraz je naozaj dobré. Slnko je schované za sympatickými mrakmi, takže na to sa sťažovať nemožno. Ideme. Prechádzame krásnymi lúkami, lesmi, naozaj sa mi tu páči. Škoda tej prenikavej bolesti chrbta. Dnes to s tým batohom nejako nejde.

Desiatová prestávka na lúke a posledných 45 minút na Jarabú.

O tom, že Poloniny su krásne a pokojné miesto ma presviedča aj výhľad z Jarabej.

A o tom, že to ďalej podľa plánu rozhodne nepôjde zase prenikavá bolesť chrbta.

Rozhodnutie padlo na základe racionálnych faktov – zlá predpoveď počasia, bolesť chrbta a fakt, že aj keď by som dnes došla do cieľa, zajtrajšok až tak ružovo na mňa nepôsobil.

Schádzame dole do Novej Sedlice. Prudko dole, cca 3 hodinky. Cestou míňame Medovú Babu a Poľanu. V Novej Sedici už takmer plačem. Od bolesti aj radosti. Je to však rozprávková dedinka. Veď tu býva aj Deduško Večerníček.

Rozhodnutie ísť domov už dnes bolo správne a nasvedčuje tomu jednak silná búrka, ktorá večer prišla a prudké ochladenie, a jednak Radove rozpadnuté topánky, s ktorými sa bolestne rozlúčil po dlhoročnom intenzívnom vzťahu. Mňa si nateraz ešte nechal…


Páčil sa ti článok? Podpor nás…

Horalka

Lajky vyzbierané na Facebooku či Instagrame nás veľmi tešia a sú pre nás veľmi dôležité. Vďaka ním sa dostávame do povedomia a zviditeľnujeme sa. Kedže vám ale chceme prinášať stále hodnotnejší a zaujímavejší obsah, aj malá podpora v hodnote Horalky nás poteší a pomôže.
Možnosti, ako sa to dá, nájdete v sekcii – Podporte nás.
Ďakujeme.