3 noci v Jordánsku

Už som pospamovala facebooky, instagramy, je čas vyrozprávať príbeh aj v podobe súvislých vetných spojení. Nuž a po kvalitnej sprche a spánku, rezni so šalátom u sestry, kde som sa nanominovala pri pohľade do prázdnej chladničky (#PánBohZaplať, Vladi), je čas.

Na počiatku bolo slovo a to slovo bolo Petra. Pridal sa cestovateľský absťák, duševný nepokoj, post o lacných letenkách do Eilatu a už to šlo – nesmelá výzva na facebooku, kto sa pridá… a smelá odpoveď od Janky, Lukáša a Matúša. Za 20 minút sme mali letenky. Aj keď sme leteli do Eilatu v Izraeli, cieľom bola predovšetkým Petra v Jordánsku.

Facepalm? Oprávnene… Áno, tiež už viem, že jednoduchšie by bolo letieť do Ammánu. Teraz. Už viem. Naozaj. Ale poviem rovno, že pred dvoma mesiacmi mi prišlo v pohode odbehnúť si z Eilatu do Petry, keďže sú to len 2 hodky autom a ešte stihnúť aj Mŕtve more a! – nikto ma nezastavil. Asi si mysleli, že viem, čo robím a o mojej cestovateľskej karme ešte nepočuli, alebo majú radi život na hrane…

Stihnuteľné to samozrejme je, ALE Jordánske kráľovstvo je veľmi prešibané – jednodňové výlety za Petrou spoplatňujú šialenými pálkami na hraniciach i za samotný vstup do strateného mesta a tak úplne nenásilnou formou presvedčia každého turistu, že vlastne prečo neostať aspoň 3 noci… V Jordánsku je naozaj čo pozerať a oplatí sa ostať pokojne aj dlhšie. Logisticko-logická hádanka nastupuje až v prípade, keď si zakúpite spiatočnú letenku do Eilatu (Izrael) – s príletom v stredu, 18:30 a odchodom v sobotu ráno o 12:15. 3 noci – ideálne.. ibažeby nie.

Prechod cez hranice Wadi Araba

Rozmaznaní Európania zvyknutí prechádzať hranice kedykoľvek a akokoľvek málokedy počítajú s tým, že platia prísne otváracie hodiny na hraničnom priechode Wadi Araba (Eilat – Aqaba) a že po 20:00 to už proste nepôjde.

Takže, plán znel jednoducho. Priletieť o 18:30, a počas 90tich minút prejsť cez kontroly, batožinu sme mali našťastie len príručnú, zmeniť peniaze, chytiť taxík, zjednať cenu, odviezť sa 30minút na hranice a úspešne nimi prejsť, čo znamená (a to viem až teraz), príjemný pokec s dokopy asi ôsmymi úradníkmi, či ochrancami krajiny a prechádzku krajinou nikoho. Stále reálne.

A skoro to vyšlo. Ibaže Ryanair meškal 20 minút, Matúšovi zobrali batožinu do podpalubia, keďže nespĺňala rozmery a následne si ho security odchytila, keďže s rukami vo vreckách vyzeral podozrivo a zotrvali v priateľskom rozhovore pár minút ešte pred letiskom a následne aj pri pasovej kontrole. Peniaze sme nezmenili, ale taxík sme našli a platili draho a eurami, na páničkov.

V rámci úradných rozhovorov si nás pohadzovali od dverí k dverám, pečiatkovali, spovedali, premeriavali, krútili hlavami…

…dramatická pauza…

…hranicu sme prekročili 20:04 a vkráčali tak priamo do náručia Jordánskej taxíkovej mafie, kde zjednávať v púšti o tomto čase už nemá zmysel, lebo všetci dobre vieme, že sú naša jediná šanca.

Ubytovanie v Aqabe prejdem mlčaním, prikladám len fotku hlásiča požiaru, ktorý nápadne pripomína kelímok prilepený na strop a fakt, že štandard meniť posteľné prádlo a uteráky po každom hosťovi asi neplatí celosvetovo. Instagramové triky a šikovné spracovanie fotiek si ale na druhej strane osvojili rýchlo, lebo to, kde sme bývali a to, čo sme si cez booking vybrali bolo niečo ako ja, keď na fotke nedýcham a zvolím 30° uhol fotenia zhora a keď si proste pohodlne sadnem po obede u Radovej babky…

Deň D – Petra

Budíček o 6:00, odvážne raňajky, dohodnutý taxikár cez Whatsup a ide sa – smer Petra.

Jazda taxíkom znamená povinne dobrovoľné zastávky jordánskej taxikárskej mafie, nádherné výhľady (alebo tiež čas na cigaretku nášho šoféra a pohľad na časť púšte pokrytej odpadkami) a luxusný suveníršop, kde si môžete zakúpiť najpoctivejšie šatky z pravej ťavy! Ešte smrdia a počuť ťavie ručanie, keď si ich prehodíte cez hlavu – všetko ručná práca a rovno po sto kusov nerozlíšiteľných od seba… Chlapci by vám mohli rozprávať… Som presvedčená o tom, že ešte teraz doma sedia a pozerajú na šatky s úctou k ťave, ktorá za nich položila život (niekde v Číne).

Petra nás ale očarila a nesklamala v žiadnom smere. To sme ani nevedeli, že so sebou máme vyštudovaného historika, ktorý teda má čo povedať (#PánBohZaplať, Lukáš). Do kameňa vytesané stratené mesto je v súčastnosti odkryté tak na 15% – akákoľvek ďalšia archeologická činnosť bola zastavená, no i tak sme mali čo obdivovať po celý deň. Získala si naše srdcia a dalo by sa priam povedať, že sme tam nechali kus seba. A v mojom prípade, doslova.

Viete ako to býva, keď človek cestuje a skúša rôzne exotické jedlá, korenie, na ktoré nie je zvyknutý, netradičné kombinácie a nápoje… Tak to všetko som zvládla v pohode. Čo ma dostalo do kolien bolo cesnakové korenie v paprikových Pringles, ktorým som v slabej chvíľke neodolala. Intolerancia na cesnak v akejkoľvek forme na seba nedala dlho čakať….

Nasleduje séria fotiek, ktorá má väčšiu výpovednú hodnotu ako moje rozprávanie, čo sa Petry týka…

Wadi Rum a nocľah v beduínskych stanoch

Noc sme strávili v beduínskych stanoch v púšti Wadi Rum. Luxusné postele, vynikajúce jedlo, veselý čajík, šiša pri ohni pod miliónom hviezd – neskutočne pôsobivé a dokonalo gýčové miesto v tom najlepšom slova zmysle. Kiež by každé prespávanie v stanoch vyzeralo takto… Skorý odchod do postelí vďaka arogantnej bulharke, ktorý nebudem rozmazávať v snahe vyhnúť sa vulgarizmom a ohováraniu nakoniec predsa len padol vhod. Budíček nám zvonil už o 5:30, kedy sme sa vydali za ďalším gýčom – východ slnka v púšti.

Nedajte sa pomýliť výrazom mojej tváre – východ slnka bol skvelý, ale absencia kofeínu po prebudení na seba nenechala dlho čakať…. všetci prežili.

Program na tento deň bol – jeep tour po púšti, kde sa k nám pridal sympatický kanaďan Robert. Mysleli sme si, chudák chlap, nevie, koho stretol, ale trvalo to asi 2 minúty, kým sme zistili, že sme na jednej vlne.. čo vlne, ten chlap, to je hotové tsunami! V najlepšom slova zmysle.

Poviete si, rozmaznané zadky, nechali sa voziť, ale v skutočnosti sme sa jeepom len presúvali z miesta na iné, kde trebalo šľapať a driapať sa po skalách. Jedného horolezca som nechala doma, lebo mal svoje povinnosti v Čechách, druhého som si naivne pribalila na dovolenku. Výsledok? Odpozorovala som podozrivo rovnaké správanie a vzťah ku skalám, čo vo mne prebudilo klasické- “Ta ja nevyleziem?” hoc aj v zle zaviazaných konverzkách a aj tam, kde ma netreba… Lukáš bol prekvapivo trpezlivý, predsa len, nepoznáme sa až tak dlho a aj keď mi ostal v ruke locker a ja som si uhnala zopár škrabancov a modrín, prešiel to len s komentármi, ktoré som už toľko krát počula od Rada – zapojiť viac nohy, neťahať sa len rukami, atď… MOŽNO je na tom čosi pravdy teda….

Wadi Rum púšť je národný park, ktorý vás očarí v mnohých smeroch. Nie je to len piesok ako vidíte vo filme, ale nekonečné skalnaté útvary najrôznejších výšok a tvarov, farieb… Pozeráte na nich a vidíte typické scény z filmu, ako sa prenasledovaný beduín skrýva v dobre známych tiesňavách, naoko pôsobiacich ako koniec cesty, bezpečne zmizne, zatiaľ čo prenasledujúci sa stratí a zomrie strašnou smrťou v zajatí púšte (stále sme kontrolovali, či má jeep dosť benzínu a či sa Achmed nechystá odísť bez nás…).

Beduíni sú tu doma.

Rastliny na púšti vidno len zriedkavo a aj tie dokážu za 3 minúty premeniť na mydlo. Sú to ľudia, ktorí sem patria, no pred 40timi rokmi ich vláda vysťahovala a v súčastnosti žijú takpovediac na okraji spoločnosti v nedobrovoľnej snahe integrovať sa.

Nie je to jednoduché. A jednoduché nie je ani nazbierať drevo na oheň pri západe slnka.

A ťavy? Neodmysliteľná súčasť púšte. Lukáš dokonca podľahol jednej natoľko, že ma ukecal, aby som sa k nej priblížila a skúsila ju pohladkať, vraj je ako plyšák. Skončilo to mojim výkrikom a útekom preľaknutej ťavy, ktorá si podľa Lukášových slov zamenila moje vlasy so senom a naozaj ma nechcela zjesť úplne celú…

Ako na Jordánsko a bájnu Petru?

Ďalšie ráno sa nieslo na vlne balenia a presunu na letisko v Eilate. Taxíkom do Aqaby, cez hraničný prechod na letisko v Eilate a nekonečné vypočúvanie takmer o všetkom. Izraelské letisko aj napriek tomu milujem – dokonale organizované a efektívne.

V každom prípade, pár rád na záver a malé zhrnutie:

  • Vstup do Petry je drahý. Oplatí sa zakúpiť si JordanPass, ak ostanete aspoň na 3 noci – má v sebe vstup do viacerých miest v rámci Jordánska, vrátane Petry a Wadi Rum a tiež sú v ňom obsiahnuté poplatky za víza. Je potrebné vyklikať to vopred. Viac tu: https://www.visitpetra.jo/
  • Na Petru stačí jedeň deň, ale nečakajte so začiatkom dňa na neskoré pohodlné dovolenkové ráno okolo 1O-11. Rovnako si dajte tú námahu, pohodlné topánky a prejdite až na koniec ku kláštoru – stojí za to rovnako ako Sála Pokladov hneď pri vstupe a cestou toho uvidíte naozaj veľa.
  • Voda. Slnečné okuliare a čosi na hlavu.
  • Ženy a dievčatá – rešpektujte ich kultúru a zahaľte sa – stačí čosi pod kolená, zakrytý dekolt a ramená.
  • Ak máte čas, nevynechajte Wadi Rum Národný park aj s prespávaním v beduínskych kempoch. Naš odporúčam bez zaváhania – https://wadirumquietvillage.camp/
  • Ak letíte cez Izrael, počítajte s príchodom na letisko aspoň 3 hodiny pred odletom aj keď nemáte batožinu.

A celkové pocity? Vynorila sa mi prvá scéna z Hriešneho Tanca, keď Bejby vystúpi z auta a víta ich majiteľ hotela, kde sa učila tancovať s Patrikom Svejzim – “Za 3 týždne toho zažijete ako za rok..” len s malou úpravou – za 3 noci…

Recommended Posts