Keď poviete horolezcovi, že chcete íst na prechádzku, rozhodne dbajte o presnú definíciu, čo si pod týmto slovom predstavujete. Inak môže nastať nedorozumenie.. ako napríklad minule.
Budíček skoro ráno. Takmer hodina rozhodovania, či je počasie priaznivé, študovanie meteo predpovedí, hádzanie mincou… tak reku, ešte pospím, isto sa nikam nejde… a zrazu povel – ideme!
A za 20 minút sme už sadali do auta, smer naše krásne Tatry.
Partnerka horolezca musí byť presvedčená o svojej prirodzenej kráse. Na šminky proste nie je čas. Osobne volím radšej poriadnu dávku kofeínu ako skrášľovacie procesy.
Priznávam bez násilia, v aute som ešte zažmúrila na chvíľku oči a zobudila som sa až na to, ako mi môj horolezec strká prst do otvorených úst, z ktorých mi vyteká slinka (a áno, stále som presvedčená o svojej prirodzenej kráse).
Začiatok: Biela voda, smer Šalviový prameň a potom ďalej.
V tejto chvíli si ešte nie som schopná zapamätať toľko informácii naraz. Tempo – moje. Ani sťažovať som tým pádom nemôžem, ale ono sa stále čosi nájde, len nepriznať, že v tom teple sa mi až tak nechce. Odolávam turistickému návalu. Zatiaľ sa necítim až tak v lese. Skôr ako na promenáde pri Dunaji v Budapešti. Hundrajúc šľapem.
Rázcestie Šalviový prameň je našťastie miesto stretnutia vopred dohodnutého s kamoškou, ktorá schádza už dole zo Zeleného plesa.
To sú vlastne tí turisti, ktorých stretávate na začiatku túry, keď sa eštelen rozbiehate a oni si idú už opačným smerom. Pokiaľ neviete, že si to tam vyšľapali už včera a po noci strávenej na chate sa len snažia chytiť vlak domov, môže to pôsobiť demotivujúco. Keď sa na nich ale zadívate bližšie, kruhy pod očami, nezdravo biela farba, výpary alkoholu.. verte mi, ste na tom v danej chvíli lepšie.
V každom prípade, pre mňa to bol čas na chleba so salámou a veľký dúšok vody. Rýchle ahoj a čau a šľapeme ďalej.
Smer Skalnaté pleso. Príroda krásna. Les šumivý. Nevládzem. Teda, ja vládzem, ale ako inak, prehnane čerstvý vzduch, až ma páli sliznica, preto sa to zdá, že nevládzem s dychom.. proste ten vzduch…
Vychádzame na lúku, prebúdza sa vo mne dieťa kvetov a nemôžem sa nabažiť krásnych farieb. Cieľ je už na dohľad. Síce ako rozmazaná škvrna pod ťažkými sivými mračnami, ale ignorujem ich. Mám na výber? No, nemám.
12:01. Také poetické. Ideálny čas na dorazenie do cieľa. Prvého. Skalnaté pleso.
Obzerám sa. Lanovkové turistky v sexi šortkách, teniskách a s dokonalým makeupom, bez prepotených tričiek a popletených vlasov ma presviedčajú o tom, že niekedy je ťažké spoliehať sa na prirodzenú krásu. Upachtená, spotená a červená sa zaľúbene pozerám na svojho horolezca a čítam mu v očiach… „to som si teda dal…“ Moja odpoveď? „Dačo mi hovor“… radšej sme obaja ticho a aby ste nám do očného rozhovoru nezasahovali, prikladám len fotku so slnečnými okuliarmi.
Ideme ďalej. Svišťovka. Ale najprv sa musím uistiť, či ma to nezabije. Či nebude pršať a nebudú okolo mňa lietať blesky. Vraj nie. Náročnosť, vraj rovinka. Verím mu.
Je tu len krátky kúsok strmo do kopca, ktorý nebudem popisovať, lebo cenzúrou by to i tak neprešlo a už si skáčem zo skaly na skalu ako taký kamzík.
A je to tu. Dážď. Mračím sa ja, mračí sa nebo. Prestávam sa mračiť a snažím sa vyčariť úplne prirodzený úsmev, lebo je to len dážď a nie búrka, prestáva pršať. Good deal. A sme hore. A čo to znamená? Chleba so salámou a jeden naozajstný kamzík za chrbtom.
A prší znova. Mne to neva, môžem si vytiahnuť svoju super novú vetrovku na takéto počasie. A znova som presvedčená o svojej prirodzenej kráse. Nedá sa však rovnať s krásou Tatier. Nádherné miesto a krásny výhľad. Napríklad aj smerom dole, na Zelené pleso.
Vykročili sme teda tam. Smerom dole by to šlo s dychom, ale moje roztrasené korporátne nohy majú čo robiť na mokrých skalách. Šmyk sem, šmyk tam, horolezec si vykračuje s rukami vo vreckách. Predvádza sa, čávo. Pózuje na fotky… Ale aspoň sa teší.
Schádzame dole a ja sa len obzerám a srdiečko mi tancuje pri tej kráse. To sa bude maľovať. Inšpirácia všade, kam sa pozriete. Dostáva sa mi aj niečo málo z výkladu. Tamto je to a toto ono.
Zámená pochopiteľne používam čisto z básnického prístupu. Pamätám si každý jeden názov. Iba žeby nie.
Vidina fajne načapovaného piva ma ženie ďalej okolo Čierneho plesa až do cieľa. Ďalšieho. Dostalo sa mi aj štrúdle. A keby len to. Dokonca aj pusa na čelo. A to je ocenenie, ktorého sa len tak od horolezca nedočkáte.
Čas sa kráti a preto ideme rovno dole. Nekonečná cesta späť na Bielu vodu zbehne ako nič a mne sa dostáva pôžitku vyzuť si ťažké vibrami.
Sadáme do auta a vyrážame do Košíc. Hrdo kontrolujem kilometre. 24. Myslím si, slušné. Horolezec sa na mňa pozrie a povie: „Celkom dobrá prechádzka. Raz ťa vezmem aj na poriadnu túru. Takú, ozajstnú.“
Odvraciam zrak von oknom a rozmýšľam, že nie je prechádzka ako prechádzka.
[space value=“50″]
Páčil sa ti článok? Podpor nás…
[lead]
Lajky vyzbierané na Facebooku či Instagrame nás veľmi tešia a sú pre nás veľmi dôležité. Vďaka ním sa dostávame do povedomia a zviditeľnujeme sa. Kedže vám ale chceme prinášať stále hodnotnejší a zaujímavejší obsah, aj malá podpora v hodnote Horalky nás poteší a pomôže.
Možnosti, ako sa to dá, nájdete v sekcii – Podporte nás.
Ďakujeme.
[/lead]
