Ferraty Megyer-hegyi Tengerszem

Jedno ráno sme sa zobudili a povedali si, že keď je pekne, vybehneme na nejaké ferraty. Ale kam? (Až tak pekne nakoniec teda nebolo. Ale ani sme nezmokli, takže pohoda. Len teda predstava bola trochu iná…)

Kyseľ sme už prešli niekoľkokrát a momentálne je zaplavený pre silné dažde, do Tatranskej Kotliny sa nám kvôli pár metrom voziť neoplatí a najbližia ferrata je až niekde pri Liptovskej osade. Ta sme došli…alebo nie?

Ešteže tých Maďarov máme z Košíc relatívne blízko. Skáčeme do auta a vyrážame smer Sárospatak. Áno, dobre čítate. 15 minút za hranicami a približne 1:20 z Košíc, nám susedia vybudovali ferraty. Oblasť sa volá Megyer-hegyi Tengerszem a bola uvedená do prevádzky iba teraz.

Infraštruktúru zatiaľ nemajú úplne dokončenú, ale čoskoro má byť vybudované veľké záchytné parkovisko, WC a altánky na opekanie. Kým sa tak stane, parkovisko nájdete pri reštaurácii Tengerszem büfé + parkoló. Je to vykosená udržiavaná lúka lúka s možnosťou posedenia, odkiaľ sa dá k spomínaným ferratám dostať novovybudovaným náučným chodníkom.

 

Prejdete okolo reštaurácie, popri mini tanku 😀 a pokračujete poza budovu hore kopcom popri tabuliach náučného chodníka 30 minút. Nástup je celkom slušné stúpanie, ideálne na zahriatie pred samotnými ferratami. Až sme sa smiali, že to človek nevidel, aby som sa zadýchal a spotil na kopci v Maďarsku 😀

Keď dorazíte k tabuli č.6, ste už prakticky tam. Mierne doľava, po červených krížikoch a dostanete sa na vyhliadku nad priekopou, kúsok ďalej k požičovni a informáciám, kde sme sa dokonca dohovorili slušnou angličtinou, aby sme vedeli čo a ako.

Ferraty

Poďme teda na tie ferraty. Sú tu 3 hlavné ferraty obtiažnosti C až E.

Na najľahšej z nich /zelenej/ sa nachádzajú 2 varianty D a E a k tomu ešte krátka detská ferrata obťiažnosti C /modrá/. Dokopy teda 6 ciest a na nich spolu 5 lanových mostov. Také ihrisko pre ferratistov. Cesty sú športového charakteru a aj obtiažnosť C sa niektorým môže zdať trochu ťažšia. Chválim ich za to, že kramľami neplytvali a sú len na miestach, kde sú potrebné. Aj na miestach, kde boli osadené, boli niekedy trochu ďalej od seba. Ja ako 2 metrový feši s tým problém nemám, to len aby ste vedeli, heh … Ďalší dobrý bod majú aj za zábavný faktor. V spodných partiách niektorých ferrát je pád spojený s istým omočením nôh, v niektorých prípadoch možno aj polky tela :D.

Prejdenie všetkých ferrát vám zaberie odhadom tak 60-90 minút. Po absolvovaní ferrát je možnosť vybehnúť ešte na neďalekú vyhliadku, kde vás 65 schodov postaví do výšky 15m odkiaľ je veľmi pekný výhľad do okolia. A ak ste lezec, tak okrem ferrát je tu vyborhákovaných ešte aj okolo 35 ciest na lezenie, no sprievodcu nemajú a obtiažnosti nám povedať nevedeli. Tak možno nabudúce.

Cestou domov sme sa ešte zastavili v spomínanej reštaurácii /bufete/, kde ráno pán domáci varil maďarský guľáš, ktorý neskutočným spôsobom rozvoniaval, kedže ho robil vonku. Toto si samozrejme nenecháme újsť. K tomu nám nalial tokajského vínka a s pokojnou dušou sme sa pobrali domov. (Šofér teda nepil, ale ušlo sa mu dojesť guľáš, takže win-win) Ak by ste sa tu chceli zastaviť, tak pamätajte na to, že platiť sa dá iba cash a vo forintoch.

ZÁVEROM

Ak sa vyberiete iba na ferraty, určite sa to dá stihnúť za pol dňa. Jedinou výtkou by bolo to, že tabule náučného chodníka sú iba v maďarčine, čo je škoda, lebo vyzeralo, že tam majú zaujímavé informácie, kedže v okolí sa nachádzali aj nejaké zrúcaniny. Budeme musieť doštudovať na nete. Ujo google vie všetko.

Otázkou ešte ostáva ako to tam bude fungovať, keď sa to rozkríkne. Víkendový nápor ľudí by mohol byť problém. Odporúčam ísť si to pozrieť, obehať čím skôr, kým je tam kľud. Nás tam bolo dokopy asi 7, takže sme o sebe ani nevedeli, no turistov tam bolo podstatne viac, a keď si oni začnú požičiavať sety, to až bude sranda. Hlavne na tej Éčkovej ferrate.

V čase našej návštevy nebolo parkovanie ani samotné ferraty spoplatnené.

Výhľady v okolí Košíc

Nie, naozaj nemusíte byť horolezec, (mať zodraté prsty a mizernú manikúru), aby sa vám dostalo nádherného výhľadu zo skál. A áno, v okolí Košíc je toho viac ako Sivec, i keď samozrejme, ani tomu nie je čo vyčítať.

Ak aplikujeme rovnaké kritérium ako v predchádzajúcom článku (ktorý nájdete tu: Výlety v okolí Košíc):

  • max hodinka cesty autom z metropoly východu,
  • absolvovateľnosť so školopovinnými deťmi, či gaučovými turistami, ktorí práve začali objavovať krásy pohybu v lese (ako su komáre, kliešte, prepotené tričká a blato),

Po ruke sú napríklad nasledujúce tri alternatívy, ktoré stoja za to.

Inak, kým budete čítať ďalej, priznám, že celý článok bude postavený na fotkách a popise cesty, lebo dneska ma múza nekope. Ale niekedy ísť rovno na vec nie je zlé. Koniec koncov, ide predovšetkým o inšpiráciu pre vás (moji desiati čitatelia podľa prieskumu na instagrame), ktorí váhate, kam vybehnúť na čerstvý vzduch.

Drienková Skala

Ak vyrážate z Košíc, potrebujete 25 minút na cestu autom k vodnej nádrži Ružín, kde turistický smerovník – a jeden z možných začiatkov výstupu na Drienkovú skalu – vidno už z cesty. Pipočítajte ďalších 5, ak pri smerovníku odbočíte doprava a ešte sa kúsok zveziete ďalej, cez chatovú oblasť na zatáčku s dreveným označením Tisovec. Aj tu je v poriadku, ak auto odparkujete.

Jediná cesta smerom hore do lesa, je tá vaša. Čaká vás výstup cez krovinatý porast, následne mierne doľava, stále hore cez les, kde po dažďoch čaká aj trocha blata, až k oslavnej bráne zo sklonenej brezy, ktorá vás víta na Siveckých lúkach, s príjemným posedením a možnosťou nabrať dych.

Teraz prichádza bod zlomu – nepokračujete ďalej do kopca do lesa do ľava, kde by ste išli, ak by ste išli na Sivec, ale vydáte sa dole, doprava. Netešte sa, každá cesta cesta dole znamená, že keď sa budete vracať domov, čaká vás cesta hore. Od tohoto bodu sa hore a dole pravidelne strieda. A poviem vám narovinu, nie raz si poviete, že už len tento „posledný kopček“. Že ste našli Drienkovú skalu pochopíte ale rýchlo. Spadne vám sánka dole z úžasného výhľadu, ktorý sa vám naskytne.

Celkovo to hodnotím ako mierne náročnú túru (keďže berieme do úvahy najmladších turistov s kratšími nohami) s trvaním tak 1,5 hodiny, podľa zdatnosti, možno počítajte aj 2. A naspäť tou istou cestou o čosi kratšie, samozrejme.

Folkmarská Skala

Číslo dva, Folkmarská skala, ponúka na výber hneď niekoľko trás. Z obce Kojšov, kde to je troška strmák, od Gregorovho prameňa, ktorý ale v čase vzniku článku prerábajú spolu s úsekom cesty okolo alebo z Folkmarského sedla.

Pohodlné parkovanie pri kríži cez víkend zbadáte hneď. Nedajte sa ale zlákať cestičkou na tejto strane. Ak idete na Folkmarskú skalu, prejdite cez cestu a vydajte sa asi 5 minút po zelenej, kým prejdete na žlté značenie. A potom idete a idete a idete… Ale je to skôr prechádzka, naozaj nenáročná, ktorá jedným smerom trvá tak hodinu. Posledných 15 minút je troška strmších, ale oplatí sa vydržať.

S malými turistami to dáte do dvoch hodín (overené na deťoch vo veku 3, 7, 9, 11).

Ak je pekne, naskytne sa vám pohľad aj na Tatry, ale kopec dookola, a údolie nadchne každého milovníka prírody a výhľadov. Hore môže fúkať, takže s tým počítajte. Ale nech vás to neodradí. Tento výlet stojí za extra vrstvu v batohu.

Rankovské Skaly

A aby sme stále nechodili len jedným smerom, Rankovské skaly sú úplne inde. Tentokrát je potrebné vyraziť smerom na Herľany.

Ak ste si spomenuli na Herľanský gejzír, ktorého erupcie majú cez 20 metrov, tak sa nemýlite – je to presne tým smerom. Pri správnom plánovaní môžete za celý deň stihnúť vybehnúť na Rankovské skaly a poobdivovať aj samotný gejzír. Dátum a čas najbližšej erupcie si môžete pozrieť na stránke obce Herľany.

Ak ale prejdete cez park, natrafíte na značenie priamo hore príjemným lesíkom. Nedajte sa zmiasť, že cesta pokračuje na asfaltku, ten kúsok po nej poslušne prejdite až ku krížu na ľavej strane lúky. Ako inak, ďalej cez lúku do lesa a opäť trocha do kopca, až na hrebeň, kde vás rázcestník pošle do p… ľava. Približne po 15tich minútach sa môžete tešiť z výhľadu a príjemného posedenia na lavičke na kraji skalnej plošiny, ktorá ale končí, resp. pokračuje dole takmer kolmo, takže opatrne!

Celkovo to podľa turistických máp trvá pod dve hodiny, takže ak pripočítame konštantu “začínajúci turista”, prípadne “detský turista“, možno by som pridala pol hodinku navyše.

Ak ste sa dostali až na koniec článku, alebo ste preskrolovali názvy a pozreli obrázky, inšpirovali sa, navštívili aspoň jedno z miest, neváhajte a pridajte nejaký páčik na sociálnych sieťach. Geckon klub Košice má veľa nápadov a chce tu byť pre všetkých športových nadšencov, či nadšencov prírody a aj vďaka vám sa o nás môže dozvedieť o čosi viac ľudí. Ďakujeme!

Výlety v okolí Košíc

Ja viem, ja viem, situácia je, aká je. Ale žiť treba. A svet sa točí ďalej. A príroda sa prebúdza a predvádza v plnej kráse. A vôbec, výlet a pohyb na čerstvom vzduchu…. To sme už počuli všetci, takže kam vyraziť?

KORONA-TURISTIKA

Kritéria pre väčšinu Košických korona-turitov sú jednoduché:

  1. Aby sme cestou nestretli veľa ľudí.
  2. Aby to nebolo príliš náročné a bolo možné vybehnúť tam aj so školopovinnými deťmi.
  3. Aby to bolo tak max. hodinku autom od Košíc.
  4. Aby to stálo za to a boli pekné fotky na instagram.

Ako športový klub, ktorý rád turistiku, cítime povinnosť trocha vám s touto dilemou pomôcť. Obehali sme pár miest, ktoré nepatria k najfrekventovanejším trasám, no nás chytili za srdce. A nie, nemusí zúriť pandémia, aby ste sa na výlet do prírody vybrali. Tieto miesta tam sú a budú, aj keď sa situácia upokojí…

RASTLINNÝ KOSTOLÍK (VYVIERAČKA sv. LADISLAVA)

Prekrútili ste očami, keď ste v názve našli slovo “kostolík”, lebo sa vám hneď vrátili spomienky z detstva, keď ste šúchali nohami na ceste na sv. omšu s babkou počas letných prázdnin a už krútite hlavou pripravený preskočiť túto časť? CHYBA.

Cesta k Ladislavovej vyvieračke

Neodvrávať, sadnúť do auta a vyraziť smer Moldava nad Bodvou. Trás je hneď niekoľko, môžete si vybrať, či auto zanecháte v Jasove, Moldave, v obci Debraď alebo ako my v Drienoveckých kúpeľoch.

Práve tam začína naozaj slušne značená žltá trasa, cez les hore. Nejde o náročné stúpanie, ale nie je to ani rovinka. Počítajte takú hodinku, prípadne podľa zdatností najmladších účastníkov výletu, možno o čosi viac. V lese žijú srnky a divé svinky, no ľudí zaregistrujú skôr ako vy ich, takže sa niet čoho báť (iba ak by ste si to dali inou trasou v zmysle dookola bližšie ako my s Radom a natrafili na nich vo vzácnej chvíľke ticha… Ale slušne sme sa pozdravili a oni utiekli opačným smerom. Zastrúhaný vlas by ste mi…. ehm… ).

Povesť o sv. Ladislavovi

Keď si kopček poslušne vyšľapete, otvorí sa pred vami nádherná lúka, z ktorej môžete sledovať Volovské vrchy, Kojšovskú hoľu aj Košickú kotlinu. Stojí tu aj samotný Rastlinný kostolík a o kúsok nižšie je Ladislavova vyvieračka, prameň s pitnou vodou.

Povesť hovorí, že tadiaľ tiahol sv. Ladislav so svojim vojskom, no v istom momente ich obkľúčili. Vojsko bolo oslabené aj pre nedostatok vody. Kráľ vtedy zabodol meč do zeme a vytvoril tvar kríža. Modlil sa. Keď meč zo zeme vytiahol, na mieste kríža vytryskol prameň.

História Rastlinného kostolíka

Prvý kostol tu bol postavený v 15tom storočí, patriaci Premonštrátom sídliacim v Jasove. Kostol zničili Turci a od vtedy len chátral. Po 2. svetovej vojne bola na tomto mieste postavená kaplnka, ale bola rovnako zničená, keď ju ŠTB dali vypáliť. Podobu, ktorú môžeme vidieť dnes, Rastlinný kostol dostal v rokoch 2006-2007, kedy na základoch pôvodnej kaplnky vybudovali kamenné základy a drevenú konštrukciu. Strom, ktorý rástol medzi základmi kaplnky, bol ponechaný na svojom mieste, takže prečnieva cez postavené drevené trámy a miestu prináša pokoj, ktorý si vás podmaní.

Chvíľku si tu môžete odpočinúť, keďže o čosi nižšie je aj posed – veľké lavice a stôl, či ohnisko. Ak vám viac netreba, dá sa jednoducho vrátiť po rovnakej ceste, po žltej, no možností je viac a smerovník vám poradí, kam ďalej…

BRDÁRKA

Čarovná príroda, kvitnúce stromy a lúky, presne to vás čaká, ak sa vydáte o kúsok ďalej, za Rožňavu, do obce Brdárka. Dedinka je takmer opustená a pomaly chátra, no o to viac dostáva príroda priestor prejaviť sa.

Brdárka sa dostala do povedomia predovšetkým kúzelnými čerešňami, ktoré na jar kvitnú priam rozprávkovo. Kdesi som sa dočítala, že je ich tu vyše 200 druhov, ale nepočítala som ich veru. (Hlavne preto, že keď sme tam prišli my, väčšina bola už odkvitnutá a po dažďoch opadaná, ale použite fantáziu ako Anna zo Zeleného domu a ten potenciál v rámci správneho načasovania tam naozaj je).

Cesta na Veľký Radzim

Čo by to ale bolo za turistiku, keby spočívala len v prechádzke po dedine… Cieľom sa teda stáva Veľký Radzim, ktorý má takmer 1000m n.m a keď si šikovne nájdete okno medzi stromami, môžete z neho dovidieť na Kráľovu hoľu, Dobšinský kopec i Tatry. Na vrchol vás navedie žlté značenie. Ak máte dosť času a energie, môžete spraviť sympatický okruh ako my: Brdárka – Sedlo Hora – Vdovčíkovo kreslo – Veľký Radzim – Veľká Lúka – Brdárka.

Cesta na Veľký Radzim inak, prozaickejšie:

Z malebnej obce Brdárka, kde necháte auto, prejdete pešo cez čerešňový sad na sympatickú vyhliadku, prvé miesto krátkeho odpočinku. Keďže ale viete, že ešte nie je koniec, kým máte prevádzkovú teplotu, pokračujete ďalej ku Vdovčíkovému kamennému kreslu, kde si povinne spravíte niekoľko fotiek a pokocháte sa naozaj dokonalým pohľadom na tento Bohom zabudnutý, no krásou požehnaný kraj. Nazbierate energiu a vykročíte ďalej na Veľký Radzim. Časové smerovníky už chýbajú no myslím, že to nebolo viac ako 30 minút naozaj vychádzkovým tempom, no do kopca. V tomto čase by ste už mali pociťovať prvý hlad a špekáčiky na chrbte by mali zrazu vážiť asi tonu. (A pod “špekáčiky“ môžeme rozumieť aj ráno ešte vychladené pivko, či radler, či…). Je čas sa ich zbaviť, preto odporúčam z Veľkého Radzimu pokračovať na Veľkú lúku. Na lúke je ten správny čas zahájiť protestný odpočinok a doplniť energiu. Keďže nikto nemá rád šľapať do kopca, ktorým sa len teraz zgúľal dole, návrat k autu odporúčam započať z lúky medzi stromy, na ľavej strane. Lesná cesta sa o chvíľku napojí na zelené značenie a vyvedie vás len kúsok za Brdárkou, priamo medzi čerešňami.

Celková trasa môže trvať hodinu na Veľký Radzim, a ďalšiu hodinku na zostup do dediny, no keď k tomu pridáte kochanie sa výhľadmi, či opekačku na Veľkej lúke, ktorá je na to do slova a do písmena pripravená, môže z toho byť veľmi ľahko veľmi príjemný celodenný výlet.

Rozprávkový chodník škriatka Mikluša

Áno, toto je oficiálny názov, nie výplod mojej kreativity. Je teda jasné, že tento výlet je ako stvorený pre deti a dospelých, ktorí majú radi rozprávky.

Výlet sa začína v dedinke Miklušovce, čiže z Košíc cca trištvrte hodinka autom. A čo vám budem vysvetľovať, predsa už takmer každý používa navigáciu. Stačí zadať Miklušovce a priamo v dedine auto hneď aj odparkujete. Provizórne parkovisko pre 3-4 autá je hneď na začiatku trasy, na konci dediny pri zastávke autobusov, ktoré na počudovanie, chodia sem tam aj do tohoto kraja.

Celý chodník má asi 5km, čo znamená, že s deťmi to môže potrvať hodinku a pól, prípadne viac, ak budete obdivovať každý kvietok a pohráte sa pri každej interaktívnej zastávke, ktorá preskúša pozornosť a zmysly detí a poteší dušu krásnou rozprávkou o škriatkovi Miklušovi.

Áno, samozrejme, dá sa pokračovať napríklad až na Roháčku, čo je najvyšší vrch Čiernej hory, ale to už je pre zdatnejších turistov a námet na iný článok. Samotný chodník je jednoduchým, mierne náročným okruhom a končí tam, kde začína, čiže logistika domyslená do konca, kedy zazvoní zvonec a tomuto článku je na dnes koniec.

Stratené mesto Petra – cestovateľský sen a novodobý div sveta

3 noci v Jordánsku

Už som pospamovala facebooky, instagramy, je čas vyrozprávať príbeh aj v podobe súvislých vetných spojení. Nuž a po kvalitnej sprche a spánku, rezni so šalátom u sestry, kde som sa nanominovala pri pohľade do prázdnej chladničky (#PánBohZaplať, Vladi), je čas.

Na počiatku bolo slovo a to slovo bolo Petra. Pridal sa cestovateľský absťák, duševný nepokoj, post o lacných letenkách do Eilatu a už to šlo – nesmelá výzva na facebooku, kto sa pridá… a smelá odpoveď od Janky, Lukáša a Matúša. Za 20 minút sme mali letenky. Aj keď sme leteli do Eilatu v Izraeli, cieľom bola predovšetkým Petra v Jordánsku.

Facepalm? Oprávnene… Áno, tiež už viem, že jednoduchšie by bolo letieť do Ammánu. Teraz. Už viem. Naozaj. Ale poviem rovno, že pred dvoma mesiacmi mi prišlo v pohode odbehnúť si z Eilatu do Petry, keďže sú to len 2 hodky autom a ešte stihnúť aj Mŕtve more a! – nikto ma nezastavil. Asi si mysleli, že viem, čo robím a o mojej cestovateľskej karme ešte nepočuli, alebo majú radi život na hrane…

Stihnuteľné to samozrejme je, ALE Jordánske kráľovstvo je veľmi prešibané – jednodňové výlety za Petrou spoplatňujú šialenými pálkami na hraniciach i za samotný vstup do strateného mesta a tak úplne nenásilnou formou presvedčia každého turistu, že vlastne prečo neostať aspoň 3 noci… V Jordánsku je naozaj čo pozerať a oplatí sa ostať pokojne aj dlhšie. Logisticko-logická hádanka nastupuje až v prípade, keď si zakúpite spiatočnú letenku do Eilatu (Izrael) – s príletom v stredu, 18:30 a odchodom v sobotu ráno o 12:15. 3 noci – ideálne.. ibažeby nie.

Prechod cez hranice Wadi Araba

Rozmaznaní Európania zvyknutí prechádzať hranice kedykoľvek a akokoľvek málokedy počítajú s tým, že platia prísne otváracie hodiny na hraničnom priechode Wadi Araba (Eilat – Aqaba) a že po 20:00 to už proste nepôjde.

Takže, plán znel jednoducho. Priletieť o 18:30, a počas 90tich minút prejsť cez kontroly, batožinu sme mali našťastie len príručnú, zmeniť peniaze, chytiť taxík, zjednať cenu, odviezť sa 30minút na hranice a úspešne nimi prejsť, čo znamená (a to viem až teraz), príjemný pokec s dokopy asi ôsmymi úradníkmi, či ochrancami krajiny a prechádzku krajinou nikoho. Stále reálne.

A skoro to vyšlo. Ibaže Ryanair meškal 20 minút, Matúšovi zobrali batožinu do podpalubia, keďže nespĺňala rozmery a následne si ho security odchytila, keďže s rukami vo vreckách vyzeral podozrivo a zotrvali v priateľskom rozhovore pár minút ešte pred letiskom a následne aj pri pasovej kontrole. Peniaze sme nezmenili, ale taxík sme našli a platili draho a eurami, na páničkov.

V rámci úradných rozhovorov si nás pohadzovali od dverí k dverám, pečiatkovali, spovedali, premeriavali, krútili hlavami…

…dramatická pauza…

…hranicu sme prekročili 20:04 a vkráčali tak priamo do náručia Jordánskej taxíkovej mafie, kde zjednávať v púšti o tomto čase už nemá zmysel, lebo všetci dobre vieme, že sú naša jediná šanca.

Ubytovanie v Aqabe prejdem mlčaním, prikladám len fotku hlásiča požiaru, ktorý nápadne pripomína kelímok prilepený na strop a fakt, že štandard meniť posteľné prádlo a uteráky po každom hosťovi asi neplatí celosvetovo. Instagramové triky a šikovné spracovanie fotiek si ale na druhej strane osvojili rýchlo, lebo to, kde sme bývali a to, čo sme si cez booking vybrali bolo niečo ako ja, keď na fotke nedýcham a zvolím 30° uhol fotenia zhora a keď si proste pohodlne sadnem po obede u Radovej babky…

Deň D – Petra

Budíček o 6:00, odvážne raňajky, dohodnutý taxikár cez Whatsup a ide sa – smer Petra.

Jazda taxíkom znamená povinne dobrovoľné zastávky jordánskej taxikárskej mafie, nádherné výhľady (alebo tiež čas na cigaretku nášho šoféra a pohľad na časť púšte pokrytej odpadkami) a luxusný suveníršop, kde si môžete zakúpiť najpoctivejšie šatky z pravej ťavy! Ešte smrdia a počuť ťavie ručanie, keď si ich prehodíte cez hlavu – všetko ručná práca a rovno po sto kusov nerozlíšiteľných od seba… Chlapci by vám mohli rozprávať… Som presvedčená o tom, že ešte teraz doma sedia a pozerajú na šatky s úctou k ťave, ktorá za nich položila život (niekde v Číne).

Petra nás ale očarila a nesklamala v žiadnom smere. To sme ani nevedeli, že so sebou máme vyštudovaného historika, ktorý teda má čo povedať (#PánBohZaplať, Lukáš). Do kameňa vytesané stratené mesto je v súčastnosti odkryté tak na 15% – akákoľvek ďalšia archeologická činnosť bola zastavená, no i tak sme mali čo obdivovať po celý deň. Získala si naše srdcia a dalo by sa priam povedať, že sme tam nechali kus seba. A v mojom prípade, doslova.

Viete ako to býva, keď človek cestuje a skúša rôzne exotické jedlá, korenie, na ktoré nie je zvyknutý, netradičné kombinácie a nápoje… Tak to všetko som zvládla v pohode. Čo ma dostalo do kolien bolo cesnakové korenie v paprikových Pringles, ktorým som v slabej chvíľke neodolala. Intolerancia na cesnak v akejkoľvek forme na seba nedala dlho čakať….

Nasleduje séria fotiek, ktorá má väčšiu výpovednú hodnotu ako moje rozprávanie, čo sa Petry týka…

Wadi Rum a nocľah v beduínskych stanoch

Noc sme strávili v beduínskych stanoch v púšti Wadi Rum. Luxusné postele, vynikajúce jedlo, veselý čajík, šiša pri ohni pod miliónom hviezd – neskutočne pôsobivé a dokonalo gýčové miesto v tom najlepšom slova zmysle. Kiež by každé prespávanie v stanoch vyzeralo takto… Skorý odchod do postelí vďaka arogantnej bulharke, ktorý nebudem rozmazávať v snahe vyhnúť sa vulgarizmom a ohováraniu nakoniec predsa len padol vhod. Budíček nám zvonil už o 5:30, kedy sme sa vydali za ďalším gýčom – východ slnka v púšti.

Nedajte sa pomýliť výrazom mojej tváre – východ slnka bol skvelý, ale absencia kofeínu po prebudení na seba nenechala dlho čakať…. všetci prežili.

Program na tento deň bol – jeep tour po púšti, kde sa k nám pridal sympatický kanaďan Robert. Mysleli sme si, chudák chlap, nevie, koho stretol, ale trvalo to asi 2 minúty, kým sme zistili, že sme na jednej vlne.. čo vlne, ten chlap, to je hotové tsunami! V najlepšom slova zmysle.

Poviete si, rozmaznané zadky, nechali sa voziť, ale v skutočnosti sme sa jeepom len presúvali z miesta na iné, kde trebalo šľapať a driapať sa po skalách. Jedného horolezca som nechala doma, lebo mal svoje povinnosti v Čechách, druhého som si naivne pribalila na dovolenku. Výsledok? Odpozorovala som podozrivo rovnaké správanie a vzťah ku skalám, čo vo mne prebudilo klasické- “Ta ja nevyleziem?” hoc aj v zle zaviazaných konverzkách a aj tam, kde ma netreba… Lukáš bol prekvapivo trpezlivý, predsa len, nepoznáme sa až tak dlho a aj keď mi ostal v ruke locker a ja som si uhnala zopár škrabancov a modrín, prešiel to len s komentármi, ktoré som už toľko krát počula od Rada – zapojiť viac nohy, neťahať sa len rukami, atď… MOŽNO je na tom čosi pravdy teda….

Wadi Rum púšť je národný park, ktorý vás očarí v mnohých smeroch. Nie je to len piesok ako vidíte vo filme, ale nekonečné skalnaté útvary najrôznejších výšok a tvarov, farieb… Pozeráte na nich a vidíte typické scény z filmu, ako sa prenasledovaný beduín skrýva v dobre známych tiesňavách, naoko pôsobiacich ako koniec cesty, bezpečne zmizne, zatiaľ čo prenasledujúci sa stratí a zomrie strašnou smrťou v zajatí púšte (stále sme kontrolovali, či má jeep dosť benzínu a či sa Achmed nechystá odísť bez nás…).

Beduíni sú tu doma.

Rastliny na púšti vidno len zriedkavo a aj tie dokážu za 3 minúty premeniť na mydlo. Sú to ľudia, ktorí sem patria, no pred 40timi rokmi ich vláda vysťahovala a v súčastnosti žijú takpovediac na okraji spoločnosti v nedobrovoľnej snahe integrovať sa.

Nie je to jednoduché. A jednoduché nie je ani nazbierať drevo na oheň pri západe slnka.

A ťavy? Neodmysliteľná súčasť púšte. Lukáš dokonca podľahol jednej natoľko, že ma ukecal, aby som sa k nej priblížila a skúsila ju pohladkať, vraj je ako plyšák. Skončilo to mojim výkrikom a útekom preľaknutej ťavy, ktorá si podľa Lukášových slov zamenila moje vlasy so senom a naozaj ma nechcela zjesť úplne celú…

Ako na Jordánsko a bájnu Petru?

Ďalšie ráno sa nieslo na vlne balenia a presunu na letisko v Eilate. Taxíkom do Aqaby, cez hraničný prechod na letisko v Eilate a nekonečné vypočúvanie takmer o všetkom. Izraelské letisko aj napriek tomu milujem – dokonale organizované a efektívne.

V každom prípade, pár rád na záver a malé zhrnutie:

  • Vstup do Petry je drahý. Oplatí sa zakúpiť si JordanPass, ak ostanete aspoň na 3 noci – má v sebe vstup do viacerých miest v rámci Jordánska, vrátane Petry a Wadi Rum a tiež sú v ňom obsiahnuté poplatky za víza. Je potrebné vyklikať to vopred. Viac tu: https://www.visitpetra.jo/
  • Na Petru stačí jedeň deň, ale nečakajte so začiatkom dňa na neskoré pohodlné dovolenkové ráno okolo 1O-11. Rovnako si dajte tú námahu, pohodlné topánky a prejdite až na koniec ku kláštoru – stojí za to rovnako ako Sála Pokladov hneď pri vstupe a cestou toho uvidíte naozaj veľa.
  • Voda. Slnečné okuliare a čosi na hlavu.
  • Ženy a dievčatá – rešpektujte ich kultúru a zahaľte sa – stačí čosi pod kolená, zakrytý dekolt a ramená.
  • Ak máte čas, nevynechajte Wadi Rum Národný park aj s prespávaním v beduínskych kempoch. Naš odporúčam bez zaváhania – https://wadirumquietvillage.camp/
  • Ak letíte cez Izrael, počítajte s príchodom na letisko aspoň 3 hodiny pred odletom aj keď nemáte batožinu.

A celkové pocity? Vynorila sa mi prvá scéna z Hriešneho Tanca, keď Bejby vystúpi z auta a víta ich majiteľ hotela, kde sa učila tancovať s Patrikom Svejzim – “Za 3 týždne toho zažijete ako za rok..” len s malou úpravou – za 3 noci…

Veľká Fatra – odložený prípad

Sme Veronika a Matej. Venujeme sa výrobe modrotlače, ktorá je naším živobytím, ale aj naším hobby. Musí byť, pretože výroba modrotlače je veľmi skúpa na voľný čas. Ak si však nejaký nájdeme, trávime ho na horách.

Na hrebeň Veľkej Fatry sme sa plánovali vybrať už v máji. Žiaľ, zlé počasie a následné povinnosti termín hrebeňovky odsúvali na neurčito. Po vyše dvoch mesiacoch nachádzame v diári voľné okno a vyrážame.

MAJEROVA SKALA, JASNÁ VOĽBA

Priamy spoj Dolný Kubín – Staré Hory nám udáva náš výstupový bod. Volíme modrú značku, ale nie preto, že modrotlač. Radi by sme sa totiž vyhli šliapaniu hore zjazdovkou z obce Turecká a Majerova skala znie rozhodne zaujímavejšie. A aj keď nemôžeme porovnávať veríme, že to bola lepšia voľba a Majerovu skalu určite odporúčame aj ako samostatný výlet.

To sme my, Majerova skala a v doline je vidieť Staré Hory. Trasa krátka, prevýšenie značné, ale nič nepríjemné.

KRÍŽNA A BUDE DOBRE

Z Majerovej skaly pokračujeme na vrchol Krížna, ktorého dominantou je opacha v podobe vojenského objektu. Z vrcholu je však krásny pohľad na všetky okolité pohoria, a čo je dôležitejšie, vidíme aj cieľ dnešnej etapy. Vzadu, v mraku na horizonte. Nie príliš utešujúci pohľad, ale už nás nečaká žiadne výrazné stúpanie, iba jemne zvlnený terén s najvyšším vrchom Ostredok (1596).

Spočiatku to s počasím nevyzeralo najlepšie, ale zvyšok dňa nás ešte prekvapil.

INSTANTNÝ ŠÉFKUCHÁR

Terén od Krížnej bol zvlnený viac ako sa na prvý pohľad mohlo zdať, a kopec zvaný Ploská tiež nebol až taký ploský, ako by sa mohlo zdať. Pre nás to však nie je žiadny problém, nakoľko sme si oddýchli počas pauzy na obed. Na hrebeňovky nosíme varič, pretože nás núti zastaviť na dlhší čas. Okrem toho, že si oddýchneme, má obrovské čaro aj samotné varenie. Aj keď len instantnej polievky.

Po zlých skúsenostiach z prejedania sa počas turistiky volíme ľahkú stravu v podobe instantnej polievky a krutónov z celozrnných rožkov, ktoré nám doma zoschli.

RAKYTOV, PODPÁSOVKA PRED ZAKONČENÍM DŇA

Po ôsmich hodinách a viac ako dvadsiatich kilometroch sa dostávame pred posledný kopec tohto dňa. Tristo výškových metrov a jeden kilometer nie sú žiadny extrém, ale už toho máme dosť. Ideme na zotrvačník, a ten začína zlyhávať. Je pravda, že kopec sa dá obísť po žltej značke, ale na to sme tu predsa neprišli.

Rakytov ponúka 360° pohľad na okolité pohoria. Nám ale vyčaroval úsmev na tvári fakt, že dnes pôjdeme už len z kopca.

SPÁSA MENOM LIMBA

Útulňa Limba pod Rakytovom nie je ani tak útulňou ako chatou. Má svojho chatára, ktorý sa stará o ňu, aj o hostí. Ponúkne čaj, alebo pivo, prípadne aj niečo na zajedenie. My volíme pivo, a popri dopĺňaní vitamínov a iontov varíme večeru. Pred spaním nám chatár ponúka borovičku s horcom, ktorú neodmietame a odchádzame spať.

Ráno máme príjemný budíček v podobe stáda kráv, ktoré obsadili okolie chaty. Cítime sa ako v Alpách.

DO PEKLA SO STAROU MAPOU

Pol hodinová rozcvička nás dostáva od útulne späť na našu trasu. Míňame smerovník, ktorý ignorujeme, nakoľko sme večer poctivo študovali mapu. Pokračujeme ďalej hrebeňom na Tanečnicu. Chodník sa miestami stráca v tráve, ale to nám nepríde byť zvláštne. Súdime, že je to menej frekventovaná časť Veľkej Fatry. Zrazu sa ocitáme v čučoriedčí bez chodníka a opäť kontrolujeme mapu. Všetko je v poriadku, ale iba na papieri. Vraciame sa späť ku smerovníku a cestou nachádzame ležať v tráve značku zákaz vstupu. Samozrejme nachádzame aj vytúženú značku a po pár kilometrovej zachádzke pokračujeme v správnej trase.

Žiaľ novo vytýčený chodník vedie lesom a tak sme radi, že sme si mohli užiť kvôli zachádzke takýto parádny výhľad na Malú Fatru.

DOTYK CIVILIZÁCIE

Všetko je v poriadku, stretávame davy turistov, ktorí sa tešia na výstup na Rakytov. Väčšina z nich prichádza z neďalekej vojenskej zotavovne, Smrekovice, takže to pre nich asi nebude taká „zábava“ ako pre nás. Areálom vojenskej zotavovne prechádzame skorej ako sme čakali. Predierame sa davmi ľudí a ponáhľame sa späť do lesa.

Z vyhliadky na Skalnej alpe pozorujeme na obzore vrchol Krížna, kde sme sa včera o takomto čase radovali z dobrodružstva, ktoré náš čaká.

DO PEKLA SO STAROU MAPOU DVA

Zastavujeme pred ohradou s kravami. Kontrolujeme mapu, smerovník, výsledok sa zhoduje. Trasa ide cez ohradu. Prichádza hlad, ale variť medzi stádom kráv nepovažujeme za najlepší nápad, a tak odkladáme čas obeda. Netrvá to dlho a sme vonku z ohrady, a dokonca nachádzame príjemné posedenie pod stromom na lúke, kde rozkladáme poľnú kuchyňu. Voda sa varí, kontrolujeme mapu, rátame čas príchodu do Ružomberka a odchody autobusov. Čaká nás ešte viac ako tri hodiny cesty, a tak vylievame vodu, balíme varič a vyrážame na cestu- smer Nová Černová. Po necelých dvoch hodinách prichádzame medzi domy a nechápajúco sledujeme čas.

Ten obed by sme stihli navariť, aj keby nebol zo sáčku a museli by sme čistiť zeleninu.

Pozn. mapa Tatraplan, Veľká Fatra 1:50 000, 2.vydanie 2013

KONIEC DOBRÝ, VŠETKO DOBRÉ

Je to klišé, ale príjemné. V Novej Černovej sme sa ledva stihli prezliecť a prišiel autobus MHD, ktorý nás odviezol na stanicu. Na autobusovej stanici sme sa našťastie zorientovali rýchlo, pretože po pár minútach prišiel autobus, ktorý nás odviezol domov, do Dolného Kubína. Áno, nestihli sme obed, a len preto, že v starej mape písali dlhší čas. Ale autobusové spoje by sme takto veru nenaplánovali.

Pizza, Pasta, víno, ferraty a Lago di Garda

Sme doma

Nebudem chodiť okolo horúcej kaše. Sme doma. A bolo super. Prvý klubový výjazd, turisticko-ferratový, do čarovného Talianska, k najväčšiemu jazeru – Lago di Garda, ktoré obklopujú strmé skalné útvary priam volajúce po tom, aby sme ich skúsili zdolať, bol úspešnejší ako úspešný.

Teda pokiaľ účastníci zájazdu, Natália a Marek, neklamali. Pýtali sme sa ich večer pred odchodom, či sa im páčilo, čo by zmenili, či sú spokojní, ale keď tak nad tým rozmýšľam, asi sa chceli ešte dostať domov a šofér bol Rado, takže hmmm… človek toho narozpráva… a hlavne, keď si pár hodín pred tým myslí, že bude cestovať s rozbitým oknom pri hlave, ak vôbec… teda, čisto teoreticky, kebyže nastane situácia, že niekto zabuchne kľúče od auta v aute a všetci ostanú stáť vonku na parkovisku bez dokladov, peňazí a tak.. ale to len teoreticky, pochopiteľne…

Cesta za jazerom Lago di Garda

Nesmelé oťukávanie a spoznávanie sa začalo v Poprade okolo 4:00 ráno, na parkovisku pred Billou, kedy sa Natália a Marek rozhodli pristúpiť k nám do auta za predpokladu, že nie sme psychopati, nechceme ich predať na orgány a pravdepodobne existuje šanca, že majú pred sebou super dovolenku.

A poviem vám, chcelo to riadnu odvahu, keďže nikto z nás štyroch nemal za sebou viac ako 2 hodiny spánku. Dobrý dojem bokom, stačí prežiť. A prežili sme. Aj vďaka Marekovej sestre a dokonalému mojitu, ktoré v Tirolsku dokáže s toľkým šarmom namiešať len človek z našej rodnej hrude (poznámka pod čiarou, šarm = rum).

Večer po príchode to chcelo pár slov na úvod a rýchlu inštruktáž, rozdelenie materiálu, pokyny o bezpečnosti.. moje pozorovacie schopnosti analyzovali každú jednú emóciu, ktorú bolo badať u Naty a Mareka. Doteraz mi v ušiach znie, čo Naty povedala v ten večer: “..ale ak budete chcieť ísť na tú ferratu, čo ste dávali ilustračný obrázok ľudí na rýmse a okolo nich nič, tak si spravím svoj program, lebo tam ma nedostane nikto…“ – Viď. Fotka nižšie. Ale nebudem predbiehať.

Prvé ferraty

Skrátka a dobre, začali sme zľahka. Ferratka B/C plná rebríkov až na vrchol, ktorý nám poskytol krásny výhľad a vlajka nám pripomenula, že dovolenka v Taliansku sa naozaj začala. Strach z výšok bol prekonaný, dôvera v inštruktora vybudovaná, zážitky autentické. Zostup dole otestoval náš morál, lebo aj keď ferrata bola krásna, zostup nekonečný.

Zúfalstvo v Marekových očiach, keď traverzové zákruty ani po hodine neubúdali sa začalo takmer zhmotňovať – viete, ako v animáku, keď z telefónu zrazu vystúpia ruky a začnú príjemcu škrtiť, alebo keď si Ally Mc Beallová predstaví ako protivníkovi exploduje hlava… Nič také sa ale nestalo.

Ďalšie dni nám počasie o troška pritvrdilo, a stupne sa zaokrúhľovali nemilosrdne smerom k 40tke. Riešením bola rozprávková ferrata smerom na hrad, ktorá sa tiahla kaňonom poskytujúcim tieň a vďaka vode, aj príjemné osvieženie.

Nádherné miesto plné tajomstiev a príjemného chládku, ktorý sme zakončili kúpaním sa v jazere si hneď získalo srdce našej Naty, no to moje bolo niekde v gatiach, keď som mala prejsť po lanovom moste. Vec sa má tak, že výšok sa nebojím, vydriapem sa všade, keď treba, do skaly sa aj zakusnem, aby som sa dostala hore, ale jedno oceľové lanko ponad priepasť, navyše roztrasené mojími roztrasenými kolenami… to ma bude stáť ešte veľa doberania… Zhotovený dôkazový materiál však neposkytuje detailné rozlíšenie a teda môj výraz tváre ostal len v Radovej pamäti.

Romantická Verona

Na tretí deň nežnejšie pohlavie zatúžilo po kultúre, histórii, romantike a voľba padla na mesto Verona, ktorého návštevu sme spojili s dokonalým gastronomickým zážitkom a poobedňajším kúpaním sa v jazere. Samotné centrum sa dá prejsť za pár hodín a keď máte široké lakte, môžete si spraviť fotku aj pod balkónom, kde si lásku vyznávali aj Júlia a Rómeo…

…ale houbes, kde postavili balkón len preto, aby prilákali turistov stovky rokov potom, ako Shakespeare napísal príbeh lásky, ktorý do dnešného dňa nechápem. Kvôli chlapovi takto vystrájať. Dobrá slovenská výchova by to spravila. Alebo 5 minútový rozhovor so mnou… Ale samozrejme, na lásku a šťastné konce verím… asi…

Prekvapenie inštruktora

Streda sa niesla v znamení veľkých očakávaní a nezodpovedaných otázok, keďže náš inštruktor sa usmieval hneď od rána. Chystal totiž prekvapenie.

Možno tichá pomsta za Veronu, ale právo vyjadriť sa mužské osadenstvo stratilo vďaka intenzívnemu rozhovoru, ktorý viedli dlho do noci o stave diaľníc na Slovensku i vo svete. Samotná dôležitosť témy poukazuje na okolnosti rozhovoru a v prípade, že patríte medzi tých chytrejších, viac písať nemusím, takže sa vráťme k prekvapeniu…

Tým prekvapením bola D-čkova ferrata, ktorá preverila pevnú vôľu, silu rúk, odhodlanie, lásku k životu… Ferrata, ktorá nám všetkým ukázala, aké to je opustiť zónu komfortu, zapotiť sa (aj keď k tomu prispelo 37°C) a zamakať.

Poznámka autora. Keďže môj rozmaznaný zadok je zvyknutý na plnú starostlivosť osobného inštruktora, opustiť zónu komfortu bolo priznať, že tu máme účastníkov zájazdu, ktorí sú prednejší a naozaj nie je čas na to, aby som sa správala ako drama queen. Marek sa možno čudoval, že sa rozprávam sama so sebou a pár krát si možno chcel dať ruky na uši, aby nepočul vyberaný slovník, keď som sa sama seba snažila presvedčiť, že tá 7 centimetrová lišta nie je šikmá a nie je tak dokonalo lesklá, lebo je totálne vyšmýkaná a položiť tam nohu je úplne v poriadku, rovnako, ako som sa presviedčala, že moje Rambo ruky z kancelárie sú dokonale pripravené udržať mojich decentných 50 aj niečo kíl v previse (kedy za “niečo” možno dosadiť ľubovoľné číslo od 1 do 100). A čo, že udržať, ale že si pri tom ešte v pohode precvaknem feraťák a poškrabem sa na zadku…

Samozrejme, že aj túto ferratu sme zdolali bez zranení a tá radosť z úspechu bola nefalšovaná. I keď teraz riskujem, že bude Rado namyslený, musím mu opäť raz uznať, že ako inštruktor má naozaj veľmi dobrý odhad a schopnosti analyzovať možnosti zúčastnených. Všetko prebehlo hladko a bola dodržaná maximálna bezpečnosť.

Rozlúčka s Talianskom

Po absolvovaní D-čkovej ferraty nám tie posledné deň pred odchodom, prišli už ako prechádzka po Hlavnej, len v štýlovejšom outfite. Dali sme si jednu na ráno, takú podľa môjho gusta – plnú umeleckých inštalácii za C – a na večer ešte rozlúčkové B-čko, priamo v Arcu.

A keď som sa Naty pýtala, čo tak smutne, len skonštatovala, že sa bojí, že dovolenka sa už končí a mala pravdu. No ja vás už teraz uisťujem, že to nebol ani zďaleka posledný výjazd, ktorý Geckon klub Košice pre vás prichystal (najbližšie ideme začiatkom septembra do oblasti Salzkammergut v Rakúsku).

Turistika po španielsky – Montserrat (Sant Jeroni)

Nechce sa mi vymýšľať žiadne úvody. Skrátka a dobre, nasledujúci príspevok bude o nenáročnej, jedňodňovej turistike v Španielsku, neďaleko Barcelony.

Keď sa povie Barcelona, asociácie sú poväčšinou Sagrada Familia, Park Guell resp. Gaudi, tapas, vínko a poriadne slané more. Isteže. Bol by hriech všetko toto vynechať, ale správny časový harmonogram a pokojne sa stíha aj výlet do neďalekých kopcov.

Medzi riadkami, áno, som organizačný freak, milujem excelovské tabuľky a časové harmonogramy. Priznávam to dobrovoľne a bez nátlaku. Rada plánujem… Ale nie som agresívna, ak sa plán nedodržiava úplne presne. A keby sa začali prejavovať známky potenciálnej nervozity, riešenie je káva alebo víno – podľa fázy dňa a okolností…

V každom prípade, na základe vlastných skúseností, plne odporúčam výlet na jedinečný Montserrat a keď už, tak rovno výstup na jeho najvyšší vrchol, Sant Jeroni. Nadmorská výška 1236 m.n.m okrem iného úplne stačí na to, aby sa vám za odmenu naskytol 360° výhľad na Katalánsko.

Doprava je jednoduchá a pohodlná. Priamo z Barcelony ide vlak označený ako R5, smer Manresa, na ktorý nadväzuje lanovka, či zubačka, ktorá vás môže vyviesť až na úroveň benediktínského kláštora, ktorý tam bol postavený už v 11tom storočí.

Inak, vraj v tomto kláštore v minulosti ukrývali aj svätý grál. Tajne som dúfala, že sa niekde preto mihne Indiana Jones, ale potom mi došlo, že predsa raz svätý grál už našiel a vlastne aj stratil, keď sa celá svätyňa prepadla aj s nacistami z druhej svetovej vojny…

Vlak začína na ľahko nájditeľnej stanici na Placa d’Espanya a samotná cesta trvá okolo hodinky. V podstate ide len o to, koľko času si na turistiku vyhradíte. Ak máte času dosť, môžete si to vyšľapať poctivo, už z dediny. My sme časom šetrili, a využili sme rozkošnú žltú lanovku. Vlak aj lanovka dokopy, spiatočný lístok, nás vyšiel na 22 eur na osobu.

Samotný výstup nie je náročný, ale nemožno ho označiť za prechádzku. Na ceste hore totiž číha cez 700 schodov. Zároveň však nie je núdza o vhodné miesto na oddych, (resp. nenápadné fotenie okolitých zubatých hôr, kým si veľký ritný sval oddýchne). Dobré je, že nie je núdza ani o tieň, za ktorý sme boli aj my vďačné, keďže ani tento krát som nesklamala a výstup prebiehal počas najslnečnejšieho rozpáleného obeda.

Značenie je jednoznačné a prehľadné a pred veľkým finále, len kúsok od vrchola sa zhusťuje a hlási približovanie sa k cieľu každých 10 minút. Motivačné. Nevzdáte to predsa skôr, ako dosiahnete vrchol – to sa nerobí!

Celkový výstup trvá menej ako 2 hodiny, pripočítajte čas na milión fotiek a smerom dole to zbehnete aj za hodku. Lanovka chodí každých 15 minút a vlak späť do Barcelony každú hodinu…

Nový Zéland – ako sa naň pripraviť

Piate pokračovanie, posledné. Lúčenie s Novým Zélandom. Mentálna príprava na niekoľko veľa hodín strávených na letiskách a v lietadlách. Ide sa domov.

Ešte sme sa zastavili vo Wellingtone, pobudli jednu noc v Sydney, oslávili narodeninový predvečer so známymi a nesmelo sme sa odšuchtali na letisko.

Cestu nebudem popisovať do detailov. Našťastie, nebola až taká tragická ako príchod na Nový Zéland. Bola veselá. Erička oslavovala narodeniny takmer v každom časovom pásme, čo znamenalo veľa pozorností posádky na palube našich letov. Jediná nepríjemnosť ma čakala až vo Waršave, kde som musela utekať na ďalší let a zjavne som utekala rýchlejšie ako moja batožina, lebo tá to so mnou nestihla a prišla o deň neskôr.

Pred cestou na Nový Zéland

Zážitkov bolo veľa. Nie je možné vyrozprávať všetko v piatich krátkych blogoch, ale čo možné je, podeliť sa o skúseností a pomôcť v príprave budúcim turistom. Idem teda na to.

Doprava a ubytovanie

Dostať sa na Nový Zéland nie je problém ak máte financie a čas. Leteckých spojení je viac a je na vás, koľko ste ochotní investovať. Víza na vstup potrebné nie sú, ale odkontrolujte si potrebné papiere v prípade prestupov v iných krajinách.

Samotné ostrovy sú väčšie ako by ste si podľa svetových atlasov a glóbusov mysleli. Nemusíte absolvovať všetky presuny v autách. Rozhodne odporúčam využiť vnútroštátne lety. Air New Zealand sú top aj čo sa týka inštruktážneho videa o bezpečnosti počas letu.


Ak sa rozhodnete pre požičanie auta, nezabudnite si vybaviť medzinárodný vodičský preukaz. Na Novom Zélande sa šoféruje naľavo, ale zo skúseností, premávka na Južnom ostrove je pokojná a prehľadná. Zápchy sme si užili len v Queenstowne. Zlaté pravidlo, že pomalšie autá odstavujú na kraji na miestach na to určených, aby pustili tie rýchlejšie a nebrzdili premávku sme častokrát veľmi ocenili. Značenie prehľadné. Kvalita ciest rôzna. Záleží od vašich plánov. Naše treky obsiahli aj nejaké offroady a prechody cez riečky, preto sme investovali do poistenia pokrývajúceho možné škody v plnej výške.

Ubytovanie a strava

Nový Zéland vás nemusí zruinovať. Stravovanie v reštauráciach je o niečo drahšie ako u nás, ale pokiaľ sa stravujete v reštaurácii len z času na čas, dá sa to. Hlavné jedlo je možné nájsť od 7-10 eur, ale aj 22, podľa preferencie. Supermarkety však majú ceny prijateľnejšie a pokiaľ zvolíte ubytovanie, kde je možné variť, ušetríte. Alkohol je však o dosť drahší. Čas na detox. To platí aj o cigaretách.

Ubytovanie je rôzne. Od luxusu, za ktorý vybalíte výplatu, cez rôzne kempy a hostely. Náš výber bol na základe recenzií na airbnb.com a booking.com. Pozor na to, kto recenziu píše. Naše skúsenosti boli teda rôzne, ale udržali sme to na priemere 20-25eur na noc, na osobu.

Čo si zabaliť?

Ideálne všetko a nič. Všetko potrebné a nič navyše.

Predpoklad pri ceste na Nový Zéland je, že ľudia idú turistikovať. Takže naozaj čistučké a suché turistické topánky, jedny tenisky na bežné presuny či šoférovanie, nejaké žabky/sandále a batoh na výlety. Oblečenie možné vrstviť na rôzne verzie počasia, ktoré vás môže zastihnúť. A to myslím od plaviek, po čiapku a teplý šál. Rozhodne sa ale neunúvajte zbytočne veľkými množstvami, keďže práčka a sušička za euro je základným vybavením na každom ubytovacom zariadení.

Slnečné okuliare na slnečné dni, čelovku, keď príde noc. Všetku potrebnú elektroniku vrátane nabíjačiek a externej nabíjačky, hygienické potreby a lieky a odporúčam aj vlastnú fľašku, malú misku, príbor a nožík v prípade, že sa rozhodnete stravovať po svojom.

Plánovanie

Akokoľvek sa budete snažiť, pokiaľ idete na Nový Zéland len na dovolenku, ktorá netrvá aspoň pol roka, nestihnete vidieť všetko. Tieto ostrovy ponúkajú neuveriteľne veľa možností a rôznorodosti.

Mne neprislúcha rozhodnúť za vás, no ak máte obmedzené časové možnosti, skôr či neskôr si budete musieť vybrať. Naša voľba padla na Južný ostrov, keďže cieľom bolo ísť ďaleko od ľudí, do prírody a do hôr, kde nám cestu skrížia akurát tak ovečky. A výber neľutujeme.

A keď raz budem veľká, pekná a bohatá, možno poruším pravidlo, že je ešte takmer celý svet, čo na mňa čaká a nebudem sa vracať, kde som už bola a ešte neprecestovaný Nový Zéland si pozriem so svojím dvojmetrovým plus jedna…

Nový Zéland – jazero Wanaka

Štvrté pokračovanie rozprávania o ceste na Nový Zéland bude plné gýčových fotiek dokonalo krásnej prírody. Poviem rovno, že s textom som si veľa starostí nerobila. Nemajte mi to teda za zlé, ale buďme k sebe úprimní… Načo…

Táto časť výletu sa sústreďovala okolo jazera Wanaka. Pred cestou tým smerom sme sa však zastavili vo vtáčom sanatóriu, kde robí najúžasnejšia teta ako z rozprávky, s charizmou milión… a okrem nej aj ohrozené druhy papagájov… kakariki, kea, kakapo… nie, nie sú to náhodné zhluky slabík…

Ak si myslíte, že sa dokážete univerzálne a efektívne zabaliť, Nový Zéland to preverí. Počasie sa tu mení bez varovania. V jeden deň sme mali na sebe pomaly každý kus odevu, ktorý sme si zabalili a i tak sa nám vietor vo Fjorlande dostával až na kostí. Hneď ďalší sme sa túžili vyzliecť do plaviek a zaplávať si v jazere Wanaka tak, ako to niektorí odvážlivci naozaj spravili.

Toto jazero pozná každý instagramový fanúšik vďaka… wait for it… STROMU. Známy #thatwanakatree je považovaný za najfotogenickejší strom na Novom Zélande a stal sa úplnou senzáciou na sociálnych sieťach. A toto je on – aj so slávnostnými fanfárami…

Čo si však naozaj fanfáry zaslúži je výstup na Isthmus Peak. Je to makačka, ale s dostatočným množstvom tekutín, opaľovacím krémom a prestávkami “na fotenie”, to sa dá zvládnuť. Podľa sprievodcov je tento trek o niečo náročnejší ako výstup na Roys peak, ale o to menej turistov hore stretnete. Dokážete si naplno vychutnať každý centimenter dokonalej panorámy.

A keď jeden deň zaberáme, ďalší nasleduje o niečo voľnejšia turistika. Predsa len, sme na dovolenke a netreba sa úplne zničiť. Krásou ani tento trek nezaostáva. Cieľ Rob Roy Track. Alebo inak, vybrali sme sa na ľadovec aj napriek upozorneniam o lavínovom nebezpečenstve, keďže jar a topenie ľadov je v novembri na Novom Zélande v plnom prúde.

Samozrejme, zvládli sme to bez akejkoľvek ujmy na zdraví a deň sme zakončili lokálne tradičnou večerou – Fish&chips – u Erika – ODPORÚČAM. Celkovo, Nový Zéland neponúka veľké gastronomické zážitky, ale ryby, to im teda ide. A chválim aj vínko. Eric’s Fish&Chips boli dokonca tak dobré, že uverejňujem napchávaciu fotku bez akéhokoľvek makeupu – a to nie je len tak!

Posledný trek, ktorý sme na Novom Zélande absolvovali začína v oblasti za Queenstownom, Glenorchy. Fanúšikovia Pána Prsteňov si toto miesto môžu správne spájať s natáčaním. Dala som si prestávku v písaní, lebo nechcem stále opakovať rovnaké prídavné mená, ale s ničím originálnejším už asi neprídem. Proste krása. Routeburn Track.

Nový Zéland – Te Anau

Tragikomický nástup dovolenky vystriedali už len pozitívne emócie spojené s čarom Nového Zélandu. Itinerár, ktorý sme mali pred sebou, sa sústreďoval predovšetkým na Južný ostrov a možnosti turistického vyžitia, ktoré ponúka. Začínali sme v Queenstowne.

Prvá noc strávená práve v tomto čarovnom meste viedla ku krutému precitnutiu. Narovinu povedané, je čas priznať si, že máme o čosi viac ako 20 a búrlivý nočný život nám už príde ako z iného sveta. Inými slovami … Mládi v prdeli a do důchodu daleko.

Odhliadnúc od ubytovania v papierovom hosteli, kde sa človek prilepí k podlahe, Queenstown je „must visit“ miesto.

Jazero Wakatipu obklopené horami, pulzujúca atmosféra mestečka, kde nájdete všetko od pouličných umelcov, hýriacej mládeže, obchodíkov preplnených suvenírmi a merino produktami, po reštaurácie so skvelým jedlom. My sme to dali šetrne, slovensky. Žiadne drahé bary. Kúpili sme si fľašku vína a deň sme zakončili dlhou prechádzkou po brehu jazera.

Ráno nasledoval presun smer Te Anau a ešte trošku ďalej, smerom na Milford Sound. S malými prestávkami, keď nám oči išli vypadnúť z tej krásy a museli sme zastaviť na kraji cesty, alebo vtedy, keď nás na to naviedlo značenie pre turistov.

Nový Zéland má to, čo Slovensku chýba. Nie sú to krásy prírody, lebo tou Pánbožko nešetril ani u nás. Je to troška z chválenkárskej mentality, vďaka ktorej dokážu z bežnej veci spraviť čin hodný minimálne nobelovej ceny, medaily za statočnosť a pridať k tomu aj spomienkový deň zapísaný už navždy v kalendároch. Dôkazom toho sú aj takzvané Mirror lakes – Zrkadlové jazerá. Ako všetci vieme, pokojná hladina jazera je ako zrkadlo. Ale nie všetci z toho spravíme turistickú atrakciu. Stačí správne osadiť tabuľku na hladinu vytvoriac zrkadlový obraz, pridať navigačné tabule a popis 2-3 štebotavých vtáčikov a tripadvisorom top hodnotená atrakcia, ktorá núti celé davy zastavovať svoje autá, či autobusy, je na svete.

Počasie nám v tento deň neprialo, jemný dážď nás však neodradil a nastúpili sme na plánovaný hike. Poľahky sme našli odstavné parkovisko Key Summit – The Divide, vybavené inštrukciami o čistote obuvi, ťažko skúšanými toaletami a náučnými tabuľami. Pre nás to bolo východiskové miesto priemerne náročnej prechádzky na prvý deň, ale pre mnohých je to úsek populárneho Routeburn Tracku, ktorý trvá niekoľko dní. Naše časové dovolenkové limity to žiaľ neumožnili.

Turistika po pralese je iná paráda a aj keď sa nám neukázali výhľady v plnej kráse kvôli počasiu, časovo nenáročnú prechádzku so zvládnuteľným prevýšením na rozhýbanie kostí po dlhej ceste rozhodne v rámci presunov medzi mestami, keď človek môže vyhradiť len 2-3 hodinky, odporúčam.

Ako ďalší skvelý výlet z Te Anau rozhodne odporúčam Milford Sound a návštevu ikonických fjordov. Už samotná cesta pohladí dušu a keď napokon prídete do cieľa, zmôžete sa len na tiché waw a asi milión fotiek. Je to miesto, kde sa stretáva more, prales, ľadovec, vodopády, alpský porast.. miesto, kde vás pozdraví húf tuleňov, tučniakov, kde môžete stretnúť šantiace delfíny a tiež rôzne druhy vzácnych vtákov, respektíve papagájov ako je kea.

Výlety je možné absolvovať turisticky, kajakmi alebo loďou, ktorá zájde až pod úžasný omladzujúci vodopád. Jeho účinky môžem len potvrdiť, lebo v strachu, že ma dohnala 30tka som sa vo vodopáde “okúpala”. Výsledok sa dostavil hneď na ďalší deň. Mala som pleť ako 15ročná. Plnú nepríjemného akné…