Velický zub – Jubilejná

Pijem už tretiu kávu, krčím sa v deke a spomínam, aké to bolo len dva týždne dozadu, keď sa zdalo, že leto neodíde. Ako ma jedno ráno Rado zobudil pred šiestou, nakázal zbaliť veci na lezenie a posadil do auta, ktoré má schopnosť teleportovať nás z jedného miesta na druhé, kým len na dlhšiu chvíľku žmurknem.

Som presvedčená o tom, že keď spím, vyzerám ako všetky tie herečky vo filmoch. Vznešene a roztomilo ako spiaci blonďavý anjelik. Áno, Radova verzia by bola asi trošku iná. Niečo v zmysle – hučala do mňa, že chce ísť do Tatier, tak som ju zobral, kým sa počasie nepokazilo. Ale nabudúce si to dobre rozmyslím. Ráno na mňa nahučala, keď som jej volal, že má vstávať, ledva sa odšuchtala do auta, žiadna reč s ňou nebola, samozrejme, ani sme neopustili Košice a už zaspala, musel som to odšoférovať, kým jej tiekla slina z otvorených úst…

V každom prípade som sa ocitla na parkovisku v Tatrách pred veľkou šípkou na Sliezsky dom. Smer je jasný, vyrážame. Rozmýšľajúc nad potenciálnym výskytom divej zvery, ticho kráčam svojich prvých 30 minút a nechávam sa vyrušiť len vznešene sa plaziacou vretenicou, aj to len na okamih, lebo má zjavne rovnako naponáhlo.

Spomínala som to tuším už, ale z nejakého dôvodu, či túru začíname ráno, či poobede, potrebujem prvú polhodinku kráčať potichu. Akoby si moje telo muselo uvedomiť, že to s tým chodením myslím vážne a zmobilizovať sa na nasledujúce kilometre. To však Rada samozrejme nikdy nebaví. Keď ideme do hôr, teší sa ako zlatý retríver a energia mu rozhodne nechýba. Ani chuť rozprávať. Hoc sám so sebou. Veľmi zlá kombinácia… čo ale robiť, keď sa stretnem s jeleňom v ruji, alebo tatranským medveďom som sa nedozvedela, lebo Rado si s tým hlavu nerobí. Stále tvrdí, že predsa len behá rýchlejšie ako ja…

Za hodinku aj čosi sa vynára Sliezsky dom. Počasie dokonalé. Nezastavujeme a pokračujeme ďalej, po zelenej hore, smer Poľský hrebeň. Obzerám sa, usmievam, kritický čas je za mnou, už sa začínam tešiť, že som v horách aj ja. Pri Kvetnicovom pliesku opúšťame turistický chodník, míňame drevenú klietku a mierime pod skaly. Počujeme piskot a zdravíme pána svišťa.

Na stotinu sekundy som ostala prekvapená, že počujem reakciu späť, keď sa ozve “Radooo? Si to ty, Rado?” Poviem vám, mala by som prestať pozerať rozprávky s neterkami, lebo neviem, či viete, ale svište nerozprávajú. Bola to Radova dobrá známa – Baška, spolu s kamarátkou. V čase, keď sme na nástup prišli my, ony už balili domov.

Okrem nás si cestu na Velický zub dnes vybralo viac nadšencov lezenia. Pred nami partia, za nami ďalšia… Ale bolo to stále v pohode. Začíname liezť a mne stúpa sebavedomie, lebo je to prekvapivo ľahké. Ten rozdiel, keď sa špičkou zapriete o tatranskú žulu a noha sa nepohne, v porovnaní s vyšmýkaným vápencom na Dreveníku… no paráda. A tak ideme dĺžku za dĺžkou…

… a robíme selfie, lebo kto by už len čítal článok bez fotodokumentácie. Koho zaujímajú písmenka, keď stačí preskrolovať obrázky. Som si istá, že mi dá každý za pravdu, že sme mega fotogenickí, hlavne na spoločných fotkách.

Pointa ale je, že túto cestu rozhodne odporúčam všetkým začiatočníkom a bojkom ako som ja. Pridá na odvahe a lezeckom sebavedomí… aspoň na čas, kým mi Rado nepovie, že to teda s prstom v nose zvládajú aj deti.

Predposledná dĺžka cesty znamená, že sme hore. Dosiahli sme vrchol. Čakáme na partiu pred nami, aby sme sa mohli vydať po tej poslednej na koniec cesty a potom už len turisticky zbehnúť dole. Prvé kroky a jeden fešák na mňa kričí, aby som ostala stáť. Otočím sa a on si nás fotil.

Fešák mal asi 65 rokov a pravdepodobne si fotil moju veľkú riť, aby doma potom ukázal, že dnes už Tatry lezie asi každý… Ale myslíte, že mne to vadí? Práve som vyliezla svoju prvú cestu v Tatrách, teším sa ako malá a tak ochotne tú riť vystrčím a škerím sa od ucha k uchu.

A čo bolo ďalej? Nuž zbehli sme to dole k veciam, zastavili sa na Sliezskom dome na jedno pivko a naspäť k nášmu teleportu…

Rýchlovka po maďarsky

Dnes iba z rýchlika, lebo tak nám to aj vyšlo-nevyšlo – lezenie na pár hodín.

Moje cestovateľské srdce zatúžilo výjsť za hranice Slovenska a Radove kreatívne myslenie mi to umožnilo.

Aj keď pravdou je, že to nebola žiadna exotika, druhý koniec sveta, či skaly týčiace sa nad oceánom. Slovenské hranice sme však prekročili. Z Košíc sme vycestovali AŽ do Maďarska. Cesta kratšia ako na Dreveník, ale uznávam, že pekná.

Dedina Hajce je stará tisíc rokov a má svoje osobité čaro. Musím im to uznať. Aj tie muškáty na mostoch sú rozkošné a vidno, že to nie je Slovensko, lebo tam teda stále ešte sú.

Pointa ako sa dostať ku skalám, je včas odbočiť medzi domy 104 a 106 a v podstate po červenej pokračovať až po závoru. Ďalšou orientačnou položkou je smer POMNÍK.

…alebo niečo v maďarčine, čo sa ani neodvážim napísať a vlastne si to ani nepamätám. Nedajte sa odradiť ani úplne rozbitou cestou. Prípadne, ak nechcete riskovať blízke stretnutie podvozku s cestou, odparkujte už v dedine a vyšľapte si to pešo – ale komu by sa chcelo s ďalšími 10timi kilami na chrbte, že áno.

Od závory je to tak pol hodinka. Stále po červenej a pri chate pre drevorubačov doľava. Respektíve, ešte pred ňou.

Skaly sú v príjemnom tieni stromov, takže ani horúce letné počasie nevadí. Odporúčam zobrať repelent na komáre, ale tak to už v lese býva.

V Radovom prípade, stačí zobrať mňa. Komáre ho bez zaváhania totiž obletia, aby sa dostali ku mne. Podľa mňa po ňom ešte aj bzučia, nech nezavadzá, keď sa chystajú zaútočiť na nič netušiacu blondsku…

Čo sa samotného lezenia týka, skromne hodnotím, že mi to šlo o niečo lepšie ako naposledy.

Ale poviem vám rovno, tento nástup na cestu za IV+ mi dal zabrať. Podľa mňa som to prešla len silou Radovej vôle, ale ďalej to bola paráda.

Neliezli sme veľa, lebo Rado mal za sebou Turňatlón, (o ktorom mne neprislúcha písať) a tak sme si radšej doobeda pospali a večer sa zas ponáhľal do nočnej. Ja som spala ako zarezaná už o desiatej.

V každom prípade som si istá, že na dobrú svalovku na začiatok týždňa to bude stačiť.

[space value=”50″]

Páčil sa ti článok? Podpor nás…

Horalka

Lajky vyzbierané na Facebooku či Instagrame nás veľmi tešia a sú pre nás veľmi dôležité. Vďaka ním sa dostávame do povedomia a zviditeľňujeme sa. Keďže vám ale chceme prinášať stále hodnotnejší a zaujímavejší obsah, aj malá podpora v hodnote Horalky nás poteší a pomôže.
Možnosti, ako sa to dá, nájdete v sekcii – Podporte nás.
Ďakujeme.

KungFu Panda na skalách

Nemôžem povedať, že výjazd na Dreveník bola moja prvá lezecká skúsenosť a nechcem ani povedať, že bola posledná, no Rado moje schopnosti na skalách zhodnotil asi celkom výstižne. Respektíve, prešiel to taktným mlčaním s tým, že viem našťastie aspoň lyžovať.

Tu sa hodí podotknúť, že moje lyžiarske schopnosti ma priviedli už dva krát na operačný stôl, čo ma stálo šrúbku v kolene a danosti predpovedať počasie, tak si to stanovte ako vzťažnú sústavu.

V každom prípade, som tvrdohlavá a hlavne, keď leziem hore, kľúče od miešačky má Rado – keď ma nespustí, je to jednosmerka. A sú situácie, kedy som za to vďačná. Napríklad dneska.

Keďže si cesty vyberám na základe koncentrácie hmyzu a pochopiteľne obtiažnosti, naša taktika spočíva v lezení počas týždňa, ešte pred začiatkom mojej pracovnej doby, aby tam bolo čo najmenej ľudí. No dnes nám náhodný okoloidúci, Dušan, spravil radosť, keď sa rozhodol, že to moje trápenie zdokumentuje.

Netuším, čo ho k tomu viedlo, lebo popravde, musím troška popracovať na technike, aby tie moje pokusy boli o niečo elegantnejšie. Uznávam tiež, že tam naozaj je aj podobnosť s Kung-Fu Pandou a jej začiatkami v bojovom umení, a uznávam aj to, že najmä zo začiatku by asi stačilo počúvať rady skúseného inštruktora, ale tak nie vždy to môj pud sebazáchovy dovolí.

Dnešok bol ale super. Prešla som si hádam všetkými emóciami.. Od strachu, bolesti, hnevu, cez odhodlanie a čistú detskú radosť až po vďačnosť. Ciest sme vyšli hneď niekoľko. Začali sme vežičkou, kde som sa vyhrievala na slnku. Bolo mi totiž naznačené, že som až neprirodzene biela.

Nasledovalo niekoľko ciest, ktoré si Rado vytiahol a ja som prenechala veľkým červeným mravcom a následne sme sa premiestnili k nádhernej skale, ktorá nás doslova lákala na tieň a prísľub výhľadov, čo stoja za to.

Miestami ma tá skala takmer rozplakala, ale s odstupom si myslím, že to bola skôr moja bujná fantázia než skala samotná. Kým ja som trucovala, aspoň mal Rado trocha čas poliezť zopár ciest.

No ale čo by to bol za príbeh, keby sa nekončil veľkým finále. Moja posledná cesta, ku ktorej ma vyhecovala jedna partia svojím nariekaním a sťažovaním sa. Povedala som si, že nemôžem a hlavne nechcem byť ako oni. Tak som sa hecla ešte na poslednú cestu. A tá radosť tam hore bola pravá a nefalšovaná. Úplne ako v rozprávke. A k takej rozprávke patrí hrad a rovno ten rozlohou najväčši v strednej Európe. A zazvonil zvonec a ropzrávke je koniec a ide sa do práce…

[space value=”50″]

Páčil sa ti článok? Podpor nás…

Horalka

Lajky vyzbierané na Facebooku či Instagrame nás veľmi tešia a sú pre nás veľmi dôležité. Vďaka ním sa dostávame do povedomia a zviditeľnujeme sa. Kedže vám ale chceme prinášať stále hodnotnejší a zaujímavejší obsah, aj malá podpora v hodnote Horalky nás poteší a pomôže.
Možnosti, ako sa to dá, nájdete v sekcii – Podporte nás.
Ďakujeme.

Skoro týždeň v Manínskej

Kedže sme už dlho neboli na žiadných skalách a práca nám umožnila na týždeň niekam vypadnúť, rozhodli sme sa vyraziť na miesto, kde to pre nás všetko začalo – Manínska úžina. V utorok ráno si balíme všetko potrebné a vyrážame na krátku dovolenku.

Do Záskalia prichádzame pred obedom s búrkovými mrakmi za chrbtom. Dáme malé osvieženie po dlhej ceste a rozmýšlame, čo ďalej. Kedže sme sem však prišli liezť a nie ležať, tak prehádžeme matroš v batohoch a vyrážame na blízke skaly. Cestou sa spustí malá prehánka, ktorú prečkávame pod Gastonkou, ale pokračujeme ďalej pod Černokňažníka. Mám so sebou i úplného nováčika, takže ideálne miesto na rozlez.Cestou na bivak sa zastavujeme na Spodnej Gotike, kde si vybehnem ešte zopár ciest a pohodový deň je za nami.

Streda je voľný deň, kedy sa k nám majú pridať ešte kamaráti z druhého konca republiky, a tak ako ďalší sektor vyberám K60 na Priedhorí. Ľahké cesty, príjemný prístup, takže cez štátny sviatok dosť veľký risk, ktorý sa nakoniec vyplatil. Po príchode to vyzeralo na tlačenicu, ale po pár minútach sme tam ostali na troch lanách. Večer sme dali opekačku a deň zbehol ako voda.

Štvrtok si dávame doobedu trochu voľno, veď sme na dovolenke, ale poobede už som zase na skalách. Tentokrát však nie lezecky, ale trochu pracovne. Viac sa o tom dozviete časom …

Piatok sa zobúdzame do škaredého počasia, ktoré sa mierne zlepší, ale bohužiaľ na skaly to nevyzerá. A aby sme veľmi neskysli, volíme aspoň rýchlu prechádzku na Manín. Hore máme miliónový výhľad a na cestu dole nám bolo nadelené aj trochu vody, aby sme sa veľmi neprehriali. Po nejakých troch hoďkách prichádzame na ubytko premočení, ale vždy lepšie ako sedieť na riti.

Ani nevieme ako a dovolenky je koniec. Opäť sa na chvíľku vraciame k našej pracovnej rutine, ale pri najbližšej príležitosti sme zas a znova vonku 😛

Rado


[space value=”50″]

Páčil sa ti článok? Podpor nás…

Horalka

Lajky vyzbierané na Facebooku či Instagrame nás veľmi tešia a sú pre nás veľmi dôležité. Vďaka ním sa dostávame do povedomia a zviditeľnujeme sa. Kedže vám ale chceme prinášať stále hodnotnejší a zaujímavejší obsah, aj malá podpora v hodnote Horalky nás poteší a pomôže.
Možnosti, ako sa to dá, nájdete v sekcii – Podporte nás.
Ďakujeme.