Ferraty Megyer-hegyi Tengerszem

Jedno ráno sme sa zobudili a povedali si, že keď je pekne, vybehneme na nejaké ferraty. Ale kam? (Až tak pekne nakoniec teda nebolo. Ale ani sme nezmokli, takže pohoda. Len teda predstava bola trochu iná…)

Kyseľ sme už prešli niekoľkokrát a momentálne je zaplavený pre silné dažde, do Tatranskej Kotliny sa nám kvôli pár metrom voziť neoplatí a najbližia ferrata je až niekde pri Liptovskej osade. Ta sme došli…alebo nie?

Ešteže tých Maďarov máme z Košíc relatívne blízko. Skáčeme do auta a vyrážame smer Sárospatak. Áno, dobre čítate. 15 minút za hranicami a približne 1:20 z Košíc, nám susedia vybudovali ferraty. Oblasť sa volá Megyer-hegyi Tengerszem a bola uvedená do prevádzky iba teraz.

Infraštruktúru zatiaľ nemajú úplne dokončenú, ale čoskoro má byť vybudované veľké záchytné parkovisko, WC a altánky na opekanie. Kým sa tak stane, parkovisko nájdete pri reštaurácii Tengerszem büfé + parkoló. Je to vykosená udržiavaná lúka lúka s možnosťou posedenia, odkiaľ sa dá k spomínaným ferratám dostať novovybudovaným náučným chodníkom.

 

Prejdete okolo reštaurácie, popri mini tanku 😀 a pokračujete poza budovu hore kopcom popri tabuliach náučného chodníka 30 minút. Nástup je celkom slušné stúpanie, ideálne na zahriatie pred samotnými ferratami. Až sme sa smiali, že to človek nevidel, aby som sa zadýchal a spotil na kopci v Maďarsku 😀

Keď dorazíte k tabuli č.6, ste už prakticky tam. Mierne doľava, po červených krížikoch a dostanete sa na vyhliadku nad priekopou, kúsok ďalej k požičovni a informáciám, kde sme sa dokonca dohovorili slušnou angličtinou, aby sme vedeli čo a ako.

Ferraty

Poďme teda na tie ferraty. Sú tu 3 hlavné ferraty obtiažnosti C až E.

Na najľahšej z nich /zelenej/ sa nachádzajú 2 varianty D a E a k tomu ešte krátka detská ferrata obťiažnosti C /modrá/. Dokopy teda 6 ciest a na nich spolu 5 lanových mostov. Také ihrisko pre ferratistov. Cesty sú športového charakteru a aj obtiažnosť C sa niektorým môže zdať trochu ťažšia. Chválim ich za to, že kramľami neplytvali a sú len na miestach, kde sú potrebné. Aj na miestach, kde boli osadené, boli niekedy trochu ďalej od seba. Ja ako 2 metrový feši s tým problém nemám, to len aby ste vedeli, heh … Ďalší dobrý bod majú aj za zábavný faktor. V spodných partiách niektorých ferrát je pád spojený s istým omočením nôh, v niektorých prípadoch možno aj polky tela :D.

Prejdenie všetkých ferrát vám zaberie odhadom tak 60-90 minút. Po absolvovaní ferrát je možnosť vybehnúť ešte na neďalekú vyhliadku, kde vás 65 schodov postaví do výšky 15m odkiaľ je veľmi pekný výhľad do okolia. A ak ste lezec, tak okrem ferrát je tu vyborhákovaných ešte aj okolo 35 ciest na lezenie, no sprievodcu nemajú a obtiažnosti nám povedať nevedeli. Tak možno nabudúce.

Cestou domov sme sa ešte zastavili v spomínanej reštaurácii /bufete/, kde ráno pán domáci varil maďarský guľáš, ktorý neskutočným spôsobom rozvoniaval, kedže ho robil vonku. Toto si samozrejme nenecháme újsť. K tomu nám nalial tokajského vínka a s pokojnou dušou sme sa pobrali domov. (Šofér teda nepil, ale ušlo sa mu dojesť guľáš, takže win-win) Ak by ste sa tu chceli zastaviť, tak pamätajte na to, že platiť sa dá iba cash a vo forintoch.

ZÁVEROM

Ak sa vyberiete iba na ferraty, určite sa to dá stihnúť za pol dňa. Jedinou výtkou by bolo to, že tabule náučného chodníka sú iba v maďarčine, čo je škoda, lebo vyzeralo, že tam majú zaujímavé informácie, kedže v okolí sa nachádzali aj nejaké zrúcaniny. Budeme musieť doštudovať na nete. Ujo google vie všetko.

Otázkou ešte ostáva ako to tam bude fungovať, keď sa to rozkríkne. Víkendový nápor ľudí by mohol byť problém. Odporúčam ísť si to pozrieť, obehať čím skôr, kým je tam kľud. Nás tam bolo dokopy asi 7, takže sme o sebe ani nevedeli, no turistov tam bolo podstatne viac, a keď si oni začnú požičiavať sety, to až bude sranda. Hlavne na tej Éčkovej ferrate.

V čase našej návštevy nebolo parkovanie ani samotné ferraty spoplatnené.

Veľká Fatra – odložený prípad

Sme Veronika a Matej. Venujeme sa výrobe modrotlače, ktorá je naším živobytím, ale aj naším hobby. Musí byť, pretože výroba modrotlače je veľmi skúpa na voľný čas. Ak si však nejaký nájdeme, trávime ho na horách.

Na hrebeň Veľkej Fatry sme sa plánovali vybrať už v máji. Žiaľ, zlé počasie a následné povinnosti termín hrebeňovky odsúvali na neurčito. Po vyše dvoch mesiacoch nachádzame v diári voľné okno a vyrážame.

MAJEROVA SKALA, JASNÁ VOĽBA

Priamy spoj Dolný Kubín – Staré Hory nám udáva náš výstupový bod. Volíme modrú značku, ale nie preto, že modrotlač. Radi by sme sa totiž vyhli šliapaniu hore zjazdovkou z obce Turecká a Majerova skala znie rozhodne zaujímavejšie. A aj keď nemôžeme porovnávať veríme, že to bola lepšia voľba a Majerovu skalu určite odporúčame aj ako samostatný výlet.

To sme my, Majerova skala a v doline je vidieť Staré Hory. Trasa krátka, prevýšenie značné, ale nič nepríjemné.

KRÍŽNA A BUDE DOBRE

Z Majerovej skaly pokračujeme na vrchol Krížna, ktorého dominantou je opacha v podobe vojenského objektu. Z vrcholu je však krásny pohľad na všetky okolité pohoria, a čo je dôležitejšie, vidíme aj cieľ dnešnej etapy. Vzadu, v mraku na horizonte. Nie príliš utešujúci pohľad, ale už nás nečaká žiadne výrazné stúpanie, iba jemne zvlnený terén s najvyšším vrchom Ostredok (1596).

Spočiatku to s počasím nevyzeralo najlepšie, ale zvyšok dňa nás ešte prekvapil.

INSTANTNÝ ŠÉFKUCHÁR

Terén od Krížnej bol zvlnený viac ako sa na prvý pohľad mohlo zdať, a kopec zvaný Ploská tiež nebol až taký ploský, ako by sa mohlo zdať. Pre nás to však nie je žiadny problém, nakoľko sme si oddýchli počas pauzy na obed. Na hrebeňovky nosíme varič, pretože nás núti zastaviť na dlhší čas. Okrem toho, že si oddýchneme, má obrovské čaro aj samotné varenie. Aj keď len instantnej polievky.

Po zlých skúsenostiach z prejedania sa počas turistiky volíme ľahkú stravu v podobe instantnej polievky a krutónov z celozrnných rožkov, ktoré nám doma zoschli.

RAKYTOV, PODPÁSOVKA PRED ZAKONČENÍM DŇA

Po ôsmich hodinách a viac ako dvadsiatich kilometroch sa dostávame pred posledný kopec tohto dňa. Tristo výškových metrov a jeden kilometer nie sú žiadny extrém, ale už toho máme dosť. Ideme na zotrvačník, a ten začína zlyhávať. Je pravda, že kopec sa dá obísť po žltej značke, ale na to sme tu predsa neprišli.

Rakytov ponúka 360° pohľad na okolité pohoria. Nám ale vyčaroval úsmev na tvári fakt, že dnes pôjdeme už len z kopca.

SPÁSA MENOM LIMBA

Útulňa Limba pod Rakytovom nie je ani tak útulňou ako chatou. Má svojho chatára, ktorý sa stará o ňu, aj o hostí. Ponúkne čaj, alebo pivo, prípadne aj niečo na zajedenie. My volíme pivo, a popri dopĺňaní vitamínov a iontov varíme večeru. Pred spaním nám chatár ponúka borovičku s horcom, ktorú neodmietame a odchádzame spať.

Ráno máme príjemný budíček v podobe stáda kráv, ktoré obsadili okolie chaty. Cítime sa ako v Alpách.

DO PEKLA SO STAROU MAPOU

Pol hodinová rozcvička nás dostáva od útulne späť na našu trasu. Míňame smerovník, ktorý ignorujeme, nakoľko sme večer poctivo študovali mapu. Pokračujeme ďalej hrebeňom na Tanečnicu. Chodník sa miestami stráca v tráve, ale to nám nepríde byť zvláštne. Súdime, že je to menej frekventovaná časť Veľkej Fatry. Zrazu sa ocitáme v čučoriedčí bez chodníka a opäť kontrolujeme mapu. Všetko je v poriadku, ale iba na papieri. Vraciame sa späť ku smerovníku a cestou nachádzame ležať v tráve značku zákaz vstupu. Samozrejme nachádzame aj vytúženú značku a po pár kilometrovej zachádzke pokračujeme v správnej trase.

Žiaľ novo vytýčený chodník vedie lesom a tak sme radi, že sme si mohli užiť kvôli zachádzke takýto parádny výhľad na Malú Fatru.

DOTYK CIVILIZÁCIE

Všetko je v poriadku, stretávame davy turistov, ktorí sa tešia na výstup na Rakytov. Väčšina z nich prichádza z neďalekej vojenskej zotavovne, Smrekovice, takže to pre nich asi nebude taká „zábava“ ako pre nás. Areálom vojenskej zotavovne prechádzame skorej ako sme čakali. Predierame sa davmi ľudí a ponáhľame sa späť do lesa.

Z vyhliadky na Skalnej alpe pozorujeme na obzore vrchol Krížna, kde sme sa včera o takomto čase radovali z dobrodružstva, ktoré náš čaká.

DO PEKLA SO STAROU MAPOU DVA

Zastavujeme pred ohradou s kravami. Kontrolujeme mapu, smerovník, výsledok sa zhoduje. Trasa ide cez ohradu. Prichádza hlad, ale variť medzi stádom kráv nepovažujeme za najlepší nápad, a tak odkladáme čas obeda. Netrvá to dlho a sme vonku z ohrady, a dokonca nachádzame príjemné posedenie pod stromom na lúke, kde rozkladáme poľnú kuchyňu. Voda sa varí, kontrolujeme mapu, rátame čas príchodu do Ružomberka a odchody autobusov. Čaká nás ešte viac ako tri hodiny cesty, a tak vylievame vodu, balíme varič a vyrážame na cestu- smer Nová Černová. Po necelých dvoch hodinách prichádzame medzi domy a nechápajúco sledujeme čas.

Ten obed by sme stihli navariť, aj keby nebol zo sáčku a museli by sme čistiť zeleninu.

Pozn. mapa Tatraplan, Veľká Fatra 1:50 000, 2.vydanie 2013

KONIEC DOBRÝ, VŠETKO DOBRÉ

Je to klišé, ale príjemné. V Novej Černovej sme sa ledva stihli prezliecť a prišiel autobus MHD, ktorý nás odviezol na stanicu. Na autobusovej stanici sme sa našťastie zorientovali rýchlo, pretože po pár minútach prišiel autobus, ktorý nás odviezol domov, do Dolného Kubína. Áno, nestihli sme obed, a len preto, že v starej mape písali dlhší čas. Ale autobusové spoje by sme takto veru nenaplánovali.

Poistiť, či nepoistiť? To je otázka…

Otázka, ktorá sa vynára v posledných týždňoch na mojich internetoch viac ako inokedy, a preto prišiel čas vyjadriť aj svoj názor a to práve v tomto článku. Koho nezaujíma, nech ďalej ani nečíta…

O čo teda ide? Či používať alebo nepoužívať poistný uzol, tzv. poistku za osmičkovým uzlom.

Spolky, nie len na americkom kontinente, presadzujú politiku naviazania sa na osmičkový uzol bez poistenia. Pochopiteľne sa pri každom takomto tipe strhá diskusia, či áno alebo nie.

Na jednej strane sú ľudia, ktorí si myslia, že to potrebné nie je, pretože to nijako neovplyvňuje silu naviazania, osmička ako taká je dostatočne silný uzol, nezavadzia to, lepšie sa to kontroluje a pod. Z menej rozumných argumentov, no žiaľ veľmi často sa opakujúcich, mi nedá nespomenúť príspevky typu – „veď to povedala Asociácia, oni vedia čo robia“…

Na druhej strane panuje názor, že poistiť sa proti ľudskej chybe je vhodné a vyžadujúce. Správne naviazanie to síce neovplyvňuje, ani nezvyšuje pevnosť osmičkového uzla, ale pri zle zaviazanej osmičke to môže život zachrániť.

Takže ako? Poďme si to rozobrať na drobné.

Kontrola spolulezcov pred lezením

Každý zodpovedný horolezec vám povie, že kontrola spolulezcov je nevyhnutná pred každým lezením a hlavne v prípade, že dotyčného nepoznáte veľmi dobre, alebo s ním neleziete veľmi často …. ČO TO PÍŠEM?!

PRED KAŽDÝM LEZENÍM !!! BODKA. A VÝKRIČNÍK !

Či poleziem s mamkou, babkou, sestrou, otcom, kamošom, Sharmom, Ondrom či horským vodcom.

!!! VŽDY SI SPRAVÍM KONTROLU !!!

Bežná prax je ale taká, že nie každý tomu prikladá až takú dôležitosť, aká by bola na mieste. Iba zopár ľudí v mojom okolí ju robí poriadne tak, ako by to malo vyzerať. Moja skúsenosť je taká, že ak sa na niekoho otočím kvôli kontrole uzla, dotyčný len pozerá s vypleštenými očami, že čo vlastne chcem a keď už na to príde, tak len prikývne, že v poriadku. A nie som presvedčený o tom, že to skutočne skontroloval. Proste povedal, čo sa čakalo.

Takže otázka na telo. Kontrolujete sa poriadne pred každým lezením? Alebo nechávate priestor na možné ľudské zlyhanie, ktoré môže zapríčiniť nešťastie?

Osmičkový uzol

Nie, nebude nasledovať správne viazanie osmičkového uzla, ani jeho rozoberanie, ktorá verzia je pevnejšia, či porovnávanie s dračou slučkou a pod. Bolo by to na dlho a nie je to hlavným cieľom tohto článku. Možno nabudúce. Pre podstatu tohto článku nám stačí vedieť nasledovné:

  • je to medzinárodne uznávaný uzol pre správne a bezpečné naviazanie,
  • správne uviazaný a správne zaťažený je dostatočne pevný.

V jednoduchosti – nemali by sa mu krížiť pramene a z uzla by mal trčať minimálne! 10-násobok priemeru lana. Štandardne sa kvôli bezpečnosti hraničné hodnoty nepoužívajú a v praxi sa teda používa 15-20cm. Vtedy môžeme hovoriť o bezpečnom naviazaní. Za predpokladu, že sú dodržané aj ostatné náležitosti – správne vedenie lana cez sedák, nenaviazanie do pútok na materiál a pod.

A čo s prekríženými prameňmi? V podstate nič. Na bezpečnosti to neuberie, len sa vám môže po zaťažení horšie rozväzovať a sťažíte, alebo úplne tým znemožníte kontrolu partnerovi, ktorý sa iba začne zamýšľať nad tým, s kým sa to naviazal na lano, keď nevie správne naviazať ani základný uzol.

Poistný uzol

Poistný uzol – podstata tohto článku. Veľmi veľa krát som už počul, že ho lezci viažu iba preto, aby skrátili veľa trčiaceho lana z uzla. Ach jaj. Veľa ľudí ani netuší, alebo si neuvedomujú význam tohto uzla. Každá minca má dve strany. Začnime tým, prečo niektorí poistku odmietajú:

  • aj tak sa rozviaže
  • komplikuje kontrolu
  • zavadzia pri cvakaní
  • pri páde sa môže o čosi zachytiť
  • nezvyšuje pevnosť osmičkového uzla

To všetko môže a nemusí byť tak úplne pravda. Na druhej strane si povedzme, prečo by sme ju používať mali:

  • ak dokážem uviazať poistkový uzol, mám určite dosť lana vychádzajúceho z osmičky
  • zálohuje osmičkový uzol

Päť argumentov voči dvom, hm? Väčšina hore uvedených nedostatkov je z dôsledku lenivosti alebo zlého uviazania. To sa dá odstrániť veľmi jednoducho. Uviažte si ju správne! Použite dvojitý rybársky uzol, uviažte ju blízko osmičkového uzla a poriadne utiahnite.

Poistný uzol nie je jednoduchý rybársky uzol (resp. vodcovský), 15cm vzdialený, a len preto, aby som nemal voľný koniec lana príliš dlhý. Nebude vám nič zavadzať, zachytávať sa, ani rozväzovať. Celkom to dáva zmysel, nie?

Tým najdôležitejším, prečo by sme poistný uzol mali používať, je z môjho pohľadu práve spomenutá záloha. Všetci sme len ľudia a nikto nie je dokonalý. Chyby z nepozornosti sa stávajú. Treba si to priznať a správať sa tak, aby sa nestala osudnou. Inými slovami, poistka ako záloha má zmysel (predovšetkým v prípade ľudskej chyby alebo zlyhania partnerskej kontroly, ktorej sme sa venovali na začiatku článku).

Len nedávno sa na internete objavil prípad ako vynikajúco sa dá interpretovať naviazanie osmičkou. V danom prípade je to nespochybniteľne poistka, ktorú tam chcem mať uviazanú poriadne, ak by mi to čudo nikto neopravil. A verte mi, neviete si ani len predstaviť, čo ľudia vo svojej kreativite dokážu pri lezení vymyslieť. Veď posúďte sami.

Viac zaujímavých lezeckých chýb, či prešľapov zo stien a skál nájdete aj v albume na našej facebookovej stránke. Ak niečo podobné máte nafotené aj vy, budem rád, ak sa s nami o to podelíte a pošlete nám to.

Správne naviazanie

Veľa ľudí vie, ako to má vyzerať – teoreticky. Všimli ste si ako sú ľudia naviazaní v praxi? Keď pôjdete najbližšie na stenu, poobzerajte sa. Jeden nemá poistku a z uzla mu trčí iba krátky konček. Druhý má zase poistku, ale trčí mu z nej 30 cm koniec, lebo mu nevyšlo lano. Fakt zaujímavý pohľad.

Ako má teda správne naviazanie vyzerať? Pozrite si to na obrázku nižsie.

Slučka cez naväzovacie oká by mala byť vo veľkosti spojovacieho(istiaceho) oka, uzol je krásne symetrický, pramene sa mu nikde nekrížia a poistka je dvojitý rybársky uzol, zaviazaný čo najbližšie k hlavnej osmičke.

Pri takomto naviazaní, nie je možné aby poistka zavadzala, či pri lezení akokoľvek škodila. Ba dokonca máte poriešený aj voľný koniec lana. Chce to iba obetovať 3-5s viac času na naviazanie.

Záver

Čo napísať na záver.

Existujú len dva typy ľudí. S poistkou a bez poistky. Lezecké spolky sa prikláňajú k voľnému koncu, aby naviazanie bolo čo najjednoduchšie a najprehľadnejšie. A keď vidím ako nedbanlivo sa k poistnému uzlu pristupuje, ani sa im nečudujem. Je len na vás a vašom rozhodnutí, ku ktorej skupine sa pridáte. Či si dáte záležať na správnej dĺžke voľného konca, bez akýchkoľvek skracovacích uzlov, alebo si uviažete poriadny poistný uzol tak, ako je to spomenuté vyššie.

Za seba hovorím, že netreba byť lenivý a jednoznačne – POISTIŤ!

A nech sa už rozhodnete akokoľvek, nezabúdajte na poctivú kontrolu spolulezcov.

Lezte bezpečne a zodpovedne.

Horám zdar!
RadkoBartko

Rozhovor s Dankou a Slavom – základný lezecký kurz

Keďže samochvála smrdí, ale dobrý pocit z nedávneho kurzu sme chceli s vami pozdielať, rozhodli sme sa tentokrát vyspovedať priamo našich kurzistov, Danku a Slava, ktorí sa rozhodli pre Základný kurz lezenia. Za ich čas, ochotu a milé slová ďakujeme a veríme, že sa stanú inšpiráciou aj pre ďalších, nateraz ešte váhajúcich, budúcich lezcov.

Základný kurz lezenia si Slavo našiel pod stromčekom. Bolo to niečo, o čo si napísal v liste Ježiškovi, alebo ako vznikla myšlienka na lezenie?
Danka: Reálne sme nad lezením začali rozmýšľať po rozhovore s našou kamarátkou, ktorá si to už zopár krát skúsila a bola z toho nadšená. Vtedy sme si začali googliť, aké sú možnosti v Košiciach, kde sa dá liezť, koľko to cca stojí… Avšak nemali sme odvahu ísť do toho len tak, na ostro, bez inštruktáže. Pozerali sme si kurzy no nevedeli sme sa „dokopať“ k niečomu konkrétnemu. Dlho to takto stagnovalo, až sa blížili Vianoce a ja som dostala skvelý nápad…

Aká bola prvá, spontánna reakcia po rozbalení darčeka?
Danka a Slavo: Ja som to vedel 😀 (dlho som ho naťahovala s tým, že som vmyslela super darček a že sa musí pochlapiť s darčekom pre mňa, aby sa nemusel hanbiť).

S akými očakávaniami ste na kurz išli? Boli splnené?
Danka a Slavo: Očakávali sme, že si skúsime lezenie, a že budeme vedieť ako to robiť bezpečne, čo má obsahovať výstroj. Čo sa týka ich splnenia, boli prekonané. Kurz bol omnoho komplexnejší ako sme si predstavovali a stali sa z nás samostatní lezci s kopou zaujímavých a užitočných informácií v zálohe.

Plánujete v lezení pokračovať aj naďalej? Okrem lezenia na umelej stene, keď sa oteplí, v okolí Košíc máme mnoho skaliek…
Danka a Slavo: Určite plánujeme. Na základe rád na kurze sme si zakúpili výstroj a začíname trénovať aj na nejaké tie skalky, ale to je v našom prípade ešte otázka odvahy a času. Ktovie možno ďalšie Vianoce napíšeme Ježiškovi o kurze lezenia na skale…

Z našej strany pochopiteľne poznáme postup vybavovania darčekových preukazov, ale pre potenciálnych záujemcov, ako to celé prebehlo? Čo prístup samotného klubu?
Danka a Slavo: Na internete som si prezrela možnosti. Po veľmi rýchlom rozhodnutí som napísala mail a prišla mi blesková odpoveď. A vlastne takto to prebiehalo stále. Na každý môj mail prišla odpoveď rýchlo, takže sa nemôžem sťažovať. Pre darčekové poukážky som si mohla prísť osobne alebo bolo možné ich odoslať aj poštou. Vždy som ku všetkému dostala podrobné inštrukcie, takže len smelo do toho.

Máte niečo na srdci, čo by ste chceli na záver dodať?
Danka a Slavo: Určite sa chcem poďakovať za nás oboch, za skvelý zážitok a skvele strávený čas. Bol to pre nás veľmi dobrý odrazový mostík pre samostatné lezenie na stene a prajeme vám ešte mnoho ďalších tak nadšených lezcov ako sme boli my.

Základný horolezecký kurz – Janka a Tomáš

Zdravím priatelia!

Dlho som nič nenapísal, ale to neznamená, že sa nič nedialo. Práve naopak. Písanie šlo teda na druhú koľaj.

V tomto článku, by som sa rád vrátil ku kurzistom, ktorí už dlho čakajú, čo tu o nich napíšem.

Už minulý rok sa potencionálny horolezec Tomáš informoval, ako to s kurzami vlastne funguje. Cez zimu spracoval aj svoju polovičku Janku a na jar sme sa všetci stretli. Začal sa základný horolezecký kurz, ktorý je kombináciou kurzov tak, aby po jeho skončení boli noví lezci schopní samostatného pohybu v neveľhorskom teréne.

Kurz trval trochu dlhšie ako obvykle, pretože mali pracovné povinnosti rovnako ako ja, ale keď sa chce, všetko sa dá a vždy sa nám podarilo nejako zladiť.

Začali sme pekne krásne na stene, kde sa naučili základným veciam – ako sa správne naviazať, ako sa istiť, či ako sa správne pohybovať. Hlavným výstupom je už spomenutá schopnosť samostatného pohybu po skalách, takže na stene sme dlho nepobudli. Väčšinu času sme trávili na skalách v okolí Košíc, kde sa učili ďalšie potrebné veci. Nielenže boli šikovní, ale učiť sa chceli, takže aj mne sa školilo veľmi dobre. Vynikajúca kombinácia.

Po záverečnom stretku neubehol ani týždeň a na mobile mi zapípali obrázky z ich lezenia v Alpách. No čo viac som si mohol priať ako kurzistov, ktorí aktívne lezú aj po kurze.

Nedávno, keď sme sa stretli, s nadšením mi porozprávali, kde všade liezli a ako im to ide. Tiež ako skúšajú nové obtiažnosti, cesty a ako veľmi si to užívajú. Viac mi netreba 🙂 .

Ďakujem vám. Boli ste super.

Zaujal Vás príbeh našich kurzistov? Chcete sa aj Vy pozerať na svet z vrcholkov skál?     V tom prípade si pozrite našu ponuku kurzov (niektoré je možné absolvovať aj počas zimy) a neváhajte nás kontaktovať.

5 dôvodov, prečo nosiť prilbu

Lezenie je kategorizované ako nebezpečná aktivita, ale existujú spôsoby, ako riziko, ktoré k tomu patrí minimalizovať. Rozhodnutie, rovnako ako aj posledné slovo o tom ako veľmi chcete byť chránení, je na vás.

Ako malí sme jazdili na bicykli či na lyžiach bez prilby. Iná možnosť väčšinou ani nebola. Dnes tieto možnosti už máme a vidno to aj na cestách či lyžiarskych svahoch. Cyklistickú prilbu má už takmer každý a na svahoch je to tiež okolo 80% lyžiarov. Išlo by to bez nej aj dnes, samozrejme, ale prečo pokúšať štastie.

Prečo teda nosiť prilbu pri lezení? Tu je 5 dôvodov…

1. Skala nie je umelá stena

Väčšina horolezcov dnes začína na umelých stenách a postupne prechádza na skaly. Na umelej stene prilbu väčšinou nosiť nemusíte. Niekde sa múžete stretnúť s penovými podlahami, istenia nie sú ďaleko od seba, chyty sú pripevnené pevne ku stene a každý dáva na každého pozor.

Ale na skale je to iné. Vzdialenosti medzi isteniami sa líšia, spadnúť až na zem či obiť sa o skalu môžete takmer stále. Chyty sa môžu zlomiť a zhora môžu padať rôzne predmety. Pri lezení na skale existuje oveľa viac nebezpečenstiev ako na lezeckej stene.

2. Prilba funguje

Prilby zachránili nespočetné množstvo životov, či už to bolo na skalkách, v horách či pri ľadovom lezení.

Dokonca aj bouldrista John „Verm“ Shermann, ktorý prišiel s bouldrovou V-klasifikáciou, začal nosiť prilbu po tom, čo bol veľakrát otrasený. Povedal: „V súčasnosti, ak nemôžem nájsť legitímny dôvod prečo nenosiť prilbu, tak ju mám. Je to v 98% prípadoch.“

3. Technológie sa vyvíjajú

Dlhú dobu horolezci nenosili prilby, dokonca ani pri alpskom lezení, pretože boli veľké, nepohodlné a nebolo v nich dobre počuť. Boli vyrábané nie aby chránili hlavu pri páde, ale aby chránili pred padajúcimi objektami.

Za posledných pár rokov začali prilby nosiť aj “starí veteráni”, pretože sú ľahké a dobre odvetrávané. Technológie sa vyvíjajú a dnes je na trhu veľké množstvo modelov, ktoré spĺňajú potrebné normy a je si z čoho vyberať. Záleží len na vás či sa rozhodnete pre základný model, ktorý je dostupný už za pár eur alebo ultra ľahký najnovší model.

4. Riziká

Nováčikovia nepoznajú reálne riziká spojené s lezením. Neuvedomujú si, čo všetko sa im môže stať. Je preto potrebné, aby skúsení lezci išli príkladom, nosili prilby a informovali nováčikov o všetkých možných rizikách. Napríklad prečo nemať lano medzi nohami, prečo mať správne oblečený sedák alebo prečo necvakať s úplne natiahnutou rukou, keďže ešte aj vysoko nad zemou hrozí pád na zem.

Z natiahnutej šľachy sa vyliečite, ale z poranenia hlavy sa vám to podariť nemusí.

5. Samozrejmosť

Prilba by mala byť na skalách aj v horách samozrejmosťou. Lezenie nestojí za to, aby ste umreli či sa dochrámali kvôli tomu, že ste nemali prilbu. Prilby nie sú o neporaziteľnosti, sú o tom, že zvyšujú vaše šance na prežitie nehody súvisiacej s hlavou.

[space value=“50″]

Páčil sa ti článok? Podpor nás…

Horalka

Lajky vyzbierané na Facebooku či Instagrame nás veľmi tešia a sú pre nás veľmi dôležité. Vďaka ním sa dostávame do povedomia a zviditeľnujeme sa. Kedže vám ale chceme prinášať stále hodnotnejší a zaujímavejší obsah, aj malá podpora v hodnote Horalky nás poteší a pomôže.
Možnosti, ako sa to dá, nájdete v sekcii – Podporte nás.
Ďakujeme.

5 dôvodov, prečo je top rope fajn

Minule, keď som bol s kurzistami na skalách, som si spomenul na jedno krátke videjko, ktoré som videl dávno na nejakom festivale. Lezú top rope, dosť sa pri tom ešte boja a neveria tomu. Ja sa im snažím vysvetliť, nech lezú a skúšajú čo chcú, že top rope je super a bezpečný. Videjko s nadhľadom pojednáva o top rope lezení a jeho výhodách.

Top rope vás v lezení posunie ďalej, ale je to aj skvelý spôsob ako stráviť parádny deň na skalách. Po Slovensku sa nachádzajú skaly, na ktorých vrch sa dostanete aj bez lezenia a môžete si zbudovať top rope štand.

Zbudovanie štandu môže byť najnebezpečnejšou časťou dňa, podľa toho, kde sa štand nachádza. Dôležité je, aby ste vedeli ako na to.

Snažte sa chrániť lano pred odieraním na hrane skaly, používajte vlastný materiál, neničte barany (prasiatka), ktorých výmena môže byť komplikovaná a istite poriadne. Pád do voľného lana na top rope je nepríjemný pre lezca, ktorý to vôbec nečaká a štand je zároveň zaťažovaný väčšou silou. Lezenie v previsoch či traverzoch môže byť trochu komplikovanejšie ako lezenie vertikál.

Takisto nebuďte sebci a keď sa v okolí nachádzajú ďalší lezci, tak po pár kolách uvoľnite cestu a premiestnite si lano ďalej.

Tu je päť dôvodov, prečo je top rope fajn:

Bezpečnosť

Aj pri lezení top rope sa môžete zriedka zraniť, ale je to určite bezpečnejšie ako lezenie na prvom konci. V podstate pokiaľ istič drží lano napnuté, tak ste v suchu. Pri lezení na prvom konci môžete kľudne skončiť aj na zemi.

Tréning

Dokonca aj profesionáli, ktorí nacvičuju ťažké cesty lezú top rope. Zdolávanie ťažkých ciest nie je len o morále, ale hlavne o správnom pospájaní krokov. Nacvičíte si pohyby na top rope, čím sa vyhnete nespočetným padaniam do borhákov či vlastných istení.

Objavovanie

Nie každý vie ako liezť na prvom konci, alebo nie každý to potrebuje. Všetci máme kamarátov či rodinných príslušníkov, ktorým chceme ukázať lezenie. Naštartujte teda top rope a môžu si bezpečne vyskúšať o čom to lezenie je. Množstvo ľudí začína s lezením práve na top rope. Je to skvelý spôsob ako si zvyknúť na expozíciu, čítanie skaly a pohyb po nej.

Bez stresu

Nemusíte robiť nič, na čo sa necítite. Len preto, že si váš partner, priateľ, priateľka či pes myslia, že by ste si mali stiahnuť lano a vyliezť to na prvom, neznamená, že musíte. Pri top rope nie je dôvod byť stresovaný kvôli tomu, že sa neviete dostať k ďalšiemu isteniu a či padnete na zem.

Je to zábava

Je úplne parádne dať si pár bezstarostných lezení, len tak na odreagovanie.

[space value=“50″]

Páčil sa ti článok? Podpor nás…

Horalka

Lajky vyzbierané na Facebooku či Instagrame nás veľmi tešia a sú pre nás veľmi dôležité. Vďaka ním sa dostávame do povedomia a zviditeľnujeme sa. Kedže vám ale chceme prinášať stále hodnotnejší a zaujímavejší obsah, aj malá podpora v hodnote Horalky nás poteší a pomôže.
Možnosti, ako sa to dá, nájdete v sekcii – Podporte nás.
Ďakujeme.

7 bežných lezeckých chýb, ktorým sa vyhnúť.

Leto je takmer tu a plány vyraziť na skaly sa množia. Spolu s tým aj počet ľudí, ktorí sa dopúšťajú bežných chýb z lajdáctva ohrozujúcich zdravie.

Čo to vlastne takou bežnou chybou je? Je to aktivita alebo nečinnosť, ktorá môže vyústiť do vážneho zranenia či dokonca smrti. Ľudia si väčšinou neuvedomujú, že ju robia. Tieto prešľapy z nepozornosti a lenivosti sú oveľa bežnejšie ako si myslíte a robia ich ako nováčikovia, tak aj starí veteráni.

Ešte je len jar a vo svete sa už stalo zopár vážnych zranení a úmrtí, pričom niektorým sa dalo určite predísť.

Lano vedené poza nohu

Ak ste prvolezec, lano by ste nikdy nemali viesť poza svoju nohu. Stáva sa to vtedy, ak vaša lezecká línia prechádza krížom ponad istenie pod vami alebo ak leziete vertikálnu špáru a nohu založíte do špáry popred vaše lano.

Pri pohybe ponad istenie sa uistite, aby lano stále prechádzalo popred vaše nohy, členky a chodidlá.

Čo sa môže stať: Ak spadnete lano vás preklopí dole hlavou a vy si udriete chrbát a/alebo hlavu o skalu. V tomto prípade vám nepomôže ani to, že budete mať prsný úväz.
Najhorší prípad: Lezec zomrie na následky úrazu.
Ako sa tomu vyhnúť: Vedenie lana by malo byť dôležité rovnako ako lezenie samotné. Buďte pozorný, všímajte si, kde by sa malo lano nachádzať a v prípade pochybností získajte viac inštrukcií od skúsenejších.

Nezabezpečený koniec lana

Toto je pre vás ističi! Ak spúšťate prvolezca, uistite sa, že máte dostatočne dlhé lano. Dosť často sa stáva, že lezci vbehnú do 35-metrovej cesty (kde potrebujete aspoň 70m lano) iba s 60m lanom.

Čo sa môže stať: Lano sa prešmykne cez ruku a istiacu pomôcku a lezec spadne.
Najhorší prípad: Horolezec zomrie na následky úrazu.
Ako sa tomu vyhnúť: Vždy mať uviazaný uzol na konci lana pomôže, ale stále potrebujete dostať lezca dole. Najlepší spôsob ako sa takejto situácii vyhnúť je čítať poriadne sprievodcov, opýtať sa ľudí okolo a zistiť, aké dlhé lano na cestu potrebujem. Niektoré športové cesty si dnes vyžadujú 80m lano.


Vláčne istenie

Ďalšia vec pre ističov. Lenivé a nepozorné istenie môže mať toľko rôznych podôb, že každý rok lezci vymyslia nový spôsob ako byť pri istení nepozorný. Zopár príkladov: príliš veľa povoleného lana, nesledovanie lezca, kontrola telefónu, rozhovor s inými lezcami, postavenie ďaleko od steny, snívanie s otvorenými očami.

Čo sa môže stať: Veľmi veľa vecí. Lezec sa preletí viac ako by bolo potrebné, vás nekontrolovane ťahá k stene a pod.
Najhorší prípad: Vytiahne vás hore a poudiera o stenu. Lezec spadne a tiež sa poudiera, alebo spadne až na podlahu. Každý je zranený.
Ako sa tomu vyhnúť: Buďte dobrým a pozorným ističom. Dávajte pozor, odložte svoj telefón, sledujte lezca a komunikujte s ním.

Zlanenie z lana

Znie to šialene však? Ale nie je. Každý rok lezci nedajú pozor a vyzlania zo svojho lana či lán. Stáva sa to bežne pri simultánnom ale aj pri klasickom zlaňovaní. Je to rovnako bežné ako ostatné chyby popísané vyššie. Každý rok lezci umierajú aj kvôli tejto hlúpej chybe.

Čo sa môže stať: Lezec padá z lán na akýkoľvek povrch, ktorý ho dole čaká.
Najhorší prípad: Lezec zomrie na následky úrazu.
Ako sa tomu vyhnúť: Pri zlaňovaní majte konce lán vždy poistené. Buď laná spoločne zviažte vodcovským uzlom, alebo na každom konci vyviažte poriadny uzol. Vyhýbajte sa simultánnemu zlaňovaniu, pokiaľ sa nejedná o núdzovú situáciu.

Zlá komunikácia

Komunikácia je pri lezení dôležitá. Aj tu je priestor na veľa chýb. Často je to kvôli vzdialenosti medzi lezcom a ističom. Bežnou chybou je zámena jedného povelu za iný, či pomýlenie si povelov.

Čo sa môže stať: Lezec nie je istený a padá. Istič sa snaží chytiť voľné lano a zachytiť pád, pričom si spáli ruky.
Najhorší prípad: Lezec spadne na zem a zomrie na následky úrazu.
Ako sa tomu vyhnúť: Ak nerozumiete, radšej si to dvakrát overte. Pokiaľ je to možné, majte očný kontakt a sledujte, čo ten druhý robí. K príkazom používajte oslovenie.

Pád od vratného bodu

Ak chcete pripraviť vratný bod pre lezenie top rope, musíte sa dostať k štandu na konci cesty. Prístup k vratnému bodu môže byť problematický, hlavne ak sa vratný bod nachádza blízko hrany, alebo tesne pod ňou. Pamätajte tiež na predĺženie štandu aby sa lano pri lezení nedrelo o hranu.

Čo sa môže stať: Lezec spadne z vrchu cesty.
Najhorší prípad: Lezec zomrie na následky úrazu.
Ako sa tomu vyhnúť: V prípade ťažkého prístupu k vratnému bodu sa istite, alebo zlaňte z blízkeho stromu a následne, keď ste bezpečne zaistení do štandu si pretiahnite lano, ktoré spustíte dole.
Nesnažte sa dostať k vratným bodom, ku ktorých je veľmi ťažký nástup a hrozí riziko pádu zo skaly.

Bažant na vlastnom istení

Takže chceš liezť po vlastnom, hej? Kúpil si si čisto novú a žiarivú výstroj, pozrel na YouTube video a myslíš, že si pripravený zakladať vlastné istenie zatiaľ čo visíš na lište v ceste na hranici svojich možností.

Čo sa môže stať: Ste veľmi vyčerpaný, aby ste založili istenie. Neviete správne odhadnúť veľkosť špáry a vyberiete nespávny frend či čok.
Založíte príliš otvorený alebo zatvorený frend, nerozumiete ako v správnom smere zaťažovať svoje istenia a pri páde všetko vytrháte von.
Príliš veľké trenie lana, ktoré vzniklo nesprávnym predlžovaním a to následne vyťahuje vami založené istenia.
Najhorší prípad: Vytrhanie všetkých istení a pád na zem. Lezec zomrie na následky úrazu.
Ako sa tomu vyhnúť: Stať sa dobrým lezcom na vlastnom istení vyžaduje veľa praxe. Neuponáhľajte to. Začnite v cestách, ktoré sú obtiažnosťou bezpečne pod vaším RP. Ak leziete na umelej stene VIII , začnite so zakladaním v nejakej V/V+. Bez srandy.
Zistite si všetky potrebné informácie, pochopte ako vlastné istenia fungujú a aké sú ich limity. Naučte sa vybudovať istiace stanovište na vlastných zaisťovacích prostriedkoch.

Byť dobrým a zdatným horolezcom vyžaduje čas a prax. Ak vidíte niekoho na skale pri nejakej chybe, nebojte sa ho osloviť a opraviť. Na druhej strane, nenechajte sa nachytať pri týchto základných chybách a nezabudnite nosiť hruďák a prilbu.

[space value=“50″]

Páčil sa ti článok? Podpor nás…

Horalka

Lajky vyzbierané na Facebooku či Instagrame nás veľmi tešia a sú pre nás veľmi dôležité. Vďaka ním sa dostávame do povedomia a zviditeľnujeme sa. Kedže vám ale chceme prinášať stále hodnotnejší a zaujímavejší obsah, aj malá podpora v hodnote Horalky nás poteší a pomôže.
Možnosti, ako sa to dá, nájdete v sekcii – Podporte nás.
Ďakujeme.

Skoro týždeň v Manínskej

Kedže sme už dlho neboli na žiadných skalách a práca nám umožnila na týždeň niekam vypadnúť, rozhodli sme sa vyraziť na miesto, kde to pre nás všetko začalo – Manínska úžina. V utorok ráno si balíme všetko potrebné a vyrážame na krátku dovolenku.

Do Záskalia prichádzame pred obedom s búrkovými mrakmi za chrbtom. Dáme malé osvieženie po dlhej ceste a rozmýšlame, čo ďalej. Kedže sme sem však prišli liezť a nie ležať, tak prehádžeme matroš v batohoch a vyrážame na blízke skaly. Cestou sa spustí malá prehánka, ktorú prečkávame pod Gastonkou, ale pokračujeme ďalej pod Černokňažníka. Mám so sebou i úplného nováčika, takže ideálne miesto na rozlez.Cestou na bivak sa zastavujeme na Spodnej Gotike, kde si vybehnem ešte zopár ciest a pohodový deň je za nami.

Streda je voľný deň, kedy sa k nám majú pridať ešte kamaráti z druhého konca republiky, a tak ako ďalší sektor vyberám K60 na Priedhorí. Ľahké cesty, príjemný prístup, takže cez štátny sviatok dosť veľký risk, ktorý sa nakoniec vyplatil. Po príchode to vyzeralo na tlačenicu, ale po pár minútach sme tam ostali na troch lanách. Večer sme dali opekačku a deň zbehol ako voda.

Štvrtok si dávame doobedu trochu voľno, veď sme na dovolenke, ale poobede už som zase na skalách. Tentokrát však nie lezecky, ale trochu pracovne. Viac sa o tom dozviete časom …

Piatok sa zobúdzame do škaredého počasia, ktoré sa mierne zlepší, ale bohužiaľ na skaly to nevyzerá. A aby sme veľmi neskysli, volíme aspoň rýchlu prechádzku na Manín. Hore máme miliónový výhľad a na cestu dole nám bolo nadelené aj trochu vody, aby sme sa veľmi neprehriali. Po nejakých troch hoďkách prichádzame na ubytko premočení, ale vždy lepšie ako sedieť na riti.

Ani nevieme ako a dovolenky je koniec. Opäť sa na chvíľku vraciame k našej pracovnej rutine, ale pri najbližšej príležitosti sme zas a znova vonku 😛

Rado


[space value=“50″]

Páčil sa ti článok? Podpor nás…

Horalka

Lajky vyzbierané na Facebooku či Instagrame nás veľmi tešia a sú pre nás veľmi dôležité. Vďaka ním sa dostávame do povedomia a zviditeľnujeme sa. Kedže vám ale chceme prinášať stále hodnotnejší a zaujímavejší obsah, aj malá podpora v hodnote Horalky nás poteší a pomôže.
Možnosti, ako sa to dá, nájdete v sekcii – Podporte nás.
Ďakujeme.