Nový Zéland – cesta

Včera dala kamoška fotky na facebook z nášho posledného výletu a mne tak prišlo, že som vám o tom ešte stále neporozprávala. A že teda je o čom rozprávať… To vám teda bola cesta!

Možno som to už spomínala, ale keď behám po svete, všetko je to založené na chybových letenkách, extrémnych zľavách a výhodných kúpach, o ktorých sa rozhoduje v priebehu minút. Najčastejšie sa zlanárime s Eričkou (ako minule na Juhoafrickú republiku, Dubaj, Thajsko, Etiópiu, tak nejak jednou cestou…).

Nebolo tomu inak ani teraz. Spiatočná letenka z Paríža do Wellingtonu (áno, toho, čo je na Novom Zélande), za 250€, kúpa s omeškaním niekoľko minút za 337€, ale stále v tolerancii a za štvrtinovú cenu. Kombinácia letov, veľmi priateľná. Paríž – San Francisco, layover takmer 12 hodín, (čiže dosť nato, aby sme si obzreli mesto, ponaťahovali kosti, uzreli denné svetlo), ďalej presun do Sydney, kde sme na obhliadku mesta mali 8 hodín a následne cieľová destinácia- Wellington. Úplna parádička… Iba žeby nie.

Skúste si naťukať www.tripsta.de a veľmi rýchlo pochopíte, ako sme sa asi cítili 2 týždne pred odletom.

Kto nevie po anglicky, ľudový preklad je, že je to v prdeli. “Shut down our operations“ znamená asi toľko, že predávať extrémne lacné letenky po celom svete sa im nevyplatilo a už ich teda nepredávajú. A vlastne, že už nepredávajú nič, lebo už tak celkom ani neexistujú.

Začal sa kolotoč zisťovania, čo s našimi letenkami. A kam vlastne volať – United Airlines, Air New Zealand alebo Quantas?

Najbližšie 2 týždne od tohoto zistenia sme každý druhý-tretí deň na striedačku viseli na telefóne. Najprv Rob a Erika na Air New Zealand. Potom Rob a Erika na United Airlines. United Airlines Robovi a Erike. Ja na United Airlines. United Airlines na Air New Zealand. United Airlines mne. Ja na Air New Zealand. Air New Zealand na United Airlines. Air New Zealand mne. Ja na United Airlines. Erika mne. Ja Erike. Erika mne. Ja na United Airlines. Ja Erike…

Ja Erike na letisku v Bratislave, kde sa nachádza. Deň odchodu. Presun Košice Bratislava za mnou. Pred nami presun Bratislava Paríž – ako inak, Ryanairom. Máme čas. Vyberám itinerár a pri pohári alkoholického nápoja neveriacky pozeráme na výsledok, ku ktorému sa dopracovali letecké spoločnosti…

Košice / Malacky – Bratislava; Bratislava – Paríž (a presun cez celý Paríž na letisko CDG); Paríž – Washington; Washington – Los Angeles; Los Angeles – Sydney; Sydney – Wellington; Wellington – Queenstown.

A späť? Queenstown – Wellington; Wellington – Sydney; Sydney – San Francisco; San Francisco – Chicago; Chicago – Paríž; Paríž – Warszava; Warszava – Košice. Otázky?

Jedna jediná. Prečo pod booking reference number United Airlines nevidím let Sydney – San Francisco a let Sydney – Wellington je tam dvojmo?

Let do Paríža bol fajn. Extrémne veselý pilot nás privítal svojsky upraveným príhovorom, z ktorého si nepamätám jediný vtípek, ale pamätám sa, že sme sa pousmiali popod fúz. Shuttle bus a taxify, hotel v Paríži pri letisku CDG a prišlo ráno. Upršané. Hnusné. Dovolenková nálada sa nedostavila.

Stojíme pri odbavovaní batožiny, snažíme sa tváriť maximálne uvoľnene. Veď o nič nejde. Za posledné 2 týždne skrachovala naša cestovná agentúra, letenky nám prebookovali 3-krát a aktuálne nám v systéme nejaké chýbajú… Sympatická pani berie naše pasy, ťuká, ťuká… telefonuje… ťuká, ťuká… postaví sa a ide preč. Čakáme. Stále sa tvárime odhodlane odletieť. Pani sa vracia a…

… s úsmevom nám podáva pasy aj letenky až do Sydney a vysvetľuje celý proces, ktorý je potrebné absolvovať, deklarovať, nanovo sa v Sydney zacheckovať a už prechádzame cez bezpečnostnú kontrolu. Káva. Vínko. Boarding.

Naše miesta sme našli rýchlo a spokojne sa uvelebili. Nádych, výdych. Všetko je nakoniec v poriadku. Či?

„Slečna E a slečna U? Zoberte si prosím všetky svoje veci a poďte so mnou,“ usmieva sa na nás cez zuby letuška. Akožeee, všetky veci? Áno. Nič si tu nezabudnite. Ehm. Vyviedli nás z lietadla za zvedavého okukovania všetkých, už usalašených cestujúcich. Niektorí prekrúcali oči vidiac v nás potenciálne zdržanie letu. Iní už spokojne odfukovali pred 10hodinovým letom, pripravení prespať koľko sa dá.

„Vaše letenky nie sú platné.“ Tak to je veta, ktorú nechcete počuť a my sme ju počuli. Tváre úplného zdesenia, nechápavé krútenie hlavou, vysvetľovanie, kontrola referenčných čísel, telefonát sem, telefonát tam, „nie, nie, ja ich v systéme nevidím“, Erika belšia ako sneh, ktorý po tieto dni zasypal Tatry…

Ľudia boží, chcem to skrátiť, nech nepíšem román na sto strán, ale nám to v tej chvíli tiež nikto neurýchlil. Dráma. Počítajte tak do 79, kým si prečítate ako to dopadlo, aby ste precítili to napätie…..

Pribehla ďalšia letuška a pozerajúc na hodinky, zatlačila nás do lietadla, že na toto teraz nemáme čas. Odletíme z Paríža. Ale čo bude na druhej strane, to nám povedať nevie, ale ružovo to nevidí. Radšej by som uviazla v Európe, ako v USA, ale človek drží hubu a krok, a tak sme sa vrátili na svoje miesta a odleteli z Paríža.

Nekonečné customs, ktoré nás čakali na pôde zasľúbenej zeme neprospievali našej duševnej pohode, keďže na prestup sme mali nejaké 2 hodinky a práve vystátie si radov nám zabralo takmer hodinu a pól. Vybrať batožinu, zacheckovať batožinu, a poďme ku gatu s malou dušičkou, že v systéme budeme a preletíme naprieč USA. Boarding.

Sadáme si na miesta. Pozeráme na seba. Troška mastná pleť, strapaté vlasy a začínajúce kruhy pod očami. Prichádza letuška. „Smiem vidieť vaše letenky, prosím?“ Ta-da-da-daaaaa – akože Beethovenova Osudová symfónia. Roztrasenou rukou jej podávam letenky a začínam si zbierať veci. Veď to už poznáme, tak to trošku urýchlime, nech odletia načas. Rozmýšľam, čo som chcela v tomto meste vidieť a kam ísť… Usmiala sa. Sedíme na opačnej strane uličky, ale to je v poriadku. Šťastný let! Of kóoooooors.

Do Sydney sme prišli ráno. Podarilo sa nám hneď vybaviť check-in na večerný let a s ľahkosťou, mastnými vlasmi a hygienou vykonanou vlhčenými utierkami vychádzame na denné svetlo. Zhadzujeme nepotrebné vrstvy, keďže nás víta krásny jarný deň.

Opera House, The Rocks, káva, jedlo, slnko, Harbour Bridge, slnko, káva, botanická záhrada, selfie fotky, paráda. O Sydney napíšem pár slov v pokračovaní tohto článku neskôr, aby ste nenadobudli mylný pocit, že to je už happy end.

Na záver dňa sme sa stretli s kamoškou, ktorá tam žije. Ideme spolu na letisko. Stojíme vo vlaku a hýbeme sa. Akurát, že presne opačným smerom-smerom od letiska. Hups. Vyskakujeme na prvej zastávke a zdesene prepočítavame. Vždy sa mi páčilo ako v Sám Doma behala celá tá ich rodinka cez celé letisko. Bolo to také, dramatické… Dráma to teda je, hlavne, keď vám automatický skener nechce zoskenovať pas a pustiť vás na bezpečnostnú kontrolu. Stojíme teda pred „ľudskou kontrolou“.

Mastné, strapaté, zadýchané, spálené od slnka-alebo teda len ja, vystrašené, s kruhmi pod očami po zem… no nepustite nás ďalej. Pustili, ale s tým, že sa nemáme kam ponáhľať. Let do Wellingtonu bol zrušený. Či by sme ho stihli, keby bol načas, to len ťažko povedať, lebo prepočty sa rôznili o pár minút voči zatvoreniu gatu. Ale to podstatné nie je.

Čaká nás rad nespokojných cestujúcich pred Quantas. Áno, let bol zrušený, ale nie, nie je to kvôli nám. Až takú moc nemáme. Prebookujú nás vraj na zajtra ráno. Pozerám na nich… No, to asi nepôjde, lebo v tom čase máme sedieť už v lietadle do Queenstownu. My totiž síce cestujeme cez celý svet, ale ešte sme neskončili, i keď tak vyzeráme. Teta sa usmieva, poďte so mnou. Žeby konečne troška šťastia? Spravíme to takto. Dostanete 5 hviezdičkový hotel v Sydney na dnešnú noc a zajtra poletíte zo Sydney rovno do Queenstownu. Žiadne námietky.

Paráda. Ušetrí nám to jeden let a jednu príšernú noc v nízkorozpočtovom ubytovaní. Cestovateľská karma sa upravila. Stres opadáva. A padám na zem aj ja. Únava, žiaden spánok, bla bla, to nikoho nezaujíma. Sanitku nevolali. Žiadna dráma. Ale zato mám nových kamarátov v radoch zamestnancov Quantas.

Na letisku sme strávili ešte dobrú hodinu v snahe zaistiť cestu domov telefonátmi na Air NewZealand, ale nakoniec sme letisko opustili a ráno sa vrátili čerstvé, osprchované a vyspinkané v extra large posteliach v luxuse, ktorý si väčšinou, keď cestujete na chybové letenky, alebo teda on budget, nedoprajete. A áno, na Nový Zéland sme sa nakoniec dostali. To, čo nasledovalo od momentu, keď sme pristáli, to je už iný príbeh…

Recommended Posts