Stratené mesto Petra – cestovateľský sen a novodobý div sveta

3 noci v Jordánsku

Už som pospamovala facebooky, instagramy, je čas vyrozprávať príbeh aj v podobe súvislých vetných spojení. Nuž a po kvalitnej sprche a spánku, rezni so šalátom u sestry, kde som sa nanominovala pri pohľade do prázdnej chladničky (#PánBohZaplať, Vladi), je čas.

Na počiatku bolo slovo a to slovo bolo Petra. Pridal sa cestovateľský absťák, duševný nepokoj, post o lacných letenkách do Eilatu a už to šlo – nesmelá výzva na facebooku, kto sa pridá… a smelá odpoveď od Janky, Lukáša a Matúša. Za 20 minút sme mali letenky. Aj keď sme leteli do Eilatu v Izraeli, cieľom bola predovšetkým Petra v Jordánsku.

Facepalm? Oprávnene… Áno, tiež už viem, že jednoduchšie by bolo letieť do Ammánu. Teraz. Už viem. Naozaj. Ale poviem rovno, že pred dvoma mesiacmi mi prišlo v pohode odbehnúť si z Eilatu do Petry, keďže sú to len 2 hodky autom a ešte stihnúť aj Mŕtve more a! – nikto ma nezastavil. Asi si mysleli, že viem, čo robím a o mojej cestovateľskej karme ešte nepočuli, alebo majú radi život na hrane…

Stihnuteľné to samozrejme je, ALE Jordánske kráľovstvo je veľmi prešibané – jednodňové výlety za Petrou spoplatňujú šialenými pálkami na hraniciach i za samotný vstup do strateného mesta a tak úplne nenásilnou formou presvedčia každého turistu, že vlastne prečo neostať aspoň 3 noci… V Jordánsku je naozaj čo pozerať a oplatí sa ostať pokojne aj dlhšie. Logisticko-logická hádanka nastupuje až v prípade, keď si zakúpite spiatočnú letenku do Eilatu (Izrael) – s príletom v stredu, 18:30 a odchodom v sobotu ráno o 12:15. 3 noci – ideálne.. ibažeby nie.

Prechod cez hranice Wadi Araba

Rozmaznaní Európania zvyknutí prechádzať hranice kedykoľvek a akokoľvek málokedy počítajú s tým, že platia prísne otváracie hodiny na hraničnom priechode Wadi Araba (Eilat – Aqaba) a že po 20:00 to už proste nepôjde.

Takže, plán znel jednoducho. Priletieť o 18:30, a počas 90tich minút prejsť cez kontroly, batožinu sme mali našťastie len príručnú, zmeniť peniaze, chytiť taxík, zjednať cenu, odviezť sa 30minút na hranice a úspešne nimi prejsť, čo znamená (a to viem až teraz), príjemný pokec s dokopy asi ôsmymi úradníkmi, či ochrancami krajiny a prechádzku krajinou nikoho. Stále reálne.

A skoro to vyšlo. Ibaže Ryanair meškal 20 minút, Matúšovi zobrali batožinu do podpalubia, keďže nespĺňala rozmery a následne si ho security odchytila, keďže s rukami vo vreckách vyzeral podozrivo a zotrvali v priateľskom rozhovore pár minút ešte pred letiskom a následne aj pri pasovej kontrole. Peniaze sme nezmenili, ale taxík sme našli a platili draho a eurami, na páničkov.

V rámci úradných rozhovorov si nás pohadzovali od dverí k dverám, pečiatkovali, spovedali, premeriavali, krútili hlavami…

…dramatická pauza…

…hranicu sme prekročili 20:04 a vkráčali tak priamo do náručia Jordánskej taxíkovej mafie, kde zjednávať v púšti o tomto čase už nemá zmysel, lebo všetci dobre vieme, že sú naša jediná šanca.

Ubytovanie v Aqabe prejdem mlčaním, prikladám len fotku hlásiča požiaru, ktorý nápadne pripomína kelímok prilepený na strop a fakt, že štandard meniť posteľné prádlo a uteráky po každom hosťovi asi neplatí celosvetovo. Instagramové triky a šikovné spracovanie fotiek si ale na druhej strane osvojili rýchlo, lebo to, kde sme bývali a to, čo sme si cez booking vybrali bolo niečo ako ja, keď na fotke nedýcham a zvolím 30° uhol fotenia zhora a keď si proste pohodlne sadnem po obede u Radovej babky…

Deň D – Petra

Budíček o 6:00, odvážne raňajky, dohodnutý taxikár cez Whatsup a ide sa – smer Petra.

Jazda taxíkom znamená povinne dobrovoľné zastávky jordánskej taxikárskej mafie, nádherné výhľady (alebo tiež čas na cigaretku nášho šoféra a pohľad na časť púšte pokrytej odpadkami) a luxusný suveníršop, kde si môžete zakúpiť najpoctivejšie šatky z pravej ťavy! Ešte smrdia a počuť ťavie ručanie, keď si ich prehodíte cez hlavu – všetko ručná práca a rovno po sto kusov nerozlíšiteľných od seba… Chlapci by vám mohli rozprávať… Som presvedčená o tom, že ešte teraz doma sedia a pozerajú na šatky s úctou k ťave, ktorá za nich položila život (niekde v Číne).

Petra nás ale očarila a nesklamala v žiadnom smere. To sme ani nevedeli, že so sebou máme vyštudovaného historika, ktorý teda má čo povedať (#PánBohZaplať, Lukáš). Do kameňa vytesané stratené mesto je v súčastnosti odkryté tak na 15% – akákoľvek ďalšia archeologická činnosť bola zastavená, no i tak sme mali čo obdivovať po celý deň. Získala si naše srdcia a dalo by sa priam povedať, že sme tam nechali kus seba. A v mojom prípade, doslova.

Viete ako to býva, keď človek cestuje a skúša rôzne exotické jedlá, korenie, na ktoré nie je zvyknutý, netradičné kombinácie a nápoje… Tak to všetko som zvládla v pohode. Čo ma dostalo do kolien bolo cesnakové korenie v paprikových Pringles, ktorým som v slabej chvíľke neodolala. Intolerancia na cesnak v akejkoľvek forme na seba nedala dlho čakať….

Nasleduje séria fotiek, ktorá má väčšiu výpovednú hodnotu ako moje rozprávanie, čo sa Petry týka…

Wadi Rum a nocľah v beduínskych stanoch

Noc sme strávili v beduínskych stanoch v púšti Wadi Rum. Luxusné postele, vynikajúce jedlo, veselý čajík, šiša pri ohni pod miliónom hviezd – neskutočne pôsobivé a dokonalo gýčové miesto v tom najlepšom slova zmysle. Kiež by každé prespávanie v stanoch vyzeralo takto… Skorý odchod do postelí vďaka arogantnej bulharke, ktorý nebudem rozmazávať v snahe vyhnúť sa vulgarizmom a ohováraniu nakoniec predsa len padol vhod. Budíček nám zvonil už o 5:30, kedy sme sa vydali za ďalším gýčom – východ slnka v púšti.

Nedajte sa pomýliť výrazom mojej tváre – východ slnka bol skvelý, ale absencia kofeínu po prebudení na seba nenechala dlho čakať…. všetci prežili.

Program na tento deň bol – jeep tour po púšti, kde sa k nám pridal sympatický kanaďan Robert. Mysleli sme si, chudák chlap, nevie, koho stretol, ale trvalo to asi 2 minúty, kým sme zistili, že sme na jednej vlne.. čo vlne, ten chlap, to je hotové tsunami! V najlepšom slova zmysle.

Poviete si, rozmaznané zadky, nechali sa voziť, ale v skutočnosti sme sa jeepom len presúvali z miesta na iné, kde trebalo šľapať a driapať sa po skalách. Jedného horolezca som nechala doma, lebo mal svoje povinnosti v Čechách, druhého som si naivne pribalila na dovolenku. Výsledok? Odpozorovala som podozrivo rovnaké správanie a vzťah ku skalám, čo vo mne prebudilo klasické- “Ta ja nevyleziem?” hoc aj v zle zaviazaných konverzkách a aj tam, kde ma netreba… Lukáš bol prekvapivo trpezlivý, predsa len, nepoznáme sa až tak dlho a aj keď mi ostal v ruke locker a ja som si uhnala zopár škrabancov a modrín, prešiel to len s komentármi, ktoré som už toľko krát počula od Rada – zapojiť viac nohy, neťahať sa len rukami, atď… MOŽNO je na tom čosi pravdy teda….

Wadi Rum púšť je národný park, ktorý vás očarí v mnohých smeroch. Nie je to len piesok ako vidíte vo filme, ale nekonečné skalnaté útvary najrôznejších výšok a tvarov, farieb… Pozeráte na nich a vidíte typické scény z filmu, ako sa prenasledovaný beduín skrýva v dobre známych tiesňavách, naoko pôsobiacich ako koniec cesty, bezpečne zmizne, zatiaľ čo prenasledujúci sa stratí a zomrie strašnou smrťou v zajatí púšte (stále sme kontrolovali, či má jeep dosť benzínu a či sa Achmed nechystá odísť bez nás…).

Beduíni sú tu doma.

Rastliny na púšti vidno len zriedkavo a aj tie dokážu za 3 minúty premeniť na mydlo. Sú to ľudia, ktorí sem patria, no pred 40timi rokmi ich vláda vysťahovala a v súčastnosti žijú takpovediac na okraji spoločnosti v nedobrovoľnej snahe integrovať sa.

Nie je to jednoduché. A jednoduché nie je ani nazbierať drevo na oheň pri západe slnka.

A ťavy? Neodmysliteľná súčasť púšte. Lukáš dokonca podľahol jednej natoľko, že ma ukecal, aby som sa k nej priblížila a skúsila ju pohladkať, vraj je ako plyšák. Skončilo to mojim výkrikom a útekom preľaknutej ťavy, ktorá si podľa Lukášových slov zamenila moje vlasy so senom a naozaj ma nechcela zjesť úplne celú…

Ako na Jordánsko a bájnu Petru?

Ďalšie ráno sa nieslo na vlne balenia a presunu na letisko v Eilate. Taxíkom do Aqaby, cez hraničný prechod na letisko v Eilate a nekonečné vypočúvanie takmer o všetkom. Izraelské letisko aj napriek tomu milujem – dokonale organizované a efektívne.

V každom prípade, pár rád na záver a malé zhrnutie:

  • Vstup do Petry je drahý. Oplatí sa zakúpiť si JordanPass, ak ostanete aspoň na 3 noci – má v sebe vstup do viacerých miest v rámci Jordánska, vrátane Petry a Wadi Rum a tiež sú v ňom obsiahnuté poplatky za víza. Je potrebné vyklikať to vopred. Viac tu: https://www.visitpetra.jo/
  • Na Petru stačí jedeň deň, ale nečakajte so začiatkom dňa na neskoré pohodlné dovolenkové ráno okolo 1O-11. Rovnako si dajte tú námahu, pohodlné topánky a prejdite až na koniec ku kláštoru – stojí za to rovnako ako Sála Pokladov hneď pri vstupe a cestou toho uvidíte naozaj veľa.
  • Voda. Slnečné okuliare a čosi na hlavu.
  • Ženy a dievčatá – rešpektujte ich kultúru a zahaľte sa – stačí čosi pod kolená, zakrytý dekolt a ramená.
  • Ak máte čas, nevynechajte Wadi Rum Národný park aj s prespávaním v beduínskych kempoch. Naš odporúčam bez zaváhania – https://wadirumquietvillage.camp/
  • Ak letíte cez Izrael, počítajte s príchodom na letisko aspoň 3 hodiny pred odletom aj keď nemáte batožinu.

A celkové pocity? Vynorila sa mi prvá scéna z Hriešneho Tanca, keď Bejby vystúpi z auta a víta ich majiteľ hotela, kde sa učila tancovať s Patrikom Svejzim – “Za 3 týždne toho zažijete ako za rok..” len s malou úpravou – za 3 noci…

Pizza, Pasta, víno, ferraty a Lago di Garda

Sme doma

Nebudem chodiť okolo horúcej kaše. Sme doma. A bolo super. Prvý klubový výjazd, turisticko-ferratový, do čarovného Talianska, k najväčšiemu jazeru – Lago di Garda, ktoré obklopujú strmé skalné útvary priam volajúce po tom, aby sme ich skúsili zdolať, bol úspešnejší ako úspešný.

Teda pokiaľ účastníci zájazdu, Natália a Marek, neklamali. Pýtali sme sa ich večer pred odchodom, či sa im páčilo, čo by zmenili, či sú spokojní, ale keď tak nad tým rozmýšľam, asi sa chceli ešte dostať domov a šofér bol Rado, takže hmmm… človek toho narozpráva… a hlavne, keď si pár hodín pred tým myslí, že bude cestovať s rozbitým oknom pri hlave, ak vôbec… teda, čisto teoreticky, kebyže nastane situácia, že niekto zabuchne kľúče od auta v aute a všetci ostanú stáť vonku na parkovisku bez dokladov, peňazí a tak.. ale to len teoreticky, pochopiteľne…

Cesta za jazerom Lago di Garda

Nesmelé oťukávanie a spoznávanie sa začalo v Poprade okolo 4:00 ráno, na parkovisku pred Billou, kedy sa Natália a Marek rozhodli pristúpiť k nám do auta za predpokladu, že nie sme psychopati, nechceme ich predať na orgány a pravdepodobne existuje šanca, že majú pred sebou super dovolenku.

A poviem vám, chcelo to riadnu odvahu, keďže nikto z nás štyroch nemal za sebou viac ako 2 hodiny spánku. Dobrý dojem bokom, stačí prežiť. A prežili sme. Aj vďaka Marekovej sestre a dokonalému mojitu, ktoré v Tirolsku dokáže s toľkým šarmom namiešať len človek z našej rodnej hrude (poznámka pod čiarou, šarm = rum).

Večer po príchode to chcelo pár slov na úvod a rýchlu inštruktáž, rozdelenie materiálu, pokyny o bezpečnosti.. moje pozorovacie schopnosti analyzovali každú jednú emóciu, ktorú bolo badať u Naty a Mareka. Doteraz mi v ušiach znie, čo Naty povedala v ten večer: “..ale ak budete chcieť ísť na tú ferratu, čo ste dávali ilustračný obrázok ľudí na rýmse a okolo nich nič, tak si spravím svoj program, lebo tam ma nedostane nikto…“ – Viď. Fotka nižšie. Ale nebudem predbiehať.

Prvé ferraty

Skrátka a dobre, začali sme zľahka. Ferratka B/C plná rebríkov až na vrchol, ktorý nám poskytol krásny výhľad a vlajka nám pripomenula, že dovolenka v Taliansku sa naozaj začala. Strach z výšok bol prekonaný, dôvera v inštruktora vybudovaná, zážitky autentické. Zostup dole otestoval náš morál, lebo aj keď ferrata bola krásna, zostup nekonečný.

Zúfalstvo v Marekových očiach, keď traverzové zákruty ani po hodine neubúdali sa začalo takmer zhmotňovať – viete, ako v animáku, keď z telefónu zrazu vystúpia ruky a začnú príjemcu škrtiť, alebo keď si Ally Mc Beallová predstaví ako protivníkovi exploduje hlava… Nič také sa ale nestalo.

Ďalšie dni nám počasie o troška pritvrdilo, a stupne sa zaokrúhľovali nemilosrdne smerom k 40tke. Riešením bola rozprávková ferrata smerom na hrad, ktorá sa tiahla kaňonom poskytujúcim tieň a vďaka vode, aj príjemné osvieženie.

Nádherné miesto plné tajomstiev a príjemného chládku, ktorý sme zakončili kúpaním sa v jazere si hneď získalo srdce našej Naty, no to moje bolo niekde v gatiach, keď som mala prejsť po lanovom moste. Vec sa má tak, že výšok sa nebojím, vydriapem sa všade, keď treba, do skaly sa aj zakusnem, aby som sa dostala hore, ale jedno oceľové lanko ponad priepasť, navyše roztrasené mojími roztrasenými kolenami… to ma bude stáť ešte veľa doberania… Zhotovený dôkazový materiál však neposkytuje detailné rozlíšenie a teda môj výraz tváre ostal len v Radovej pamäti.

Romantická Verona

Na tretí deň nežnejšie pohlavie zatúžilo po kultúre, histórii, romantike a voľba padla na mesto Verona, ktorého návštevu sme spojili s dokonalým gastronomickým zážitkom a poobedňajším kúpaním sa v jazere. Samotné centrum sa dá prejsť za pár hodín a keď máte široké lakte, môžete si spraviť fotku aj pod balkónom, kde si lásku vyznávali aj Júlia a Rómeo…

…ale houbes, kde postavili balkón len preto, aby prilákali turistov stovky rokov potom, ako Shakespeare napísal príbeh lásky, ktorý do dnešného dňa nechápem. Kvôli chlapovi takto vystrájať. Dobrá slovenská výchova by to spravila. Alebo 5 minútový rozhovor so mnou… Ale samozrejme, na lásku a šťastné konce verím… asi…

Prekvapenie inštruktora

Streda sa niesla v znamení veľkých očakávaní a nezodpovedaných otázok, keďže náš inštruktor sa usmieval hneď od rána. Chystal totiž prekvapenie.

Možno tichá pomsta za Veronu, ale právo vyjadriť sa mužské osadenstvo stratilo vďaka intenzívnemu rozhovoru, ktorý viedli dlho do noci o stave diaľníc na Slovensku i vo svete. Samotná dôležitosť témy poukazuje na okolnosti rozhovoru a v prípade, že patríte medzi tých chytrejších, viac písať nemusím, takže sa vráťme k prekvapeniu…

Tým prekvapením bola D-čkova ferrata, ktorá preverila pevnú vôľu, silu rúk, odhodlanie, lásku k životu… Ferrata, ktorá nám všetkým ukázala, aké to je opustiť zónu komfortu, zapotiť sa (aj keď k tomu prispelo 37°C) a zamakať.

Poznámka autora. Keďže môj rozmaznaný zadok je zvyknutý na plnú starostlivosť osobného inštruktora, opustiť zónu komfortu bolo priznať, že tu máme účastníkov zájazdu, ktorí sú prednejší a naozaj nie je čas na to, aby som sa správala ako drama queen. Marek sa možno čudoval, že sa rozprávam sama so sebou a pár krát si možno chcel dať ruky na uši, aby nepočul vyberaný slovník, keď som sa sama seba snažila presvedčiť, že tá 7 centimetrová lišta nie je šikmá a nie je tak dokonalo lesklá, lebo je totálne vyšmýkaná a položiť tam nohu je úplne v poriadku, rovnako, ako som sa presviedčala, že moje Rambo ruky z kancelárie sú dokonale pripravené udržať mojich decentných 50 aj niečo kíl v previse (kedy za “niečo” možno dosadiť ľubovoľné číslo od 1 do 100). A čo, že udržať, ale že si pri tom ešte v pohode precvaknem feraťák a poškrabem sa na zadku…

Samozrejme, že aj túto ferratu sme zdolali bez zranení a tá radosť z úspechu bola nefalšovaná. I keď teraz riskujem, že bude Rado namyslený, musím mu opäť raz uznať, že ako inštruktor má naozaj veľmi dobrý odhad a schopnosti analyzovať možnosti zúčastnených. Všetko prebehlo hladko a bola dodržaná maximálna bezpečnosť.

Rozlúčka s Talianskom

Po absolvovaní D-čkovej ferraty nám tie posledné deň pred odchodom, prišli už ako prechádzka po Hlavnej, len v štýlovejšom outfite. Dali sme si jednu na ráno, takú podľa môjho gusta – plnú umeleckých inštalácii za C – a na večer ešte rozlúčkové B-čko, priamo v Arcu.

A keď som sa Naty pýtala, čo tak smutne, len skonštatovala, že sa bojí, že dovolenka sa už končí a mala pravdu. No ja vás už teraz uisťujem, že to nebol ani zďaleka posledný výjazd, ktorý Geckon klub Košice pre vás prichystal (najbližšie ideme začiatkom septembra do oblasti Salzkammergut v Rakúsku).

Turistika po španielsky – Montserrat (Sant Jeroni)

Nechce sa mi vymýšľať žiadne úvody. Skrátka a dobre, nasledujúci príspevok bude o nenáročnej, jedňodňovej turistike v Španielsku, neďaleko Barcelony.

Keď sa povie Barcelona, asociácie sú poväčšinou Sagrada Familia, Park Guell resp. Gaudi, tapas, vínko a poriadne slané more. Isteže. Bol by hriech všetko toto vynechať, ale správny časový harmonogram a pokojne sa stíha aj výlet do neďalekých kopcov.

Medzi riadkami, áno, som organizačný freak, milujem excelovské tabuľky a časové harmonogramy. Priznávam to dobrovoľne a bez nátlaku. Rada plánujem… Ale nie som agresívna, ak sa plán nedodržiava úplne presne. A keby sa začali prejavovať známky potenciálnej nervozity, riešenie je káva alebo víno – podľa fázy dňa a okolností…

V každom prípade, na základe vlastných skúseností, plne odporúčam výlet na jedinečný Montserrat a keď už, tak rovno výstup na jeho najvyšší vrchol, Sant Jeroni. Nadmorská výška 1236 m.n.m okrem iného úplne stačí na to, aby sa vám za odmenu naskytol 360° výhľad na Katalánsko.

Doprava je jednoduchá a pohodlná. Priamo z Barcelony ide vlak označený ako R5, smer Manresa, na ktorý nadväzuje lanovka, či zubačka, ktorá vás môže vyviesť až na úroveň benediktínského kláštora, ktorý tam bol postavený už v 11tom storočí.

Inak, vraj v tomto kláštore v minulosti ukrývali aj svätý grál. Tajne som dúfala, že sa niekde preto mihne Indiana Jones, ale potom mi došlo, že predsa raz svätý grál už našiel a vlastne aj stratil, keď sa celá svätyňa prepadla aj s nacistami z druhej svetovej vojny…

Vlak začína na ľahko nájditeľnej stanici na Placa d’Espanya a samotná cesta trvá okolo hodinky. V podstate ide len o to, koľko času si na turistiku vyhradíte. Ak máte času dosť, môžete si to vyšľapať poctivo, už z dediny. My sme časom šetrili, a využili sme rozkošnú žltú lanovku. Vlak aj lanovka dokopy, spiatočný lístok, nás vyšiel na 22 eur na osobu.

Samotný výstup nie je náročný, ale nemožno ho označiť za prechádzku. Na ceste hore totiž číha cez 700 schodov. Zároveň však nie je núdza o vhodné miesto na oddych, (resp. nenápadné fotenie okolitých zubatých hôr, kým si veľký ritný sval oddýchne). Dobré je, že nie je núdza ani o tieň, za ktorý sme boli aj my vďačné, keďže ani tento krát som nesklamala a výstup prebiehal počas najslnečnejšieho rozpáleného obeda.

Značenie je jednoznačné a prehľadné a pred veľkým finále, len kúsok od vrchola sa zhusťuje a hlási približovanie sa k cieľu každých 10 minút. Motivačné. Nevzdáte to predsa skôr, ako dosiahnete vrchol – to sa nerobí!

Celkový výstup trvá menej ako 2 hodiny, pripočítajte čas na milión fotiek a smerom dole to zbehnete aj za hodku. Lanovka chodí každých 15 minút a vlak späť do Barcelony každú hodinu…

Nový Zéland – ako sa naň pripraviť

Piate pokračovanie, posledné. Lúčenie s Novým Zélandom. Mentálna príprava na niekoľko veľa hodín strávených na letiskách a v lietadlách. Ide sa domov.

Ešte sme sa zastavili vo Wellingtone, pobudli jednu noc v Sydney, oslávili narodeninový predvečer so známymi a nesmelo sme sa odšuchtali na letisko.

Cestu nebudem popisovať do detailov. Našťastie, nebola až taká tragická ako príchod na Nový Zéland. Bola veselá. Erička oslavovala narodeniny takmer v každom časovom pásme, čo znamenalo veľa pozorností posádky na palube našich letov. Jediná nepríjemnosť ma čakala až vo Waršave, kde som musela utekať na ďalší let a zjavne som utekala rýchlejšie ako moja batožina, lebo tá to so mnou nestihla a prišla o deň neskôr.

Pred cestou na Nový Zéland

Zážitkov bolo veľa. Nie je možné vyrozprávať všetko v piatich krátkych blogoch, ale čo možné je, podeliť sa o skúseností a pomôcť v príprave budúcim turistom. Idem teda na to.

Doprava a ubytovanie

Dostať sa na Nový Zéland nie je problém ak máte financie a čas. Leteckých spojení je viac a je na vás, koľko ste ochotní investovať. Víza na vstup potrebné nie sú, ale odkontrolujte si potrebné papiere v prípade prestupov v iných krajinách.

Samotné ostrovy sú väčšie ako by ste si podľa svetových atlasov a glóbusov mysleli. Nemusíte absolvovať všetky presuny v autách. Rozhodne odporúčam využiť vnútroštátne lety. Air New Zealand sú top aj čo sa týka inštruktážneho videa o bezpečnosti počas letu.


Ak sa rozhodnete pre požičanie auta, nezabudnite si vybaviť medzinárodný vodičský preukaz. Na Novom Zélande sa šoféruje naľavo, ale zo skúseností, premávka na Južnom ostrove je pokojná a prehľadná. Zápchy sme si užili len v Queenstowne. Zlaté pravidlo, že pomalšie autá odstavujú na kraji na miestach na to určených, aby pustili tie rýchlejšie a nebrzdili premávku sme častokrát veľmi ocenili. Značenie prehľadné. Kvalita ciest rôzna. Záleží od vašich plánov. Naše treky obsiahli aj nejaké offroady a prechody cez riečky, preto sme investovali do poistenia pokrývajúceho možné škody v plnej výške.

Ubytovanie a strava

Nový Zéland vás nemusí zruinovať. Stravovanie v reštauráciach je o niečo drahšie ako u nás, ale pokiaľ sa stravujete v reštaurácii len z času na čas, dá sa to. Hlavné jedlo je možné nájsť od 7-10 eur, ale aj 22, podľa preferencie. Supermarkety však majú ceny prijateľnejšie a pokiaľ zvolíte ubytovanie, kde je možné variť, ušetríte. Alkohol je však o dosť drahší. Čas na detox. To platí aj o cigaretách.

Ubytovanie je rôzne. Od luxusu, za ktorý vybalíte výplatu, cez rôzne kempy a hostely. Náš výber bol na základe recenzií na airbnb.com a booking.com. Pozor na to, kto recenziu píše. Naše skúsenosti boli teda rôzne, ale udržali sme to na priemere 20-25eur na noc, na osobu.

Čo si zabaliť?

Ideálne všetko a nič. Všetko potrebné a nič navyše.

Predpoklad pri ceste na Nový Zéland je, že ľudia idú turistikovať. Takže naozaj čistučké a suché turistické topánky, jedny tenisky na bežné presuny či šoférovanie, nejaké žabky/sandále a batoh na výlety. Oblečenie možné vrstviť na rôzne verzie počasia, ktoré vás môže zastihnúť. A to myslím od plaviek, po čiapku a teplý šál. Rozhodne sa ale neunúvajte zbytočne veľkými množstvami, keďže práčka a sušička za euro je základným vybavením na každom ubytovacom zariadení.

Slnečné okuliare na slnečné dni, čelovku, keď príde noc. Všetku potrebnú elektroniku vrátane nabíjačiek a externej nabíjačky, hygienické potreby a lieky a odporúčam aj vlastnú fľašku, malú misku, príbor a nožík v prípade, že sa rozhodnete stravovať po svojom.

Plánovanie

Akokoľvek sa budete snažiť, pokiaľ idete na Nový Zéland len na dovolenku, ktorá netrvá aspoň pol roka, nestihnete vidieť všetko. Tieto ostrovy ponúkajú neuveriteľne veľa možností a rôznorodosti.

Mne neprislúcha rozhodnúť za vás, no ak máte obmedzené časové možnosti, skôr či neskôr si budete musieť vybrať. Naša voľba padla na Južný ostrov, keďže cieľom bolo ísť ďaleko od ľudí, do prírody a do hôr, kde nám cestu skrížia akurát tak ovečky. A výber neľutujeme.

A keď raz budem veľká, pekná a bohatá, možno poruším pravidlo, že je ešte takmer celý svet, čo na mňa čaká a nebudem sa vracať, kde som už bola a ešte neprecestovaný Nový Zéland si pozriem so svojím dvojmetrovým plus jedna…

Nový Zéland – jazero Wanaka

Štvrté pokračovanie rozprávania o ceste na Nový Zéland bude plné gýčových fotiek dokonalo krásnej prírody. Poviem rovno, že s textom som si veľa starostí nerobila. Nemajte mi to teda za zlé, ale buďme k sebe úprimní… Načo…

Táto časť výletu sa sústreďovala okolo jazera Wanaka. Pred cestou tým smerom sme sa však zastavili vo vtáčom sanatóriu, kde robí najúžasnejšia teta ako z rozprávky, s charizmou milión… a okrem nej aj ohrozené druhy papagájov… kakariki, kea, kakapo… nie, nie sú to náhodné zhluky slabík…

Ak si myslíte, že sa dokážete univerzálne a efektívne zabaliť, Nový Zéland to preverí. Počasie sa tu mení bez varovania. V jeden deň sme mali na sebe pomaly každý kus odevu, ktorý sme si zabalili a i tak sa nám vietor vo Fjorlande dostával až na kostí. Hneď ďalší sme sa túžili vyzliecť do plaviek a zaplávať si v jazere Wanaka tak, ako to niektorí odvážlivci naozaj spravili.

Toto jazero pozná každý instagramový fanúšik vďaka… wait for it… STROMU. Známy #thatwanakatree je považovaný za najfotogenickejší strom na Novom Zélande a stal sa úplnou senzáciou na sociálnych sieťach. A toto je on – aj so slávnostnými fanfárami…

Čo si však naozaj fanfáry zaslúži je výstup na Isthmus Peak. Je to makačka, ale s dostatočným množstvom tekutín, opaľovacím krémom a prestávkami “na fotenie”, to sa dá zvládnuť. Podľa sprievodcov je tento trek o niečo náročnejší ako výstup na Roys peak, ale o to menej turistov hore stretnete. Dokážete si naplno vychutnať každý centimenter dokonalej panorámy.

A keď jeden deň zaberáme, ďalší nasleduje o niečo voľnejšia turistika. Predsa len, sme na dovolenke a netreba sa úplne zničiť. Krásou ani tento trek nezaostáva. Cieľ Rob Roy Track. Alebo inak, vybrali sme sa na ľadovec aj napriek upozorneniam o lavínovom nebezpečenstve, keďže jar a topenie ľadov je v novembri na Novom Zélande v plnom prúde.

Samozrejme, zvládli sme to bez akejkoľvek ujmy na zdraví a deň sme zakončili lokálne tradičnou večerou – Fish&chips – u Erika – ODPORÚČAM. Celkovo, Nový Zéland neponúka veľké gastronomické zážitky, ale ryby, to im teda ide. A chválim aj vínko. Eric’s Fish&Chips boli dokonca tak dobré, že uverejňujem napchávaciu fotku bez akéhokoľvek makeupu – a to nie je len tak!

Posledný trek, ktorý sme na Novom Zélande absolvovali začína v oblasti za Queenstownom, Glenorchy. Fanúšikovia Pána Prsteňov si toto miesto môžu správne spájať s natáčaním. Dala som si prestávku v písaní, lebo nechcem stále opakovať rovnaké prídavné mená, ale s ničím originálnejším už asi neprídem. Proste krása. Routeburn Track.

Nový Zéland – Te Anau

Tragikomický nástup dovolenky vystriedali už len pozitívne emócie spojené s čarom Nového Zélandu. Itinerár, ktorý sme mali pred sebou, sa sústreďoval predovšetkým na Južný ostrov a možnosti turistického vyžitia, ktoré ponúka. Začínali sme v Queenstowne.

Prvá noc strávená práve v tomto čarovnom meste viedla ku krutému precitnutiu. Narovinu povedané, je čas priznať si, že máme o čosi viac ako 20 a búrlivý nočný život nám už príde ako z iného sveta. Inými slovami … Mládi v prdeli a do důchodu daleko.

Odhliadnúc od ubytovania v papierovom hosteli, kde sa človek prilepí k podlahe, Queenstown je „must visit“ miesto.

Jazero Wakatipu obklopené horami, pulzujúca atmosféra mestečka, kde nájdete všetko od pouličných umelcov, hýriacej mládeže, obchodíkov preplnených suvenírmi a merino produktami, po reštaurácie so skvelým jedlom. My sme to dali šetrne, slovensky. Žiadne drahé bary. Kúpili sme si fľašku vína a deň sme zakončili dlhou prechádzkou po brehu jazera.

Ráno nasledoval presun smer Te Anau a ešte trošku ďalej, smerom na Milford Sound. S malými prestávkami, keď nám oči išli vypadnúť z tej krásy a museli sme zastaviť na kraji cesty, alebo vtedy, keď nás na to naviedlo značenie pre turistov.

Nový Zéland má to, čo Slovensku chýba. Nie sú to krásy prírody, lebo tou Pánbožko nešetril ani u nás. Je to troška z chválenkárskej mentality, vďaka ktorej dokážu z bežnej veci spraviť čin hodný minimálne nobelovej ceny, medaily za statočnosť a pridať k tomu aj spomienkový deň zapísaný už navždy v kalendároch. Dôkazom toho sú aj takzvané Mirror lakes – Zrkadlové jazerá. Ako všetci vieme, pokojná hladina jazera je ako zrkadlo. Ale nie všetci z toho spravíme turistickú atrakciu. Stačí správne osadiť tabuľku na hladinu vytvoriac zrkadlový obraz, pridať navigačné tabule a popis 2-3 štebotavých vtáčikov a tripadvisorom top hodnotená atrakcia, ktorá núti celé davy zastavovať svoje autá, či autobusy, je na svete.

Počasie nám v tento deň neprialo, jemný dážď nás však neodradil a nastúpili sme na plánovaný hike. Poľahky sme našli odstavné parkovisko Key Summit – The Divide, vybavené inštrukciami o čistote obuvi, ťažko skúšanými toaletami a náučnými tabuľami. Pre nás to bolo východiskové miesto priemerne náročnej prechádzky na prvý deň, ale pre mnohých je to úsek populárneho Routeburn Tracku, ktorý trvá niekoľko dní. Naše časové dovolenkové limity to žiaľ neumožnili.

Turistika po pralese je iná paráda a aj keď sa nám neukázali výhľady v plnej kráse kvôli počasiu, časovo nenáročnú prechádzku so zvládnuteľným prevýšením na rozhýbanie kostí po dlhej ceste rozhodne v rámci presunov medzi mestami, keď človek môže vyhradiť len 2-3 hodinky, odporúčam.

Ako ďalší skvelý výlet z Te Anau rozhodne odporúčam Milford Sound a návštevu ikonických fjordov. Už samotná cesta pohladí dušu a keď napokon prídete do cieľa, zmôžete sa len na tiché waw a asi milión fotiek. Je to miesto, kde sa stretáva more, prales, ľadovec, vodopády, alpský porast.. miesto, kde vás pozdraví húf tuleňov, tučniakov, kde môžete stretnúť šantiace delfíny a tiež rôzne druhy vzácnych vtákov, respektíve papagájov ako je kea.

Výlety je možné absolvovať turisticky, kajakmi alebo loďou, ktorá zájde až pod úžasný omladzujúci vodopád. Jeho účinky môžem len potvrdiť, lebo v strachu, že ma dohnala 30tka som sa vo vodopáde “okúpala”. Výsledok sa dostavil hneď na ďalší deň. Mala som pleť ako 15ročná. Plnú nepríjemného akné…

Nový Zéland – pristátie

Ako už viete, na Nový Zéland sme sa nakoniec dostali. Aby som zhrnula prvú časť príbehu, v utorok o 8mej ráno som odišla z bytu v Košiciach, Erička niekedy poobede z Malaciek a do cieľovej destinácie sme dorazili v sobotu, okolo 2hej poobede.

Detaily už preskočím, ale poviem vám toľko: prejsť toľkými časovými pásmami s troška vypätými situáciami, s nedostatkom spánku a na strave aeroliniek, vám na rýchlosti, s akou sa prepájajú synapsie neurónov rozhodne nepridá. Reakčný čas sa predlžuje a inokedy zdravý sedliacky rozum už dávno dovolenkuje a kašle na akékoľvek signály, ktoré mu vysielate v situáciach, kedy by sa mal zapájať. To aby ste nás neodsúdili na konci tohto článku…

Každopádne, prišlo dlho očakávané finále a oficiálny začiatok dovolenky. Pristáli sme na Novom Zélande. Keď niekedy poletíte do Queenstownu, bojujte o miesto pri okne. Naozaj to stojí za to. Veľké high five, keď sme vystúpili z lietadla a obrovská radosť pri pohľade na hory okolo netrvala dlho.

Keďže skener sa rozhodol odignorovať slovenské pasy, museli sme prejsť osobnou kontrolou, za ktorou nás hneď čakal pán z imigračného. Zjavne sa riadil pravidlom, že sa nám nesmie pozrieť do očí, inak mu ukradneme dušu. Nasledovalo asi milión otázok a vlastne len tri stále dokola, pričom sa pánko chcel jednoducho uistiť, že keď príde čas, naozaj vypadneme. Dve ženy, ktoré podstúpia takú krkolomnú cestu, aby sa dostali na Nový Zéland, ešte k tomu z východnej európy (!), to chce špeciálnu pozornosť…

Keď sme si vydýchli, že to máme za sebou, postavili sme sa do radu na colnú prehliadku a postáli si tam necelú hodinku.

Drahí moji potenciálni cestujúci do tejto destinácie. Dávajte si pozor čo, v akom množstve a ako prinášate so sebou. Inak si vás vezmú za také paravániky, budú vám klásť otázky, vyzvú vás predložiť podozrivé veci a oboznámia vás s výškou pokuty v prípade nezrovnalostí. Môže to skončiť aj s tým, že s ťažkym srdcom časť prevážaných vecí budete proste musieť vyhodiť. Napríklad nedovážať ovocie, zeleninu, mliečne výrobky a viac ako 200 kusov cigariet na hlavu. Pochopiteľne, nám sa nič také nestalo… alebo možno aj áno…

Veľmi dôležité je už pri balení myslieť na správne umiestnenie turistických topánok, keďže každý turista prichádzajúci na tieto ostrovy predstavuje hrozbu a zaručene chce zničiť ekosystém a narušiť miestnu biodiverzitu.

Brigádu, ktorá zahŕňa detailnú kontrolu starých, turistických, prepotených, zatuchnutých topánok by som teda nechcela. Pre predstavu, tie moje majú okolo 10 rokov a pred cestou ich Rado poctivo lepil dokopy, aby sa nerozpadli len tak, z nudy alebo na starobu už počas cesty pohodlne usalašené v batohu…

Prešli sme aj týmito kontrolami a po niekoľkých hodinách od príletu sme sa predsa len ocitli „na druhej strane“. Na druhej strane sme však neboli len my, ale aj všetky autá, ktoré jazdia naľavo. Prvá sa na jazdu podujala Erička (a poviem to rovno, nemala veľmi na výber, lebo proti argumentu, že som nešoférovala 3 roky nemohla namietať, aj keď medzinárodný vodičský preukaz som mala hrdo vedľa pasu-vybavíte na polícii, s 2 fotkami, platným vodičákom a poplatkom 6,50€). Z letiska na náš hostel to bolo okolo 15 minút jazdy. Naľavo. A keby len to. Obe sme si prvý krát sadli do SUVčka s automatickou prevodovkou.

Zaradila Déčko a sústrediac sa na tú správnu stranu sme vyrazili. A auto hučí a hučí, motor plače… Pozerám na Eričku, ona pozerá na otáčkomer, pozeráme na prevodovku, ale riadiace stupne chýbajú, veď je tam Déčko. No motor stále viac a viac protestuje, hučí a priťahuje pozornosť všetkých ľudí na uliciach Queenstownu. Nevzdávame sa, veď nejako to k hostelu už dáme. Bum! Jeden späťák nás varuje, že treba ísť síce po ľavej, ale nie až tak veľmi. Bum! Znova ten istý späťák vymeriava šírku cesty.. a do toho hučiaci motor a nekontrolovateľné stierače. Nie, neprší. Ale v týchto autách je vymenená aj smerovka so stieračmi, takže pri každom pokuse odbočiť, umývame okná.

Kto má najčistejšie okná na aute na Novom Zélande? Turisti! Ha ha joke.

Bum! O Niečo silnejšie ako doteraz. Stojíme na kraji cesty, obzeráme škody – prekvapivo, žiadne. Okoloidúcemu chlapcovi to nedá a kontroluje, či je všetko v poriadku. Jasné, všetko ok, len nie sme zvyknuté šoférovať naľavo. Reakcia cez úškrn – I can tell / Všimol som si. Good luck, girls! A má storku na večer k pivku…

Zaparkovali sme pred hostelom s maximálne hučiacim a utrápeným motorom. Vydýchli sme si. Aspoň nateraz. A keby sa to auto vedelo modliť, určite začalo prosiť Boha, aby ho niekto ukradol, kým sa ubytujeme, aby tieto muky nemusel podstúpiť znova. Ale ešte si vytrpel. Až na ďalší deň sme sa odhodlali prečítať si návod a zistili sme, že nie je D ako D. A že keď prevodovku posunieme troška doprava, zrazu prepneme na manuál. Takže sme si to dávali na jednotke cez celý Queenstown.

IQ test – failed.

Nový Zéland – cesta

Včera dala kamoška fotky na facebook z nášho posledného výletu a mne tak prišlo, že som vám o tom ešte stále neporozprávala. A že teda je o čom rozprávať… To vám teda bola cesta!

Možno som to už spomínala, ale keď behám po svete, všetko je to založené na chybových letenkách, extrémnych zľavách a výhodných kúpach, o ktorých sa rozhoduje v priebehu minút. Najčastejšie sa zlanárime s Eričkou (ako minule na Juhoafrickú republiku, Dubaj, Thajsko, Etiópiu, tak nejak jednou cestou…).

Nebolo tomu inak ani teraz. Spiatočná letenka z Paríža do Wellingtonu (áno, toho, čo je na Novom Zélande), za 250€, kúpa s omeškaním niekoľko minút za 337€, ale stále v tolerancii a za štvrtinovú cenu. Kombinácia letov, veľmi priateľná. Paríž – San Francisco, layover takmer 12 hodín, (čiže dosť nato, aby sme si obzreli mesto, ponaťahovali kosti, uzreli denné svetlo), ďalej presun do Sydney, kde sme na obhliadku mesta mali 8 hodín a následne cieľová destinácia- Wellington. Úplna parádička… Iba žeby nie.

Skúste si naťukať www.tripsta.de a veľmi rýchlo pochopíte, ako sme sa asi cítili 2 týždne pred odletom.

Kto nevie po anglicky, ľudový preklad je, že je to v prdeli. “Shut down our operations“ znamená asi toľko, že predávať extrémne lacné letenky po celom svete sa im nevyplatilo a už ich teda nepredávajú. A vlastne, že už nepredávajú nič, lebo už tak celkom ani neexistujú.

Začal sa kolotoč zisťovania, čo s našimi letenkami. A kam vlastne volať – United Airlines, Air New Zealand alebo Quantas?

Najbližšie 2 týždne od tohoto zistenia sme každý druhý-tretí deň na striedačku viseli na telefóne. Najprv Rob a Erika na Air New Zealand. Potom Rob a Erika na United Airlines. United Airlines Robovi a Erike. Ja na United Airlines. United Airlines na Air New Zealand. United Airlines mne. Ja na Air New Zealand. Air New Zealand na United Airlines. Air New Zealand mne. Ja na United Airlines. Erika mne. Ja Erike. Erika mne. Ja na United Airlines. Ja Erike…

Ja Erike na letisku v Bratislave, kde sa nachádza. Deň odchodu. Presun Košice Bratislava za mnou. Pred nami presun Bratislava Paríž – ako inak, Ryanairom. Máme čas. Vyberám itinerár a pri pohári alkoholického nápoja neveriacky pozeráme na výsledok, ku ktorému sa dopracovali letecké spoločnosti…

Košice / Malacky – Bratislava; Bratislava – Paríž (a presun cez celý Paríž na letisko CDG); Paríž – Washington; Washington – Los Angeles; Los Angeles – Sydney; Sydney – Wellington; Wellington – Queenstown.

A späť? Queenstown – Wellington; Wellington – Sydney; Sydney – San Francisco; San Francisco – Chicago; Chicago – Paríž; Paríž – Warszava; Warszava – Košice. Otázky?

Jedna jediná. Prečo pod booking reference number United Airlines nevidím let Sydney – San Francisco a let Sydney – Wellington je tam dvojmo?

Let do Paríža bol fajn. Extrémne veselý pilot nás privítal svojsky upraveným príhovorom, z ktorého si nepamätám jediný vtípek, ale pamätám sa, že sme sa pousmiali popod fúz. Shuttle bus a taxify, hotel v Paríži pri letisku CDG a prišlo ráno. Upršané. Hnusné. Dovolenková nálada sa nedostavila.

Stojíme pri odbavovaní batožiny, snažíme sa tváriť maximálne uvoľnene. Veď o nič nejde. Za posledné 2 týždne skrachovala naša cestovná agentúra, letenky nám prebookovali 3-krát a aktuálne nám v systéme nejaké chýbajú… Sympatická pani berie naše pasy, ťuká, ťuká… telefonuje… ťuká, ťuká… postaví sa a ide preč. Čakáme. Stále sa tvárime odhodlane odletieť. Pani sa vracia a…

… s úsmevom nám podáva pasy aj letenky až do Sydney a vysvetľuje celý proces, ktorý je potrebné absolvovať, deklarovať, nanovo sa v Sydney zacheckovať a už prechádzame cez bezpečnostnú kontrolu. Káva. Vínko. Boarding.

Naše miesta sme našli rýchlo a spokojne sa uvelebili. Nádych, výdych. Všetko je nakoniec v poriadku. Či?

„Slečna E a slečna U? Zoberte si prosím všetky svoje veci a poďte so mnou,“ usmieva sa na nás cez zuby letuška. Akožeee, všetky veci? Áno. Nič si tu nezabudnite. Ehm. Vyviedli nás z lietadla za zvedavého okukovania všetkých, už usalašených cestujúcich. Niektorí prekrúcali oči vidiac v nás potenciálne zdržanie letu. Iní už spokojne odfukovali pred 10hodinovým letom, pripravení prespať koľko sa dá.

„Vaše letenky nie sú platné.“ Tak to je veta, ktorú nechcete počuť a my sme ju počuli. Tváre úplného zdesenia, nechápavé krútenie hlavou, vysvetľovanie, kontrola referenčných čísel, telefonát sem, telefonát tam, „nie, nie, ja ich v systéme nevidím“, Erika belšia ako sneh, ktorý po tieto dni zasypal Tatry…

Ľudia boží, chcem to skrátiť, nech nepíšem román na sto strán, ale nám to v tej chvíli tiež nikto neurýchlil. Dráma. Počítajte tak do 79, kým si prečítate ako to dopadlo, aby ste precítili to napätie…..

Pribehla ďalšia letuška a pozerajúc na hodinky, zatlačila nás do lietadla, že na toto teraz nemáme čas. Odletíme z Paríža. Ale čo bude na druhej strane, to nám povedať nevie, ale ružovo to nevidí. Radšej by som uviazla v Európe, ako v USA, ale človek drží hubu a krok, a tak sme sa vrátili na svoje miesta a odleteli z Paríža.

Nekonečné customs, ktoré nás čakali na pôde zasľúbenej zeme neprospievali našej duševnej pohode, keďže na prestup sme mali nejaké 2 hodinky a práve vystátie si radov nám zabralo takmer hodinu a pól. Vybrať batožinu, zacheckovať batožinu, a poďme ku gatu s malou dušičkou, že v systéme budeme a preletíme naprieč USA. Boarding.

Sadáme si na miesta. Pozeráme na seba. Troška mastná pleť, strapaté vlasy a začínajúce kruhy pod očami. Prichádza letuška. „Smiem vidieť vaše letenky, prosím?“ Ta-da-da-daaaaa – akože Beethovenova Osudová symfónia. Roztrasenou rukou jej podávam letenky a začínam si zbierať veci. Veď to už poznáme, tak to trošku urýchlime, nech odletia načas. Rozmýšľam, čo som chcela v tomto meste vidieť a kam ísť… Usmiala sa. Sedíme na opačnej strane uličky, ale to je v poriadku. Šťastný let! Of kóoooooors.

Do Sydney sme prišli ráno. Podarilo sa nám hneď vybaviť check-in na večerný let a s ľahkosťou, mastnými vlasmi a hygienou vykonanou vlhčenými utierkami vychádzame na denné svetlo. Zhadzujeme nepotrebné vrstvy, keďže nás víta krásny jarný deň.

Opera House, The Rocks, káva, jedlo, slnko, Harbour Bridge, slnko, káva, botanická záhrada, selfie fotky, paráda. O Sydney napíšem pár slov v pokračovaní tohto článku neskôr, aby ste nenadobudli mylný pocit, že to je už happy end.

Na záver dňa sme sa stretli s kamoškou, ktorá tam žije. Ideme spolu na letisko. Stojíme vo vlaku a hýbeme sa. Akurát, že presne opačným smerom-smerom od letiska. Hups. Vyskakujeme na prvej zastávke a zdesene prepočítavame. Vždy sa mi páčilo ako v Sám Doma behala celá tá ich rodinka cez celé letisko. Bolo to také, dramatické… Dráma to teda je, hlavne, keď vám automatický skener nechce zoskenovať pas a pustiť vás na bezpečnostnú kontrolu. Stojíme teda pred „ľudskou kontrolou“.

Mastné, strapaté, zadýchané, spálené od slnka-alebo teda len ja, vystrašené, s kruhmi pod očami po zem… no nepustite nás ďalej. Pustili, ale s tým, že sa nemáme kam ponáhľať. Let do Wellingtonu bol zrušený. Či by sme ho stihli, keby bol načas, to len ťažko povedať, lebo prepočty sa rôznili o pár minút voči zatvoreniu gatu. Ale to podstatné nie je.

Čaká nás rad nespokojných cestujúcich pred Quantas. Áno, let bol zrušený, ale nie, nie je to kvôli nám. Až takú moc nemáme. Prebookujú nás vraj na zajtra ráno. Pozerám na nich… No, to asi nepôjde, lebo v tom čase máme sedieť už v lietadle do Queenstownu. My totiž síce cestujeme cez celý svet, ale ešte sme neskončili, i keď tak vyzeráme. Teta sa usmieva, poďte so mnou. Žeby konečne troška šťastia? Spravíme to takto. Dostanete 5 hviezdičkový hotel v Sydney na dnešnú noc a zajtra poletíte zo Sydney rovno do Queenstownu. Žiadne námietky.

Paráda. Ušetrí nám to jeden let a jednu príšernú noc v nízkorozpočtovom ubytovaní. Cestovateľská karma sa upravila. Stres opadáva. A padám na zem aj ja. Únava, žiaden spánok, bla bla, to nikoho nezaujíma. Sanitku nevolali. Žiadna dráma. Ale zato mám nových kamarátov v radoch zamestnancov Quantas.

Na letisku sme strávili ešte dobrú hodinu v snahe zaistiť cestu domov telefonátmi na Air NewZealand, ale nakoniec sme letisko opustili a ráno sa vrátili čerstvé, osprchované a vyspinkané v extra large posteliach v luxuse, ktorý si väčšinou, keď cestujete na chybové letenky, alebo teda on budget, nedoprajete. A áno, na Nový Zéland sme sa nakoniec dostali. To, čo nasledovalo od momentu, keď sme pristáli, to je už iný príbeh…

Opálové bane Libanka

Vyzerá to tak, že naše krásne slovenské hory pojali jeseň po svojom, a preto ponúkam typ pre tých, ktorí ešte nemajú náladu na sneh a mínusové teploty, ale chcú si vychutnať farby jesene.

Nasledujúci príspevok sa bude držať viac pri zemi, alebo lepšie povedané, v zemi. V každom prípade to nebudú žiadne tisícové nadmorské výšky. Jedného pekného dňa sme sa totiž zamerali na Opálové bane Východného Slovenska a keďže sa nám páčilo, radi sa o tento tip podelíme…

Bez nejakých výhovoriek sa priznávam, že som netušila, že opál je vraj slovenský národný kameň a ani to, že sa dokonca hráme na konkurenciu opálom z Austrálie. Týmto sa ospravedlňujem profesorke geografie, p. Živickej, ktorá to istotne niekoľko krát spomenula a nepochybne to aj zahrnula ako otázku v 5minútovke na začiatku hodiny. Je ale možné, že som chýbala, alebo výnimočne dostala horšie hodnotenie ako 1.

Dobre mienený darček v podobe poukážky na vstup do Opálovej bane však všetko zameškané nahradil. Kto ma pozná vie, že keď poukážka platí do 31. dňa v mesiaci, spomeniem si na ňu najskôr deň pred. Čo však stále nie je neskoro, keďže vstup do baní si viete zarezervovať aj cez internet.

Keď som to rodičom spomenula, aký výlet nás čaká, mamka vytiahla fotoalbum a ocko začal spomínať…

Ráno, raňajky, káva, google. Zadávam Opálové bane Libanka a študujem výsledok – kilometre a čas. S kľudom a bez náhlenia sadáme do auta.

Ako správna blondínka pochopiteľne nepoužívam úplne to, čo v tej hlave mám, a vôbec sa nezamýšľam nad tým, že opálové bane sú asi niekde v horách, v lese, mimo mesta a statočne zadávam Floriánsku ulicu v Prešove do navigácie, lebo tak google povedal a treba tomu slepo veriť.

Dorazili ste do cieľa. Hej. Dorazili. Do centra Prešova. Hups. Čas hrá proti nám (…v pozadí hrá soundtrack z Mission Impossibe, pre zdramatizovanie situácie). Rado neváha, ujme sa role Toma Cruisa, a aj keď ochotná teta krúti hlavou, že to veru nestihneme, hneď ako nám napíše súradnice, štartujeme. Pohľad v Radových očiach však hovorí, že pri jazde, ktorá nás čaká vzniká malá možnosť, že svoje raňajky uvidím znova. Naservírované len tak, bez oblohy.

Mimochodom, Libanka na Floriánskej je obchod s produktmi z opálových baní. Oplatí sa poslintať cez výklad, lebo veci majú pekné, ale keďže sporím na novú chladničku, v hlave dávam like a tým to končí. A keďže som statočne googlila, kto verí v moc kameňov, opál vraj podporuje kreativitu, originalitu a napomáha nájsť cestu k svojmu pravému ja.

Pre nepoškvrnený vodičský preukaz nebudem popisovať priebeh cesty k baniam, ale stihli sme to s meškaním len jeden a pol minúty.

Parkovisko je hneď pri ceste, čiže nie je možné netrafiť. Pred vchodom do bane sa nám ušla prilba a baterka. Rýchlo obliekame dodatočné vrstvy oblečenia, keďže teploty sa pohybujú niekde pod 10°C aj v lete a vchádzame dnu cez bránu, nad ktorou pyšne visí meno Jozef.

Pred nami je 1,2 kilometra starých banských chodieb, ktorými nás sprevádza naozaj príjemná sprievodkyňa. Kráčame, obzeráme sa po stenách, počítame banských škriatkov, Rado si v pravidelných intervaloch obíja hlavu o nízke trámy…. proste všetko, čo od takejto prehliadky môžete očakávať. Plne spokojní.

Keďže nechcem nikoho obrať o autentický zážitok z prehliadky, nebudem zachádzať do detailov. Hádam len spomeniem, že je tu skrytý poklad pána Goldschimdta, ktorý čaká na objavenie. Naše nadšenie však ale rýchlo opadá, keď je nám naznačené, že sa k danej štôlni aktuálne nie je možné dostať…

Som presvedčená o tom, že Rado v tej chvíli v hlave už písal výpoveď a dumal nad tým ako sa nemožné pozmení na možné. Doteraz však chodíme do práce ako väčšina smrteľníkov, takže asi na nič extra neprišiel a poklad je stále tam. Alebo mi to nepriznal…

Velický zub – Jubilejná

Pijem už tretiu kávu, krčím sa v deke a spomínam, aké to bolo len dva týždne dozadu, keď sa zdalo, že leto neodíde. Ako ma jedno ráno Rado zobudil pred šiestou, nakázal zbaliť veci na lezenie a posadil do auta, ktoré má schopnosť teleportovať nás z jedného miesta na druhé, kým len na dlhšiu chvíľku žmurknem.

Som presvedčená o tom, že keď spím, vyzerám ako všetky tie herečky vo filmoch. Vznešene a roztomilo ako spiaci blonďavý anjelik. Áno, Radova verzia by bola asi trošku iná. Niečo v zmysle – hučala do mňa, že chce ísť do Tatier, tak som ju zobral, kým sa počasie nepokazilo. Ale nabudúce si to dobre rozmyslím. Ráno na mňa nahučala, keď som jej volal, že má vstávať, ledva sa odšuchtala do auta, žiadna reč s ňou nebola, samozrejme, ani sme neopustili Košice a už zaspala, musel som to odšoférovať, kým jej tiekla slina z otvorených úst…

V každom prípade som sa ocitla na parkovisku v Tatrách pred veľkou šípkou na Sliezsky dom. Smer je jasný, vyrážame. Rozmýšľajúc nad potenciálnym výskytom divej zvery, ticho kráčam svojich prvých 30 minút a nechávam sa vyrušiť len vznešene sa plaziacou vretenicou, aj to len na okamih, lebo má zjavne rovnako naponáhlo.

Spomínala som to tuším už, ale z nejakého dôvodu, či túru začíname ráno, či poobede, potrebujem prvú polhodinku kráčať potichu. Akoby si moje telo muselo uvedomiť, že to s tým chodením myslím vážne a zmobilizovať sa na nasledujúce kilometre. To však Rada samozrejme nikdy nebaví. Keď ideme do hôr, teší sa ako zlatý retríver a energia mu rozhodne nechýba. Ani chuť rozprávať. Hoc sám so sebou. Veľmi zlá kombinácia… čo ale robiť, keď sa stretnem s jeleňom v ruji, alebo tatranským medveďom som sa nedozvedela, lebo Rado si s tým hlavu nerobí. Stále tvrdí, že predsa len behá rýchlejšie ako ja…

Za hodinku aj čosi sa vynára Sliezsky dom. Počasie dokonalé. Nezastavujeme a pokračujeme ďalej, po zelenej hore, smer Poľský hrebeň. Obzerám sa, usmievam, kritický čas je za mnou, už sa začínam tešiť, že som v horách aj ja. Pri Kvetnicovom pliesku opúšťame turistický chodník, míňame drevenú klietku a mierime pod skaly. Počujeme piskot a zdravíme pána svišťa.

Na stotinu sekundy som ostala prekvapená, že počujem reakciu späť, keď sa ozve “Radooo? Si to ty, Rado?” Poviem vám, mala by som prestať pozerať rozprávky s neterkami, lebo neviem, či viete, ale svište nerozprávajú. Bola to Radova dobrá známa – Baška, spolu s kamarátkou. V čase, keď sme na nástup prišli my, ony už balili domov.

Okrem nás si cestu na Velický zub dnes vybralo viac nadšencov lezenia. Pred nami partia, za nami ďalšia… Ale bolo to stále v pohode. Začíname liezť a mne stúpa sebavedomie, lebo je to prekvapivo ľahké. Ten rozdiel, keď sa špičkou zapriete o tatranskú žulu a noha sa nepohne, v porovnaní s vyšmýkaným vápencom na Dreveníku… no paráda. A tak ideme dĺžku za dĺžkou…

… a robíme selfie, lebo kto by už len čítal článok bez fotodokumentácie. Koho zaujímajú písmenka, keď stačí preskrolovať obrázky. Som si istá, že mi dá každý za pravdu, že sme mega fotogenickí, hlavne na spoločných fotkách.

Pointa ale je, že túto cestu rozhodne odporúčam všetkým začiatočníkom a bojkom ako som ja. Pridá na odvahe a lezeckom sebavedomí… aspoň na čas, kým mi Rado nepovie, že to teda s prstom v nose zvládajú aj deti.

Predposledná dĺžka cesty znamená, že sme hore. Dosiahli sme vrchol. Čakáme na partiu pred nami, aby sme sa mohli vydať po tej poslednej na koniec cesty a potom už len turisticky zbehnúť dole. Prvé kroky a jeden fešák na mňa kričí, aby som ostala stáť. Otočím sa a on si nás fotil.

Fešák mal asi 65 rokov a pravdepodobne si fotil moju veľkú riť, aby doma potom ukázal, že dnes už Tatry lezie asi každý… Ale myslíte, že mne to vadí? Práve som vyliezla svoju prvú cestu v Tatrách, teším sa ako malá a tak ochotne tú riť vystrčím a škerím sa od ucha k uchu.

A čo bolo ďalej? Nuž zbehli sme to dole k veciam, zastavili sa na Sliezskom dome na jedno pivko a naspäť k nášmu teleportu…