Ako už viete, na Nový Zéland sme sa nakoniec dostali. Aby som zhrnula prvú časť príbehu, v utorok o 8mej ráno som odišla z bytu v Košiciach, Erička niekedy poobede z Malaciek a do cieľovej destinácie sme dorazili v sobotu, okolo 2hej poobede.

Detaily už preskočím, ale poviem vám toľko: prejsť toľkými časovými pásmami s troška vypätými situáciami, s nedostatkom spánku a na strave aeroliniek, vám na rýchlosti, s akou sa prepájajú synapsie neurónov rozhodne nepridá. Reakčný čas sa predlžuje a inokedy zdravý sedliacky rozum už dávno dovolenkuje a kašle na akékoľvek signály, ktoré mu vysielate v situáciach, kedy by sa mal zapájať. To aby ste nás neodsúdili na konci tohto článku…

Každopádne, prišlo dlho očakávané finále a oficiálny začiatok dovolenky. Pristáli sme na Novom Zélande. Keď niekedy poletíte do Queenstownu, bojujte o miesto pri okne. Naozaj to stojí za to. Veľké high five, keď sme vystúpili z lietadla a obrovská radosť pri pohľade na hory okolo netrvala dlho.

Keďže skener sa rozhodol odignorovať slovenské pasy, museli sme prejsť osobnou kontrolou, za ktorou nás hneď čakal pán z imigračného. Zjavne sa riadil pravidlom, že sa nám nesmie pozrieť do očí, inak mu ukradneme dušu. Nasledovalo asi milión otázok a vlastne len tri stále dokola, pričom sa pánko chcel jednoducho uistiť, že keď príde čas, naozaj vypadneme. Dve ženy, ktoré podstúpia takú krkolomnú cestu, aby sa dostali na Nový Zéland, ešte k tomu z východnej európy (!), to chce špeciálnu pozornosť…

Keď sme si vydýchli, že to máme za sebou, postavili sme sa do radu na colnú prehliadku a postáli si tam necelú hodinku.

Drahí moji potenciálni cestujúci do tejto destinácie. Dávajte si pozor čo, v akom množstve a ako prinášate so sebou. Inak si vás vezmú za také paravániky, budú vám klásť otázky, vyzvú vás predložiť podozrivé veci a oboznámia vás s výškou pokuty v prípade nezrovnalostí. Môže to skončiť aj s tým, že s ťažkym srdcom časť prevážaných vecí budete proste musieť vyhodiť. Napríklad nedovážať ovocie, zeleninu, mliečne výrobky a viac ako 200 kusov cigariet na hlavu. Pochopiteľne, nám sa nič také nestalo… alebo možno aj áno…

Veľmi dôležité je už pri balení myslieť na správne umiestnenie turistických topánok, keďže každý turista prichádzajúci na tieto ostrovy predstavuje hrozbu a zaručene chce zničiť ekosystém a narušiť miestnu biodiverzitu.

Brigádu, ktorá zahŕňa detailnú kontrolu starých, turistických, prepotených, zatuchnutých topánok by som teda nechcela. Pre predstavu, tie moje majú okolo 10 rokov a pred cestou ich Rado poctivo lepil dokopy, aby sa nerozpadli len tak, z nudy alebo na starobu už počas cesty pohodlne usalašené v batohu…

Prešli sme aj týmito kontrolami a po niekoľkých hodinách od príletu sme sa predsa len ocitli „na druhej strane“. Na druhej strane sme však neboli len my, ale aj všetky autá, ktoré jazdia naľavo. Prvá sa na jazdu podujala Erička (a poviem to rovno, nemala veľmi na výber, lebo proti argumentu, že som nešoférovala 3 roky nemohla namietať, aj keď medzinárodný vodičský preukaz som mala hrdo vedľa pasu-vybavíte na polícii, s 2 fotkami, platným vodičákom a poplatkom 6,50€). Z letiska na náš hostel to bolo okolo 15 minút jazdy. Naľavo. A keby len to. Obe sme si prvý krát sadli do SUVčka s automatickou prevodovkou.

Zaradila Déčko a sústrediac sa na tú správnu stranu sme vyrazili. A auto hučí a hučí, motor plače… Pozerám na Eričku, ona pozerá na otáčkomer, pozeráme na prevodovku, ale riadiace stupne chýbajú, veď je tam Déčko. No motor stále viac a viac protestuje, hučí a priťahuje pozornosť všetkých ľudí na uliciach Queenstownu. Nevzdávame sa, veď nejako to k hostelu už dáme. Bum! Jeden späťák nás varuje, že treba ísť síce po ľavej, ale nie až tak veľmi. Bum! Znova ten istý späťák vymeriava šírku cesty.. a do toho hučiaci motor a nekontrolovateľné stierače. Nie, neprší. Ale v týchto autách je vymenená aj smerovka so stieračmi, takže pri každom pokuse odbočiť, umývame okná.

Kto má najčistejšie okná na aute na Novom Zélande? Turisti! Ha ha joke.

Bum! O Niečo silnejšie ako doteraz. Stojíme na kraji cesty, obzeráme škody – prekvapivo, žiadne. Okoloidúcemu chlapcovi to nedá a kontroluje, či je všetko v poriadku. Jasné, všetko ok, len nie sme zvyknuté šoférovať naľavo. Reakcia cez úškrn – I can tell / Všimol som si. Good luck, girls! A má storku na večer k pivku…

Zaparkovali sme pred hostelom s maximálne hučiacim a utrápeným motorom. Vydýchli sme si. Aspoň nateraz. A keby sa to auto vedelo modliť, určite začalo prosiť Boha, aby ho niekto ukradol, kým sa ubytujeme, aby tieto muky nemusel podstúpiť znova. Ale ešte si vytrpel. Až na ďalší deň sme sa odhodlali prečítať si návod a zistili sme, že nie je D ako D. A že keď prevodovku posunieme troška doprava, zrazu prepneme na manuál. Takže sme si to dávali na jednotke cez celý Queenstown.

IQ test – failed.

Včera dala kamoška fotky na facebook z nášho posledného výletu a mne tak prišlo, že som vám o tom ešte stále neporozprávala. A že teda je o čom rozprávať… To vám teda bola cesta!

Možno som to už spomínala, ale keď behám po svete, všetko je to založené na chybových letenkách, extrémnych zľavách a výhodných kúpach, o ktorých sa rozhoduje v priebehu minút. Najčastejšie sa zlanárime s Eričkou (ako minule na Juhoafrickú republiku, Dubaj, Thajsko, Etiópiu, tak nejak jednou cestou…).

Nebolo tomu inak ani teraz. Spiatočná letenka z Paríža do Wellingtonu (áno, toho, čo je na Novom Zélande), za 250€, kúpa s omeškaním niekoľko minút za 337€, ale stále v tolerancii a za štvrtinovú cenu. Kombinácia letov, veľmi priateľná. Paríž – San Francisco, layover takmer 12 hodín, (čiže dosť nato, aby sme si obzreli mesto, ponaťahovali kosti, uzreli denné svetlo), ďalej presun do Sydney, kde sme na obhliadku mesta mali 8 hodín a následne cieľová destinácia- Wellington. Úplna parádička… Iba žeby nie.

Skúste si naťukať www.tripsta.de a veľmi rýchlo pochopíte, ako sme sa asi cítili 2 týždne pred odletom.

Kto nevie po anglicky, ľudový preklad je, že je to v prdeli. “Shut down our operations“ znamená asi toľko, že predávať extrémne lacné letenky po celom svete sa im nevyplatilo a už ich teda nepredávajú. A vlastne, že už nepredávajú nič, lebo už tak celkom ani neexistujú.

Začal sa kolotoč zisťovania, čo s našimi letenkami. A kam vlastne volať – United Airlines, Air New Zealand alebo Quantas?

Najbližšie 2 týždne od tohoto zistenia sme každý druhý-tretí deň na striedačku viseli na telefóne. Najprv Rob a Erika na Air New Zealand. Potom Rob a Erika na United Airlines. United Airlines Robovi a Erike. Ja na United Airlines. United Airlines na Air New Zealand. United Airlines mne. Ja na Air New Zealand. Air New Zealand na United Airlines. Air New Zealand mne. Ja na United Airlines. Erika mne. Ja Erike. Erika mne. Ja na United Airlines. Ja Erike…

Ja Erike na letisku v Bratislave, kde sa nachádza. Deň odchodu. Presun Košice Bratislava za mnou. Pred nami presun Bratislava Paríž – ako inak, Ryanairom. Máme čas. Vyberám itinerár a pri pohári alkoholického nápoja neveriacky pozeráme na výsledok, ku ktorému sa dopracovali letecké spoločnosti…

Košice / Malacky – Bratislava; Bratislava – Paríž (a presun cez celý Paríž na letisko CDG); Paríž – Washington; Washington – Los Angeles; Los Angeles – Sydney; Sydney – Wellington; Wellington – Queenstown.

A späť? Queenstown – Wellington; Wellington – Sydney; Sydney – San Francisco; San Francisco – Chicago; Chicago – Paríž; Paríž – Warszava; Warszava – Košice. Otázky?

Jedna jediná. Prečo pod booking reference number United Airlines nevidím let Sydney – San Francisco a let Sydney – Wellington je tam dvojmo?

Let do Paríža bol fajn. Extrémne veselý pilot nás privítal svojsky upraveným príhovorom, z ktorého si nepamätám jediný vtípek, ale pamätám sa, že sme sa pousmiali popod fúz. Shuttle bus a taxify, hotel v Paríži pri letisku CDG a prišlo ráno. Upršané. Hnusné. Dovolenková nálada sa nedostavila.

Stojíme pri odbavovaní batožiny, snažíme sa tváriť maximálne uvoľnene. Veď o nič nejde. Za posledné 2 týždne skrachovala naša cestovná agentúra, letenky nám prebookovali 3-krát a aktuálne nám v systéme nejaké chýbajú… Sympatická pani berie naše pasy, ťuká, ťuká… telefonuje… ťuká, ťuká… postaví sa a ide preč. Čakáme. Stále sa tvárime odhodlane odletieť. Pani sa vracia a…

… s úsmevom nám podáva pasy aj letenky až do Sydney a vysvetľuje celý proces, ktorý je potrebné absolvovať, deklarovať, nanovo sa v Sydney zacheckovať a už prechádzame cez bezpečnostnú kontrolu. Káva. Vínko. Boarding.

Naše miesta sme našli rýchlo a spokojne sa uvelebili. Nádych, výdych. Všetko je nakoniec v poriadku. Či?

„Slečna E a slečna U? Zoberte si prosím všetky svoje veci a poďte so mnou,“ usmieva sa na nás cez zuby letuška. Akožeee, všetky veci? Áno. Nič si tu nezabudnite. Ehm. Vyviedli nás z lietadla za zvedavého okukovania všetkých, už usalašených cestujúcich. Niektorí prekrúcali oči vidiac v nás potenciálne zdržanie letu. Iní už spokojne odfukovali pred 10hodinovým letom, pripravení prespať koľko sa dá.

„Vaše letenky nie sú platné.“ Tak to je veta, ktorú nechcete počuť a my sme ju počuli. Tváre úplného zdesenia, nechápavé krútenie hlavou, vysvetľovanie, kontrola referenčných čísel, telefonát sem, telefonát tam, „nie, nie, ja ich v systéme nevidím“, Erika belšia ako sneh, ktorý po tieto dni zasypal Tatry…

Ľudia boží, chcem to skrátiť, nech nepíšem román na sto strán, ale nám to v tej chvíli tiež nikto neurýchlil. Dráma. Počítajte tak do 79, kým si prečítate ako to dopadlo, aby ste precítili to napätie…..

Pribehla ďalšia letuška a pozerajúc na hodinky, zatlačila nás do lietadla, že na toto teraz nemáme čas. Odletíme z Paríža. Ale čo bude na druhej strane, to nám povedať nevie, ale ružovo to nevidí. Radšej by som uviazla v Európe, ako v USA, ale človek drží hubu a krok, a tak sme sa vrátili na svoje miesta a odleteli z Paríža.

Nekonečné customs, ktoré nás čakali na pôde zasľúbenej zeme neprospievali našej duševnej pohode, keďže na prestup sme mali nejaké 2 hodinky a práve vystátie si radov nám zabralo takmer hodinu a pól. Vybrať batožinu, zacheckovať batožinu, a poďme ku gatu s malou dušičkou, že v systéme budeme a preletíme naprieč USA. Boarding.

Sadáme si na miesta. Pozeráme na seba. Troška mastná pleť, strapaté vlasy a začínajúce kruhy pod očami. Prichádza letuška. „Smiem vidieť vaše letenky, prosím?“ Ta-da-da-daaaaa – akože Beethovenova Osudová symfónia. Roztrasenou rukou jej podávam letenky a začínam si zbierať veci. Veď to už poznáme, tak to trošku urýchlime, nech odletia načas. Rozmýšľam, čo som chcela v tomto meste vidieť a kam ísť… Usmiala sa. Sedíme na opačnej strane uličky, ale to je v poriadku. Šťastný let! Of kóoooooors.

Do Sydney sme prišli ráno. Podarilo sa nám hneď vybaviť check-in na večerný let a s ľahkosťou, mastnými vlasmi a hygienou vykonanou vlhčenými utierkami vychádzame na denné svetlo. Zhadzujeme nepotrebné vrstvy, keďže nás víta krásny jarný deň.

Opera House, The Rocks, káva, jedlo, slnko, Harbour Bridge, slnko, káva, botanická záhrada, selfie fotky, paráda. O Sydney napíšem pár slov v pokračovaní tohto článku neskôr, aby ste nenadobudli mylný pocit, že to je už happy end.

Na záver dňa sme sa stretli s kamoškou, ktorá tam žije. Ideme spolu na letisko. Stojíme vo vlaku a hýbeme sa. Akurát, že presne opačným smerom-smerom od letiska. Hups. Vyskakujeme na prvej zastávke a zdesene prepočítavame. Vždy sa mi páčilo ako v Sám Doma behala celá tá ich rodinka cez celé letisko. Bolo to také, dramatické… Dráma to teda je, hlavne, keď vám automatický skener nechce zoskenovať pas a pustiť vás na bezpečnostnú kontrolu. Stojíme teda pred „ľudskou kontrolou“.

Mastné, strapaté, zadýchané, spálené od slnka-alebo teda len ja, vystrašené, s kruhmi pod očami po zem… no nepustite nás ďalej. Pustili, ale s tým, že sa nemáme kam ponáhľať. Let do Wellingtonu bol zrušený. Či by sme ho stihli, keby bol načas, to len ťažko povedať, lebo prepočty sa rôznili o pár minút voči zatvoreniu gatu. Ale to podstatné nie je.

Čaká nás rad nespokojných cestujúcich pred Quantas. Áno, let bol zrušený, ale nie, nie je to kvôli nám. Až takú moc nemáme. Prebookujú nás vraj na zajtra ráno. Pozerám na nich… No, to asi nepôjde, lebo v tom čase máme sedieť už v lietadle do Queenstownu. My totiž síce cestujeme cez celý svet, ale ešte sme neskončili, i keď tak vyzeráme. Teta sa usmieva, poďte so mnou. Žeby konečne troška šťastia? Spravíme to takto. Dostanete 5 hviezdičkový hotel v Sydney na dnešnú noc a zajtra poletíte zo Sydney rovno do Queenstownu. Žiadne námietky.

Paráda. Ušetrí nám to jeden let a jednu príšernú noc v nízkorozpočtovom ubytovaní. Cestovateľská karma sa upravila. Stres opadáva. A padám na zem aj ja. Únava, žiaden spánok, bla bla, to nikoho nezaujíma. Sanitku nevolali. Žiadna dráma. Ale zato mám nových kamarátov v radoch zamestnancov Quantas.

Na letisku sme strávili ešte dobrú hodinu v snahe zaistiť cestu domov telefonátmi na Air NewZealand, ale nakoniec sme letisko opustili a ráno sa vrátili čerstvé, osprchované a vyspinkané v extra large posteliach v luxuse, ktorý si väčšinou, keď cestujete na chybové letenky, alebo teda on budget, nedoprajete. A áno, na Nový Zéland sme sa nakoniec dostali. To, čo nasledovalo od momentu, keď sme pristáli, to je už iný príbeh…

Vyzerá to tak, že naše krásne slovenské hory pojali jeseň po svojom, a preto ponúkam typ pre tých, ktorí ešte nemajú náladu na sneh a mínusové teploty, ale chcú si vychutnať farby jesene.

Nasledujúci príspevok sa bude držať viac pri zemi, alebo lepšie povedané, v zemi. V každom prípade to nebudú žiadne tisícové nadmorské výšky. Jedného pekného dňa sme sa totiž zamerali na Opálové bane Východného Slovenska a keďže sa nám páčilo, radi sa o tento tip podelíme…

Bez nejakých výhovoriek sa priznávam, že som netušila, že opál je vraj slovenský národný kameň a ani to, že sa dokonca hráme na konkurenciu opálom z Austrálie. Týmto sa ospravedlňujem profesorke geografie, p. Živickej, ktorá to istotne niekoľko krát spomenula a nepochybne to aj zahrnula ako otázku v 5minútovke na začiatku hodiny. Je ale možné, že som chýbala, alebo výnimočne dostala horšie hodnotenie ako 1.

Dobre mienený darček v podobe poukážky na vstup do Opálovej bane však všetko zameškané nahradil. Kto ma pozná vie, že keď poukážka platí do 31. dňa v mesiaci, spomeniem si na ňu najskôr deň pred. Čo však stále nie je neskoro, keďže vstup do baní si viete zarezervovať aj cez internet.

Keď som to rodičom spomenula, aký výlet nás čaká, mamka vytiahla fotoalbum a ocko začal spomínať…

Ráno, raňajky, káva, google. Zadávam Opálové bane Libanka a študujem výsledok – kilometre a čas. S kľudom a bez náhlenia sadáme do auta.

Ako správna blondínka pochopiteľne nepoužívam úplne to, čo v tej hlave mám, a vôbec sa nezamýšľam nad tým, že opálové bane sú asi niekde v horách, v lese, mimo mesta a statočne zadávam Floriánsku ulicu v Prešove do navigácie, lebo tak google povedal a treba tomu slepo veriť.

Dorazili ste do cieľa. Hej. Dorazili. Do centra Prešova. Hups. Čas hrá proti nám (…v pozadí hrá soundtrack z Mission Impossibe, pre zdramatizovanie situácie). Rado neváha, ujme sa role Toma Cruisa, a aj keď ochotná teta krúti hlavou, že to veru nestihneme, hneď ako nám napíše súradnice, štartujeme. Pohľad v Radových očiach však hovorí, že pri jazde, ktorá nás čaká vzniká malá možnosť, že svoje raňajky uvidím znova. Naservírované len tak, bez oblohy.

Mimochodom, Libanka na Floriánskej je obchod s produktmi z opálových baní. Oplatí sa poslintať cez výklad, lebo veci majú pekné, ale keďže sporím na novú chladničku, v hlave dávam like a tým to končí. A keďže som statočne googlila, kto verí v moc kameňov, opál vraj podporuje kreativitu, originalitu a napomáha nájsť cestu k svojmu pravému ja.

Pre nepoškvrnený vodičský preukaz nebudem popisovať priebeh cesty k baniam, ale stihli sme to s meškaním len jeden a pol minúty.

Parkovisko je hneď pri ceste, čiže nie je možné netrafiť. Pred vchodom do bane sa nám ušla prilba a baterka. Rýchlo obliekame dodatočné vrstvy oblečenia, keďže teploty sa pohybujú niekde pod 10°C aj v lete a vchádzame dnu cez bránu, nad ktorou pyšne visí meno Jozef.

Pred nami je 1,2 kilometra starých banských chodieb, ktorými nás sprevádza naozaj príjemná sprievodkyňa. Kráčame, obzeráme sa po stenách, počítame banských škriatkov, Rado si v pravidelných intervaloch obíja hlavu o nízke trámy…. proste všetko, čo od takejto prehliadky môžete očakávať. Plne spokojní.

Keďže nechcem nikoho obrať o autentický zážitok z prehliadky, nebudem zachádzať do detailov. Hádam len spomeniem, že je tu skrytý poklad pána Goldschimdta, ktorý čaká na objavenie. Naše nadšenie však ale rýchlo opadá, keď je nám naznačené, že sa k danej štôlni aktuálne nie je možné dostať…

Som presvedčená o tom, že Rado v tej chvíli v hlave už písal výpoveď a dumal nad tým ako sa nemožné pozmení na možné. Doteraz však chodíme do práce ako väčšina smrteľníkov, takže asi na nič extra neprišiel a poklad je stále tam. Alebo mi to nepriznal…

Uznávam, že som sa na chvíľu odmlčala, ale to neznamená, že sa v našich životoch nič nedeje.

Skôr to boli iné povinnosti a pochopiteľne, moja lenivosť. Keď mi však nedávno napísal jeden follower na instagrame (follow @zivotshorolezcom), že vďaka nám a storkám, čo tam prihadzujem, spoznáva nové miesta, rozhodla som sa napísať znova pár riadkov, možno zdroj inšpirácie.

Žiadna vysokohorská turistika, žiadne driapanie sa po skalách, žiadna exotika. Spoznávanie východného Slovenska po vlastných, s využitím železníc slovenskej republiky (keďže auto bolo v servise, inak by to dobrovoľne asi takto nedopadlo). To je príbeh nasledujúcich riadkov.

Je ráno. Predpoveď počasia spomína slnko a teploty cez 30°C. Ale keďže Rado bol po nočnej, na skorý nástup a ranný vlak sa nedalo poponáhľať. V takom počasí nie je úplne ideálne vyraziť vlakom o 10:07 z Košíc a počkať si na poludnie, lebo výstup z Kysaku po červenej rovno na Jánošíkovú baštu, kde v tom čase nie je tieň, do ktorého by sa dalo schovať, je tak troška o hubu.

Človek sa vraj učí na vlastných chybách, ale to zjavne neznamená, že sa rovnakej chyby nedopustíte viac krát. Ocitla som sa totiž v situácii, keď sa mi pred očami vynoril výstup na Stolovú horu v JAR rovnako zle načasovaný, kedy som potila aj to, čo som vypila o 3 dni neskôr. Ale podobne ako vtedy, aj teraz sme to dali, len som mala pocit, že sa mi potia aj očné viečka. Najhoršie na tom je, že v oboch prípadoch mi tiché nadávanie neprešlo, keďže to bol vlastne môj nápad…

Cesta hore trvá asi hodinku (najmä, keď Rado nedbá na moje postávanie a snahu o nejakú prestávku, alebo spomalenie tempa.. vraj budujeme kondičku…). Prvá polovica je priam peklo, ale druhá je už v tieni stromov. Za námahu však čaká odmena v podobe krásneho výhľadu. Kto chce, skončí svoje výletovanie tu. Dá sa tu poopekať, poliezť, pokochať krásnou prírodou.

My však pokračujeme ďalej. Po červenej priamo do Košíc. Táto cesta je súčasťou najdlhšej turistickej cesty na Slovensku – Cesty hrdinov SNP.

Cestou stretávame aj jedného prudko odhodlaného cyklistu, ktorý z Dukly vyrazil 4 dni dozadu a po tejto ceste smeruje až do Bratislavy, a keďže je to zhodou okolností známy z pohody, troška sa s ním porozprávame pri pivku na Hrešnej. Keď rozpráva o 4 dňoch bez sprchy je mi jasné, že to nebude nič pre mňa. Hrešná a Kavečany je aj náš koniec cesty, no možnosti, kde skončiť je hneď viacero. Okrem Kavečan to môže byť aj Jahodná alebo Čermeľ.

Celkovo sme si dali do nôh asi 20 km. Po dramatickom začiatku nasleduje už len pochod po hrebeni, kde čaká klasické zvlnenie terénu v tieni lesa, vyjedanie černíc a zber húb na skvelú večeru v podaní môjho Rada. Život s horolezcom, ktorý vie variť a po takej prechádzke aj navarí, vie byť niekedy fajn…

Že prišla jar, to nie je nič nové. Že nás to láka do prírody, tiež nič nové. A neprekvapí vás teda ani to, že sme samozrejme neodolali a do prírody na výlet sme sa vybrali.

Čo však nové bolo – zloženie výletníkov. To sa vyskladalo o niečo rôznorodejšie ako zvyčajne. Začnime od 2-ročného Mareka, pochopiteľne s rodičmi, pokračujme krstným, čo je môj Rado, ja ako jeho plus 1 a môžeme to zakončiť 60-ročným …

…ehm, nuž oslovenie krstným menom sa nehodí, na označenie svokor je ešte priskoro, tak hmm.. otec môjho horolezca, alebo teda, potenciálny svokor?

Počasie je luxusné. Slnko nám svieti na cestu od chvíle, kedy vyrážame zo Starého Smokovca a sem tam na občerstvenie aj zavanie, či prebehne popred slnko nejaký oblak a dopraje nám tieň. Celá rodina šlape v príjemnom tempe.

Starý Smokovec je teda východiskový bod pre nedeľnú prechádzku, ktorá je vhodná aj pre rodinky v prípade, že jej členom je aj zdatný chlap, ktorý nemá problém s nosičom a drobcom v ňom. A ako inak, krstný sa prejavil ako zdatný chlap (a keď si to prečíta, narastie mu zas raz ego do nebies). Malý Marek tak môže spokojne obdivovať Tatry z dvojmetrovej výšky a ja mu len tíško závidim o pol metra nižšie.

Zo Starého Smokovca ideme na Hrebienok a pokračujeme ďalej na Zamkovského chatu.

Cesta je miestami blatistá, miestami pokrytá zvyškami snehu a ten posledný kúsok pred chatou je na power slide. Napriek tomu bez zranení a v plnej sile prichádzame na chatu, kde sa nám o občerstvenie postarala Sveťka, za čo jej bol vďačný predovšetkým Radov žalúdok…

Zo Zamkovského sa vydávame k Veľkému vodopádu, kde pochopiteľne, je čas na fotenie.

Popravde, ako vidno z fotiek, väčśinou sa fotí rodinka bezo mňa, ale to nie je preto, žeby som bola na okraji tejto spoločnosti… Chvalabohu…. ale aj tu platí, že som stále o desiatky centimetrov nižšie voči každému členovi… okrem Mareka, ale ten spí v nosiči… takže na špičky, natiahnuť krk a možno sa vojdem do záberu.

Pofotení a spokojní pokračujeme do Tatranskej Lomnice. Cesta sa zdá nekonečná, ale počasie je pekné, sem tam nejaká zeleň a prvé kvety…. V Tatranskej Lomnici nastupujeme na vláčik späť k naším autám a ide sa domov.

Síce sme nezdolali žiaden štít, nemáme super akčné fotky z okraja priepaste, ale poctivých 17 kilometrov slúži ku cti všetkým zúčastneným.

[space value=”50″]

Páčil sa ti článok? Podpor nás…

Lajky vyzbierané na Facebooku či Instagrame nás veľmi tešia a sú pre nás veľmi dôležité. Vďaka ním sa dostávame do povedomia a zviditeľnujeme sa. Kedže vám ale chceme prinášať stále hodnotnejší a zaujímavejší obsah, aj malá podpora v hodnote Horalky nás poteší a pomôže.
Možnosti, ako sa to dá, nájdete v sekcii – Podporte nás.
Ďakujeme.

…pokračujeme… po tom, ako sme precestovali takmer celý deň z Viňáles smerom viac na stred Kuby, lámanou španielčinou, spolu s húfom domácich ochotných pomôcť, sme našli dohodnutú Casu v Trinidad. TOP ubytovanie v rámci celého pobytu, veľmi odporúčam (link na Airbnb).

Doteraz sme nemali rozhodne šťastie na počasie, ale v Trinidad sa to zdá sa mení. Dočasne.

Vydávame sa na prechádzku mestom, veď večer je pred nami. Motáme sa historickými uličkami, až prichádzame na námestia a potom k bývalému kláštoru. Milý pán nám za symbolické vstupné odporúči vybehnúť tých pár schodov hore a vychutnať si západ slnka, ktorý príde čo nevidieť. Veľmi pekný pohľad, slnko sadajúce za oceán, malebný Trinidad ako na dlani… proste dovolenkový gýč ako má byť…

Trinidad je na turistov zvyknutý, no neuberá mu to na kráse. Je tu o niečo viac stánkov, kopec reštaurácii, barov ponúkajúcich drinky za 2CUC a následne lákajúcich na večerné salsa párty. Čoho tu je rovnako veľa, komárov. Takže nezabudnúť na repelent!

Zopár drinkov na schodoch na hlavnom námestí… a už je ráno. Ideme na pláž! Po takmer týždni na cestách sa nám dostalo slanej vody a slnka. A možno toho slnka aj o niečo viac ako bolo potrebné, no jednoznačne odporúčam. Autobusom pre turistov sa na Ancon pláž a späť do mesta prepravíme za 5CUC – no nekúp to. Pochopiteľne, zastávku identifikujete len pozorným sledovaním zvýšenej hustoty turistov na nejakom rohu ulice.

Aj keď sa nám nechce z luxusného ubytovania, ďalšie ráno sa presúvame do Cienfuegos, ktoré je označované za perlu juhu. Aj toto miesto je neporovnateľne iné s tým, čo sme doteraz videli.

Motkáme sa po meste, prechádzame po malecone, výdatnú večeru si dávame v lokálnom fast foode – pizza za pár CUP. V Kubánskej cestovke sa dohadujeme na výlete do národného parku. Je to doteraz najväčšia položka, 25CUC na osobu, ale je v tom sprievodca a hlavne, odvoz tam a späť. Akokoľvek prepočítavame, vychádza to ako najekonomickejšia alternatíva. Plný nadšenia očakávame zajtrajší výlet.

Ako inak, ráno nám prší. Na dohodnutom mieste čákáme vyše pol hodinu na náš minibus, ale keďže tu už pár dni sme, vieme, že čakať sa oplatí. Cesta trvá skoro hodinu. Vezieme sa spolu s nemcami, talianmi, nejakými kanaďanmi a pochopiteľne, náš sprievodca je priamo z Kuby. Rozpráva o systéme školstva, produkcii ovocia, vynikajúcom zdravotníctve. Nadšenie z vládneho programu hraje celkom presvedčivo, ale myslíme si ticho svoje.

Prší, prší a pršať neprestáva, aj keď opúšťame minibus a vchádzame do národného parku, odhodlaní vidieť najúžasnejšie vodopády uprostred džungle.

Keďže sme už i tak mokrí z dažďa, a priezračná, tyrkysová voda si o to koleduje, ideme do plaviek…. Voda je úžasná. Popravde, aj keď má len 18 stupňov, príde mi skvelá. Pod vodopádmi si dávame tréning proti prúdu a ja po čase chápem, že sa nemám kde usušiť a zohriať, keďže vytrvalý dážď nám nedáva vydýchnuť ani na okamih.

Ako sme ale naučení z domu, treba dezinfikovať a keďže rumu je tu dosť, večer nastáva povinná liečba.

Počasie sa ale nezlepšuje ani ďalší deň, keď sa plní nádeje vydávame na sever – smer Caibarien. Keď sa pozeráte na obrázky tohto miesta, určite vás napadá, že tie hurikány, to musela byť sila… Podľa majiteľa našej casy, je však horšia sila vlády, ktorá pôsobila na rozpad kedysi krásneho prístavného mesta oveľa viac. Prečo sme si vybrali toto miesto na pobyt? Odtiaľ to je totiž sotva hodinka na nádherné pláže Cayo Santa Maria… Nádherné pláže, teda aspoň podľa googlu, keďže nám sa tam nikdy nepodarilo dôjsť.

V tomto meste som sa prvý krát odvážila odpútať na 15 minút od spoločnosti svojho drahého, keďže sa mi rozhodne nechcelo do banky, či obchodu. Za tých 15 minút som pochopila veľmi dobre, čo znamená slovné spojenie „mačo národ“. Podľa všetkého, som totiž bola najkrajšia žena pre každého chlapa, čo prešiel okolo vo veku 15 – 150.

Prší aj nasledujúci deň a tak sa rezignovane presúvame do ďalšej destinácie, kde dúfame v lepšie počasie. Tou je Varadero.

Neubytovali sme sa priamo tam, keďže sme našli oveľa priateľnejšiu alternatívu v Santa Marte. Naša Casa je od Varaderskej pláže vzdialená tak 17minút pešo a od Varaderských cien, niekoľko desiatok eur.

Varadero ale nemá s tým, čo sme doteraz videli a zažili nič spoločné. Nepopieram, že si vychutnávame pláž a nádherne čisté more. Môj dojem ale kazí príšerná chrípka a absencia liekov. Z domu donesený paralen ma udržiava síce pri živote, no celý jeden deň ostávam v posteli, unavená aj snahou otvoriť oči.

Posledný deň na pláži, posledná cesta do Havany úplne luxusným taxíkom, ktorý splnil môj sen o autíčku z 50tych rokov, posledný rum na letisku z plasťáku za nezmeniteľné drobné a ideme domov…

[space value=”50″]

Páčil sa ti článok? Podpor nás…

Lajky vyzbierané na Facebooku či Instagrame nás veľmi tešia a sú pre nás veľmi dôležité. Vďaka ním sa dostávame do povedomia a zviditeľnujeme sa. Kedže vám ale chceme prinášať stále hodnotnejší a zaujímavejší obsah, aj malá podpora v hodnote Horalky nás poteší a pomôže.
Možnosti, ako sa to dá, nájdete v sekcii – Podporte nás.
Ďakujeme.

…keďže toto je príbeh na pokračovanie, vynechám strojené úvody…

Z Havany sa teda vydávame do Viñales spolu so švédsko-kubánskym párikom. Taxi collectivo: Havana – Viñales – 15CUC.

Cesta nie je nič, na čo je rozmaznaný Európan zvyknutý. Prievan zo stiahnutých okien, keďže klíma chýba, nefungujúca ľavá smerovka, miestami desivé zvuky a natriasanie sa po diaľnici kvality cesty tretej triedy viac ako 3 hodiny. No to, že to ale stojí za to sme pochopili hneď ako začalo zostupovanie z posledného kopca nad dedinou. Naskytá sa nám totiž úžasný pohľad na mogoty. Taxik nás vysádza rovno pri bráne do casy, kde pobudneme zopár dní (cez tento link sa môžete zaregistrovať a prvé ubytovanie máte dokonca so zľavou…).

Samotné mesto, teda dedina, je celkom sympatická. Úplne iné ako Havana. Ruch veľkomesta striedajú kovboji v gumákoch, prepotených košeliach s klobúkmi vrazenými do čela, ktorí postávajú len tak na ulici, alebo sa premávajú na koňoch všetkými smermi.

Kone máme na pláne aj my a to hneď na druhý deň ráno. Dávame si záležať, aby tie, ktoré nás ponesú, boli zdravé. Mne priradia fešáka s krivým uškom a Radovi, nuž.. na Kube až toľko dvojmetrových ľudí nenájdete…

Jazda cez tabakové plantáže spojená s prednáškou o tom, ako to s tým pestovaním tabaku vlastne je, sa dá považovať za príjemne strávené dopoludnie, ale dajte si pozor, či si dohadujete aj anglicky hovoriaceho sprievodcu.

Pochopiteľne, počas cesty pekne plánovane zastavujeme na každom kroku, aby sme mali možnosť platiť za drahé občerstvenie, ale odolávame. Neodmietneme ochutnávku miestneho rumu, ale celú fľašku za európsku cenu nám už netreba. Nemáme im to za zlé. Sme turisti a máme to vytetované na čele.

Výsledkom jazdy sú špinavé rifle a tak len za 5CUC dávame obrovskú kopu prádla vyprať v našej case.

Áno, dá sa to aj zjednať na menej, ale neskôr sme pochopili, že keď sme raz priplatili, neskôr nám zas znížili. Jeden večer sa dokonca domácej uľútostilo turistov zo Slovenska natoľko, že keď videla, že si ideme variť vifonku, ponúkla nám večeru, ktorú práve dovarila pre svoju rodinu.

Ale aby ste si nemysleli, že sme žili len na vifonkách, v meste je aj pekáreň, kde doobeda kúpite celkom veľké balenie buchiet za 1CUC. Veľmi slušne sa dá najesť, keď zídete o niečo nižšie po hlavnej ceste – mimo centra. Za 3,50CUC sme okúsili ich národné jedlo – ropa vieja. Áno, prekladá sa to ako staré oblečenie…

Poobede sa vydávame na prechádzku mestom. Obliekam si teda šaty, veď je letné počasie (i keď niektorí domáci chodia v zimných bundách). CHYBA AMATÉRA. Ako inak, keď idete na prechádzku s horolezcom, zlákajú ho kopce. Ani neviem ako, derieme sa hore do džungle… Len sa pozrieť, kam vedie tá cesta… a potom tá ďalšia… a potom zrazu… či sa dá vyliezť na tie skaly… pochopiteľne, že sa dá. Je tu aj neoficiálna lezecká komunita, ktorá je štátom nateraz tolerovaná.

K pobytu vo Viñales neodmysliteľne patria prechádzky po okolí. A tak sa aj my vyberáme do Valle de Viñales. Cestou míňame dokonalý nápad pána Kastra ako prilákať turistov na prehistorickú maľbu, ktorá ASI, ale naozaj len asi, nie je až tak prehistorická, a potom sa už len kocháme krásou týchto čarovných kopcov.

Ak si pamätáte na našu prvú spoločnú prechádzku v Tatrách, tak táto od nej nemala veľmi ďaleko. Na konci dňa zisťujeme, že sme nachodili 20km. Nezabudnite navštíviť aj Balcony Restaurant s výhľadmi, pre ktoré sa oplatí pridať ďalších 6km.

Keďže je sobota, vo Viñales to znamená, že proste uzatvoria hlavnú (a v podstate skoro jedinú) cestu, vyložia tam stoly a stoličky a začína párty.

Plán na posledný deň v tejto časti Kuby nám nevyšiel kvôli nepriazni počasia, ale odporúčam aspoň vám, Cayo Levisa alebo Cayo Jutias. Pláže, pláže a nič, len pláže.

Naša cesta ale pokračuje ďalej.. tentokrát máme pred sebou 10 hodinový presun autobusom spoločnosti VIAZUL. Cieľová stanica Trinidad a následne, perla juhu, Cienfuegos.

[space value=”50″]

Páčil sa ti článok? Podpor nás…

Lajky vyzbierané na Facebooku či Instagrame nás veľmi tešia a sú pre nás veľmi dôležité. Vďaka ním sa dostávame do povedomia a zviditeľnujeme sa. Kedže vám ale chceme prinášať stále hodnotnejší a zaujímavejší obsah, aj malá podpora v hodnote Horalky nás poteší a pomôže.
Možnosti, ako sa to dá, nájdete v sekcii – Podporte nás.
Ďakujeme.

Ako som v predchádzajúcom článku napísala, cestu začíname v Havane.

Hneď po prílete odporúčam využiť prvú možnosť zámeny peňazí, ktorá je na prízemí letiskovej haly v podobe akýchsi automatov. Samozrejme, nie je to žiadna rýchlovka a náš vopred dohodnutý šofér na nás musí preto čakať takmer hodinu, ale pozitívne je, že je zjavne na čakanie zvyknutý (a možno preto si účtuje za cestu z letiska 25CUC – ako sme sa dozvedeli, cestou späť, môžete to skúsiť zjednať na 20CUC).

Pred nástupom do auta ešte absolvujeme 3 námatkové kontroly voľne postávajúcich policajtov (pasy vždy poruke) a až potom sa vydávame do Centra Havany.

Troška váhame, keď zastaneme pred fialovou budovou, ktorá vyzerá, čiastočne vybývaná, ale samotný apartmán a naša izba dajú naše dojmy naporiadok. Ubytovanie sme riešili dopredu cez airbnb (cez tento link sa môžete zaregistrovať a prvé ubytovanie máte dokonca so zľavou…).

Rýchla sprcha, a keďže máme stále pol dňa pred sebou, vyrážame do ulíc, smer Havana Vieja.

Áno, dá sa ubytovať aj priamo v Starej Havane, ale naša voľba je lacnejšia a stále dostupné aj pešo. Inštrukcie sú jednoduché, stále rovno. Keď sme zistili, že nie každé stále rovno je to pravé a navyše správnym smerom, nájsť podmanivé uličky Starej Havany už nebolo ťažké.

Začíname prechádzkou po Malecone. Búrlivý oceán, silný vietor… urobím pár fotiek a rezignujem. Schovávame sa v uličkách, ktoré vyzerajú stále historickejšie, poetickejšie, zaujímavejšie.. áno, zámerne nepoužívam slovo krajšie, aby to nebolo zavádzajúce. Havana je krásna, ale tak inak.

Cestou domov sa zastavujeme v La Floridite, kde si za cenu, ktorá bolí pri srdci, dávame ako správni turisti daiquiri, ktoré obľuboval aj Hemingway. Pochopiteľne, množstvo alkoholu bolesť pri srdci postupne zmierňuje, keďže v tejto krajine sa rumom nešetrí a napokon nám celková suma ani neprekáža v pokojnom spánku.

Keď budete v Havane, rozhodne zvážte Free Walking Tour. Odporúčam Viktora (klikajte tu) , vyštudovaného právnika, ktorý dal prednosť úlohe turistického sprievodcu. Áno, tieto walking tours poskytuje aj v angličtine na celkom slušnej úrovni.

Jeho vedomosti, zaujímavé fakty a príbehy nás sprevádzajú počas takmer troch hodín hneď nasledujúce ráno. Zároveň tak získavame rýchlu orientáciu v Starej Havane, registrujeme orientačné body, počúvame príbehy z minulosti, ukazuje nám, kde sa miestni chlapi stretávajú, aby sa porozprávali o športe…

Viktor nás vodí po všetkých dôležitých miestach a pridáva aj niečo navyše (Plaza de Armas, Plaza de la Catedral, Plaza de San Francisco de Asís, Plaza Vieja, el Capitolio, La Catedral de la Virgen María de la Concepción Inmaculada de La Habana) a tak sa môj zoznam z domu skracuje.

Sedíme si na lavičke, popíjame rum, kubánska hudba v pozadí, zabúdam prihlasovacie údaje do pracovného počítača… Tuším sa začína naozaj dovolenka. A ako inak, na dovolenke je človek happy. O to viac, keď nás každý druhý podnik láka na úžasné ponuky a ja sa pýtam, môže človek nebyť happy, keď ešte aj hour je happy? (pre menej chápavých: happy hour – miešané drinky za 2CUC).

Pochopiteľne, keď je človek happy, pretrávi mu a tak sa tešíme, keď objavíme pizzerku. Ich pizza je niečo ako posúch s kečupom a syrom, ale popravde, na naše vyhladované žalúdky úplne stačí. Za 40 centov to otáčame na trikrát.

Ďalšie ráno sa s Havanou lúčime a cestou na stanicu autobusov Viazul si robíme poslednú zastávku na Plaza de la Revolucion.

Úsmev a chuť pózovať na fotky nás ale prešla hneď, keď sme zistili, že viazulom dnes do Viňáles nepôjdeme. Lístky je potrebné rezervovať 24 hodín vopred, a tak si to dáme po vyše hodine čakania spolu s domácimi – taxíkom. Taxi collectivo patrí ku skúsenostiam, ktoré turista musí na Kube zažiť.

Náš itinerár obsahoval ešte zastávku na Playas del Este, ale postavenie vesmíru, respektíve počasie, bolo proti nám, takže Santa Maria del Mar, kde sa dá dostať autobusom z Central parku za 5CUC spiatočne nám ostala nabudúce…

[space value=”50″]

Páčil sa ti článok? Podpor nás…

Lajky vyzbierané na Facebooku či Instagrame nás veľmi tešia a sú pre nás veľmi dôležité. Vďaka ním sa dostávame do povedomia a zviditeľnujeme sa. Kedže vám ale chceme prinášať stále hodnotnejší a zaujímavejší obsah, aj malá podpora v hodnote Horalky nás poteší a pomôže.
Možnosti, ako sa to dá, nájdete v sekcii – Podporte nás.
Ďakujeme.

Skúsenosť s horolezcom a skúsenosť s Kubou má mnoho spoločného, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá. Dokáže vás stále prekvapiť; okúzliť najmenšími detailami; potrápi vás a vyskúša vašu odolnosť.. no nakoniec, viete, že to stojí za to.

Pochopiteľne, vyskúšala som si to na vlastnej koži a nasledujúce riadky sú teda o takmer 3 týždňoch na Kube, odkiaľ sme sa vrátili s Radom v podstate len nedávno.

Písať o Kube sa dá samozrejme veľa a rozprávanie o zážitkoch by bolo nekonečné, no pokúsim sa to skrátiť a zefektívniť, keďže tento článok píšem v snahe zodpovedať otázky budúcich cestovateľov, ktorí sa ocitli v komplikovanej fáze plánovania.

Rada na začiatok: Ujasnite si, čo od Kuby očakávate. Osvojte si schopnosť improvizovať a byť trpezliví.

Fakt č.1 – Doprava a celý itinerár, ktorý s vami pozdieľam, vyšiel čisto z našich hláv, čo znamená, že sme cestovali a presúvali sa, a bývali, a jedli (a častejšie nejedli) bez cestovky, bez sprievodcu, či akejkoľvek agentúry. Pokojne ale choďte do toho s nimi, uľahčia vám pravdepodobne život v mnohých smeroch a ušetria kruhy pod očami.

Fakt č.2 – Cesta tam a následne späť trvala 3 dni, no rozhodne si to nemusíte komplikovať divokou kombináciou leteniek ako sme to urobili my.

Pre info, stálo nás to o viac ako 2/3 menej ako je suma za spiatočný priamy let napríklad z Viedne, ale šli sme cez error fare a nasledovne: Košice -> Budapešť -> Amsterdam -> Mexico City -> Havana. Cesta späť bola veľmi podobná: Havana -> Mexico City -> Amsterdam -> Praha -> Košice. Zvážte sami, či do toho chcete ísť. Ak áno, na letisku v Mexico City je nenormálna zima…

Fakt č.3 – UČTE SA ŠPANIELSKY!!!!

Nie, 61% fluent Spanish podľa duolingo aplikácie nestačí. Na druhej strane, pomôže. V turistickejších lokalitách si poradíte s angličtinou, ale nedá sa na to spoľahnúť, a to hlavne v prípade vyjednávania v snahe zbiť 300% turistickú prirážku.

Nie, nemusíte sa báť kriminality. Kuba je pre turistu bezpečná, pokiaľ to nie je cvok a nerobí veci, za ktoré by ho zabásli aj všade inde na svete. Policajti sú takmer na každom rohu, častokrát aj v civile.

Áno, obchody sú poloprázdne a pokiaľ nechcete jesť olej s kečupom alebo jedávať v drahých reštauráciách, bude to boj. Rum je veľmi lacný, a v správnom čase si kúpite dokonalú piňakoládu za 2CUC. Rekord bol 1.50, ale tam sa to už odrazilo na množstve.

Na vodu si dávajte veľký pozor. Akceptovateľná je len balená, voda, ktorá prešla varom, alebo chemicky ošetrená expedičnými tabletkami. Balená voda nestojí 2CUC, to je opäť len turistická prirážka. Choďte o niečo ďalej a nájdete ju za 0,70CUC.

Spomínala som 2 meny? CUC, zjednodušene turistické peso a CUP, ich národné – majte oba a ušetríte. Kašlite rozhodne na doláre a choďte na pánov s eurami, za ktoré nie sú 10% poplatky. Zmenáreň na letisku je vaša a ďalej Cadeca, ktorá je v každom meste, len treba hľadať.

A hľadať stačí rady ľudí. Buď to bude Cadeca, alebo budete mať šťastie a natrafíte na obchod, kde majú práve dostať nový tovar.

Zdravotníctvo majú vysoko hodnotené a uznávané všade po svete, ale nechcete sa spoliehať na ich farmaceutické odvetvie – berte si lieky z domu. Rovnako aj repelent. S miliónom výkričnikov.

Pre pokoj v duši nebudem rozoberať, že tie mrchy malé otravné prenášajú choroby, ale počuli ste už o Dengue? Google.. ehm, som ticho, ale ešte raz – REPELENT!

Čo k doprave. Existuje. Má mnoho podôb. Turistické autobusy VIAZUL, ktoré idú aspoň raz za deň je potrebné rezervovať 24hodín vopred.

Najdlhšie meškanie, s ktorým sme sa stretli bolo len niečo vyše hodiny, takže považované za spoľahlivé.

Ďalej tu máme taxi colectivo – poviete kam chcete ísť, vyhádate cenu a čakáte, kým sa nazbierate aspoň 4, niekedy 5 a vyrážate. Tu pochopiteľne čas neexistuje a typ, či stav auta je skôr na prekvapko.

Miestne presuny, okrem pešo, sú bicykle, rykše, kone, coco-taxi, motorové rykše, taxíky – oficiálne aj tie neoficiálne.

Z bodu A do bodu B sa dostanete určite. Otázne je ako a kedy. Berte to dovolenkovo… a nakoniec, zvyknete si aj na to.

Na internet kašlite, odvykačka. Ak sa u vás rozvinula už závislosť, existujú karty pre turistov, na hodinu, ktorým ale vyprší platnosť za približne 40 minút a stoja okolo 6, či 8CUC. Ak budete mať šťastie, natrafíte možno aj na internetovú kaviareň a pokiaľ sa v pamäti vrátite tak 20 rokov dozadu, viete ako na to.

No a ubytovanie, pokiaľ neplánujete dovolenku v rezorte, tak silno odporúčam Casa particulares – pár ich nájdete už aj na internete, ale nie je problém riešiť to na mieste, kde je ich neporovnateľne viac. Platí sa za izbu, čiže ak cestujete aspoň dvaja, cena klesne aj na 5 eur za osobu na noc. Za príplatok dostanete aj bohaté raňajky. Vo všeobecnosti sme mali len dobré skúsenosti, ale rozhodne si stále skontrolujte tečúcu vodu v sprche.

A kam sa teda oplatí ísť? Náš itinerár na Kube, pod vplyvom počasia a aktuálnych možností dopravy, vyzeral nasledovne:

• 2 noci v Havane
• 4 noci vo Viňáles
• 2 noci v Trinidad
• 2 noci v Cienfuegos
• 1 noc v Caibarien / Cayo Santa Maria a 4 noci Santa Marta / Varadero

Pokiaľ budete mať viac šťastia na počasie – vymeňte Varadero za Cayo Santa Maria. Varadero totiž už len sotva možno označiť za ozajstné Kubánske mesto… Rovnako, ak máte možnosť (v preklade čas a peniaze), dajte to spokojne až na východ Kuby. Vraj sa to oplatí, no nám to nevyšlo (v preklade ani čas, ani peniaze).

Prečo ostať vo Viňáles aj 4 noci a čo robiť v Trinidad, či Cienfuegos, čo sme zažili a o čo viac môžete zažiť vy si ale nechám na pokračovanie… Už i tak máte dosť informácii, čo potrebujete spracovať. A to vás zatiaľ šetrím.

[space value=”50″]

Páčil sa ti článok? Podpor nás…

Lajky vyzbierané na Facebooku či Instagrame nás veľmi tešia a sú pre nás veľmi dôležité. Vďaka ním sa dostávame do povedomia a zviditeľnujeme sa. Kedže vám ale chceme prinášať stále hodnotnejší a zaujímavejší obsah, aj malá podpora v hodnote Horalky nás poteší a pomôže.
Možnosti, ako sa to dá, nájdete v sekcii – Podporte nás.
Ďakujeme.

Tento príbeh zo života s horolezcom sa odohráva vlastne bez neho. Pre zmenu sa totiž na výlet vybrali dve kamarátky z vysokej školy. A keby len raz…

Deň prvý. Cieľ: Rankovské skaly.

Jedného pekného dňa sme sa s Tinkou rozhodli, že prevetráme ustarostené hlavy nenáročnou prechádzkou. Google povedal, že Rankovské skaly stoja za návštevu, potešia oko a pohladia dušu.

Inštrukcie zneli: odparkovať pri Herľanskom gejzíre a po zelenej značke rovno za nosom.

Jedna paráda. Akurát, že stroskotali hneď na parkovisku, ktoré bolo preplnené požiarnikmi. Síce nešlo o priamy zásah, žiadne vzrúšo, no pre nás to znamenalo nepovolený vstup na súkromnú akciu.

Nie, stále neviem, kde pracuje ten sexi požiarnik z Februára 2012, vylepený na záchode Technickej univerzity, ale na Slovensku asi nie. Tu sú to skôr vážení páni v strednom veku s bruškom svedčiacim o rokoch šťastného manželstva. Pohladenia „duše“ sme sa nedočkali.

Spiatočka a odchádzame. V aute prebieha búrlivá diskusia, aké ďalšie možnosti máme. Vyberám si žolíka – zavolám známemu. Zhodou okolností je to Rado, ktorý sedí doma a zodpovedne sa pripravuje na kurz skalného lezenia, ktorý vedie poobede. Poradil, že stačí zmeniť východiskový bod na Herľanské sedlo.

Tak si to dávame šialene krásnou a lomenou cestou hore, kde v pohode zaparkujeme. Prejdeme len kúsok cez les a už sa nám naskytá pohľad, ktorým by nepohrdol nejeden režisér hororového filmu.

Plné energie, pridávame do kroku. Akékoľvek myšlienky, aký príbeh takmer zhorená chata skrýva, zaháňame dupotaním a povedzme si rovno, dychčaním, keďže takmer bežíme.

Náš smer na Vyžník bol ale správny. Naši sme ho, a aj smerovú tabuľu, ktorá ukazovala cestu na skaly. My sme sa ale rozhodli, že ich vymeníme za Zajačí kameň. Keď sme však došli na Makovicu a Zajačí kameň nikde, pochopili sme, že dnes neuvidíme ani Rankovské, ani Zajačí. Pomaly sme sa teda stočili domov, veď… nabudúce.

Deň druhý. Cieľ: Rankovské skaly.

Možno týždeň, možno dva neskôr, sme sa rozhodli skúsiť to znova. Tentokrát žiadny požiarnik široko ďaleko, tak sme auto spokojne nechali pri bufete Erupcia. Smerovná tabuľa hovorí jasne – po zelenej až na Rankovské skaly, niečo vyše hodinky.

Držíme sa značky, cesta je pohodlná a široká, len prekvapko, zrazu sa ocitáme na asfaltke. Nikto nečaká asfaltkovú turistiku a tak sa vraciame na lesnú cestu. Keď prídeme na lúku, začína to zaváňať prúserom. Cesty sa delia, stretávaju, alebo stáčajú úplne nezávisle od skál, ktoré doslova vidíme pred nosom.

Spoliehať sa na ženský inštinkt nám nevyšlo. Nepomohlo ani kameň, papier, nožnice. Vyskúšali sme asi 3, možno 4 cesty, no každá v určitom bode proste zanikla v lese, alebo v húštine. Samozrejme, že také silné a nezávislé, samostatné a na život pripravené ženy to nevzdávajú. Alebo inak povedané, je nám trápne priznať, že by sme tam nedošli ani na druhý pokus. A tak to skúšame ešte raz, posledný krát.

Táto nejde ani tak cez les, ako nízky krovinatý porast. Vybehneme na kopček, pozrieť sa, kam to pokračuje, keď tu zrazu, šuchot, kývajúce sa kry a stromy… Stačil nám jeden pohľad a vedeli sme, koľko bije…

Neviem, koľko z vás videlo Jurský park, ale všetko nasvedčuje tomu, že to boli raptori a unikli sme svojmu osudu len o vlások. Síce sme nestihli zdokumentovať prítomnosť vyhynutého druhu, ale že naozaj, bol to minimálne dinosaurus. Alebo možno aj celá črieda… Najbližšie, keď stretnete Tinku a mňa, nezabudnite nás objať, lebo len pár sekúnd a možno by ste tú šancu už nemali!

Deň tretí. Cieľ: Rankovské skaly

Do tretice všetko dobré a tvrdohlavosť nepustí. Vraciame sa na miesto činu. Prechádzame okolo Herľan a keď sa blížime k miestu, kde sme stratili značku, spomaľujeme. Odhodlané presvedčiť sa, že nemohlo byť jasné, že je potrebné prejsť po asfaltke a kde z nej potom zísť sledujeme kraj cesty. Trvalo to presne 21 sekúnd, keď sa pred nami vynorila obrovská zelená šípka.

Odparkovali sme to teda na kraj lúky a zhypnotizovane nasledovali zelenú značku. Bez nej ani krok. Cesta cez les a lúky ja čarovná.

Jeseň sfarbila všetko ako v rozprávke. A aká by to bola rozprávka, keby nemala šťastný koniec? Áno, na tretí krát sme Rankovské skaly našli. Potešili oko a pohladili dušu.

V podstate to zámerne umiestňujem až po happy ende, keď predpokladám len skrolujete cez obrázky, ale áno. Cestou zo skál späť ku autu sme zabudli odbočiť a prešli o nejaké 2 kopčeky viac ako bolo potrebné. Ale prišli sme na to skoro a keďže som bola tentokrát pripravená, vytiahla som mobil a turistická mapa nás navrátila späť bez zranení.

[space value=”50″]

Páčil sa ti článok? Podpor nás…

Lajky vyzbierané na Facebooku či Instagrame nás veľmi tešia a sú pre nás veľmi dôležité. Vďaka ním sa dostávame do povedomia a zviditeľnujeme sa. Kedže vám ale chceme prinášať stále hodnotnejší a zaujímavejší obsah, aj malá podpora v hodnote Horalky nás poteší a pomôže.
Možnosti, ako sa to dá, nájdete v sekcii – Podporte nás.
Ďakujeme.