Jánošíková bašta

Uznávam, že som sa na chvíľu odmlčala, ale to neznamená, že sa v našich životoch nič nedeje.

Skôr to boli iné povinnosti a pochopiteľne, moja lenivosť. Keď mi však nedávno napísal jeden follower na instagrame (follow @zivotshorolezcom), že vďaka nám a storkám, čo tam prihadzujem, spoznáva nové miesta, rozhodla som sa napísať znova pár riadkov, možno zdroj inšpirácie.

Žiadna vysokohorská turistika, žiadne driapanie sa po skalách, žiadna exotika. Spoznávanie východného Slovenska po vlastných, s využitím železníc slovenskej republiky (keďže auto bolo v servise, inak by to dobrovoľne asi takto nedopadlo). To je príbeh nasledujúcich riadkov.

Je ráno. Predpoveď počasia spomína slnko a teploty cez 30°C. Ale keďže Rado bol po nočnej, na skorý nástup a ranný vlak sa nedalo poponáhľať. V takom počasí nie je úplne ideálne vyraziť vlakom o 10:07 z Košíc a počkať si na poludnie, lebo výstup z Kysaku po červenej rovno na Jánošíkovú baštu, kde v tom čase nie je tieň, do ktorého by sa dalo schovať, je tak troška o hubu.

Človek sa vraj učí na vlastných chybách, ale to zjavne neznamená, že sa rovnakej chyby nedopustíte viac krát. Ocitla som sa totiž v situácii, keď sa mi pred očami vynoril výstup na Stolovú horu v JAR rovnako zle načasovaný, kedy som potila aj to, čo som vypila o 3 dni neskôr. Ale podobne ako vtedy, aj teraz sme to dali, len som mala pocit, že sa mi potia aj očné viečka. Najhoršie na tom je, že v oboch prípadoch mi tiché nadávanie neprešlo, keďže to bol vlastne môj nápad…

Cesta hore trvá asi hodinku (najmä, keď Rado nedbá na moje postávanie a snahu o nejakú prestávku, alebo spomalenie tempa.. vraj budujeme kondičku…). Prvá polovica je priam peklo, ale druhá je už v tieni stromov. Za námahu však čaká odmena v podobe krásneho výhľadu. Kto chce, skončí svoje výletovanie tu. Dá sa tu poopekať, poliezť, pokochať krásnou prírodou.

My však pokračujeme ďalej. Po červenej priamo do Košíc. Táto cesta je súčasťou najdlhšej turistickej cesty na Slovensku – Cesty hrdinov SNP.

Cestou stretávame aj jedného prudko odhodlaného cyklistu, ktorý z Dukly vyrazil 4 dni dozadu a po tejto ceste smeruje až do Bratislavy, a keďže je to zhodou okolností známy z pohody, troška sa s ním porozprávame pri pivku na Hrešnej. Keď rozpráva o 4 dňoch bez sprchy je mi jasné, že to nebude nič pre mňa. Hrešná a Kavečany je aj náš koniec cesty, no možnosti, kde skončiť je hneď viacero. Okrem Kavečan to môže byť aj Jahodná alebo Čermeľ.

Celkovo sme si dali do nôh asi 20 km. Po dramatickom začiatku nasleduje už len pochod po hrebeni, kde čaká klasické zvlnenie terénu v tieni lesa, vyjedanie černíc a zber húb na skvelú večeru v podaní môjho Rada. Život s horolezcom, ktorý vie variť a po takej prechádzke aj navarí, vie byť niekedy fajn…

Rýchlovka po maďarsky

Dnes iba z rýchlika, lebo tak nám to aj vyšlo-nevyšlo – lezenie na pár hodín.

Moje cestovateľské srdce zatúžilo výjsť za hranice Slovenska a Radove kreatívne myslenie mi to umožnilo.

Aj keď pravdou je, že to nebola žiadna exotika, druhý koniec sveta, či skaly týčiace sa nad oceánom. Slovenské hranice sme však prekročili. Z Košíc sme vycestovali AŽ do Maďarska. Cesta kratšia ako na Dreveník, ale uznávam, že pekná.

Dedina Hajce je stará tisíc rokov a má svoje osobité čaro. Musím im to uznať. Aj tie muškáty na mostoch sú rozkošné a vidno, že to nie je Slovensko, lebo tam teda stále ešte sú.

Pointa ako sa dostať ku skalám, je včas odbočiť medzi domy 104 a 106 a v podstate po červenej pokračovať až po závoru. Ďalšou orientačnou položkou je smer POMNÍK.

…alebo niečo v maďarčine, čo sa ani neodvážim napísať a vlastne si to ani nepamätám. Nedajte sa odradiť ani úplne rozbitou cestou. Prípadne, ak nechcete riskovať blízke stretnutie podvozku s cestou, odparkujte už v dedine a vyšľapte si to pešo – ale komu by sa chcelo s ďalšími 10timi kilami na chrbte, že áno.

Od závory je to tak pol hodinka. Stále po červenej a pri chate pre drevorubačov doľava. Respektíve, ešte pred ňou.

Skaly sú v príjemnom tieni stromov, takže ani horúce letné počasie nevadí. Odporúčam zobrať repelent na komáre, ale tak to už v lese býva.

V Radovom prípade, stačí zobrať mňa. Komáre ho bez zaváhania totiž obletia, aby sa dostali ku mne. Podľa mňa po ňom ešte aj bzučia, nech nezavadzá, keď sa chystajú zaútočiť na nič netušiacu blondsku…

Čo sa samotného lezenia týka, skromne hodnotím, že mi to šlo o niečo lepšie ako naposledy.

Ale poviem vám rovno, tento nástup na cestu za IV+ mi dal zabrať. Podľa mňa som to prešla len silou Radovej vôle, ale ďalej to bola paráda.

Neliezli sme veľa, lebo Rado mal za sebou Turňatlón, (o ktorom mne neprislúcha písať) a tak sme si radšej doobeda pospali a večer sa zas ponáhľal do nočnej. Ja som spala ako zarezaná už o desiatej.

V každom prípade som si istá, že na dobrú svalovku na začiatok týždňa to bude stačiť.

[space value=“50″]

Páčil sa ti článok? Podpor nás…

Horalka

Lajky vyzbierané na Facebooku či Instagrame nás veľmi tešia a sú pre nás veľmi dôležité. Vďaka ním sa dostávame do povedomia a zviditeľňujeme sa. Keďže vám ale chceme prinášať stále hodnotnejší a zaujímavejší obsah, aj malá podpora v hodnote Horalky nás poteší a pomôže.
Možnosti, ako sa to dá, nájdete v sekcii – Podporte nás.
Ďakujeme.

Rodinný výlet v Tatrách

Že prišla jar, to nie je nič nové. Že nás to láka do prírody, tiež nič nové. A neprekvapí vás teda ani to, že sme samozrejme neodolali a do prírody na výlet sme sa vybrali.

Čo však nové bolo – zloženie výletníkov. To sa vyskladalo o niečo rôznorodejšie ako zvyčajne. Začnime od 2-ročného Mareka, pochopiteľne s rodičmi, pokračujme krstným, čo je môj Rado, ja ako jeho plus 1 a môžeme to zakončiť 60-ročným …

…ehm, nuž oslovenie krstným menom sa nehodí, na označenie svokor je ešte priskoro, tak hmm.. otec môjho horolezca, alebo teda, potenciálny svokor?

Počasie je luxusné. Slnko nám svieti na cestu od chvíle, kedy vyrážame zo Starého Smokovca a sem tam na občerstvenie aj zavanie, či prebehne popred slnko nejaký oblak a dopraje nám tieň. Celá rodina šlape v príjemnom tempe.

Starý Smokovec je teda východiskový bod pre nedeľnú prechádzku, ktorá je vhodná aj pre rodinky v prípade, že jej členom je aj zdatný chlap, ktorý nemá problém s nosičom a drobcom v ňom. A ako inak, krstný sa prejavil ako zdatný chlap (a keď si to prečíta, narastie mu zas raz ego do nebies). Malý Marek tak môže spokojne obdivovať Tatry z dvojmetrovej výšky a ja mu len tíško závidim o pol metra nižšie.

Zo Starého Smokovca ideme na Hrebienok a pokračujeme ďalej na Zamkovského chatu.

Cesta je miestami blatistá, miestami pokrytá zvyškami snehu a ten posledný kúsok pred chatou je na power slide. Napriek tomu bez zranení a v plnej sile prichádzame na chatu, kde sa nám o občerstvenie postarala Sveťka, za čo jej bol vďačný predovšetkým Radov žalúdok…

Zo Zamkovského sa vydávame k Veľkému vodopádu, kde pochopiteľne, je čas na fotenie.

Popravde, ako vidno z fotiek, väčśinou sa fotí rodinka bezo mňa, ale to nie je preto, žeby som bola na okraji tejto spoločnosti… Chvalabohu…. ale aj tu platí, že som stále o desiatky centimetrov nižšie voči každému členovi… okrem Mareka, ale ten spí v nosiči… takže na špičky, natiahnuť krk a možno sa vojdem do záberu.

Pofotení a spokojní pokračujeme do Tatranskej Lomnice. Cesta sa zdá nekonečná, ale počasie je pekné, sem tam nejaká zeleň a prvé kvety…. V Tatranskej Lomnici nastupujeme na vláčik späť k naším autám a ide sa domov.

Síce sme nezdolali žiaden štít, nemáme super akčné fotky z okraja priepaste, ale poctivých 17 kilometrov slúži ku cti všetkým zúčastneným.

[space value=“50″]

Páčil sa ti článok? Podpor nás…

Horalka

Lajky vyzbierané na Facebooku či Instagrame nás veľmi tešia a sú pre nás veľmi dôležité. Vďaka ním sa dostávame do povedomia a zviditeľnujeme sa. Kedže vám ale chceme prinášať stále hodnotnejší a zaujímavejší obsah, aj malá podpora v hodnote Horalky nás poteší a pomôže.
Možnosti, ako sa to dá, nájdete v sekcii – Podporte nás.
Ďakujeme.

Zo života s horolezcom… a zo života na Kube (časť IV. – Trinidad, Cienfuegos, Varadero)

…pokračujeme… po tom, ako sme precestovali takmer celý deň z Viňáles smerom viac na stred Kuby, lámanou španielčinou, spolu s húfom domácich ochotných pomôcť, sme našli dohodnutú Casu v Trinidad. TOP ubytovanie v rámci celého pobytu, veľmi odporúčam (link na Airbnb).

Doteraz sme nemali rozhodne šťastie na počasie, ale v Trinidad sa to zdá sa mení. Dočasne.

Vydávame sa na prechádzku mestom, veď večer je pred nami. Motáme sa historickými uličkami, až prichádzame na námestia a potom k bývalému kláštoru. Milý pán nám za symbolické vstupné odporúči vybehnúť tých pár schodov hore a vychutnať si západ slnka, ktorý príde čo nevidieť. Veľmi pekný pohľad, slnko sadajúce za oceán, malebný Trinidad ako na dlani… proste dovolenkový gýč ako má byť…

Trinidad je na turistov zvyknutý, no neuberá mu to na kráse. Je tu o niečo viac stánkov, kopec reštaurácii, barov ponúkajúcich drinky za 2CUC a následne lákajúcich na večerné salsa párty. Čoho tu je rovnako veľa, komárov. Takže nezabudnúť na repelent!

Zopár drinkov na schodoch na hlavnom námestí… a už je ráno. Ideme na pláž! Po takmer týždni na cestách sa nám dostalo slanej vody a slnka. A možno toho slnka aj o niečo viac ako bolo potrebné, no jednoznačne odporúčam. Autobusom pre turistov sa na Ancon pláž a späť do mesta prepravíme za 5CUC – no nekúp to. Pochopiteľne, zastávku identifikujete len pozorným sledovaním zvýšenej hustoty turistov na nejakom rohu ulice.

Aj keď sa nám nechce z luxusného ubytovania, ďalšie ráno sa presúvame do Cienfuegos, ktoré je označované za perlu juhu. Aj toto miesto je neporovnateľne iné s tým, čo sme doteraz videli.

Motkáme sa po meste, prechádzame po malecone, výdatnú večeru si dávame v lokálnom fast foode – pizza za pár CUP. V Kubánskej cestovke sa dohadujeme na výlete do národného parku. Je to doteraz najväčšia položka, 25CUC na osobu, ale je v tom sprievodca a hlavne, odvoz tam a späť. Akokoľvek prepočítavame, vychádza to ako najekonomickejšia alternatíva. Plný nadšenia očakávame zajtrajší výlet.

Ako inak, ráno nám prší. Na dohodnutom mieste čákáme vyše pol hodinu na náš minibus, ale keďže tu už pár dni sme, vieme, že čakať sa oplatí. Cesta trvá skoro hodinu. Vezieme sa spolu s nemcami, talianmi, nejakými kanaďanmi a pochopiteľne, náš sprievodca je priamo z Kuby. Rozpráva o systéme školstva, produkcii ovocia, vynikajúcom zdravotníctve. Nadšenie z vládneho programu hraje celkom presvedčivo, ale myslíme si ticho svoje.

Prší, prší a pršať neprestáva, aj keď opúšťame minibus a vchádzame do národného parku, odhodlaní vidieť najúžasnejšie vodopády uprostred džungle.

Keďže sme už i tak mokrí z dažďa, a priezračná, tyrkysová voda si o to koleduje, ideme do plaviek…. Voda je úžasná. Popravde, aj keď má len 18 stupňov, príde mi skvelá. Pod vodopádmi si dávame tréning proti prúdu a ja po čase chápem, že sa nemám kde usušiť a zohriať, keďže vytrvalý dážď nám nedáva vydýchnuť ani na okamih.

Ako sme ale naučení z domu, treba dezinfikovať a keďže rumu je tu dosť, večer nastáva povinná liečba.

Počasie sa ale nezlepšuje ani ďalší deň, keď sa plní nádeje vydávame na sever – smer Caibarien. Keď sa pozeráte na obrázky tohto miesta, určite vás napadá, že tie hurikány, to musela byť sila… Podľa majiteľa našej casy, je však horšia sila vlády, ktorá pôsobila na rozpad kedysi krásneho prístavného mesta oveľa viac. Prečo sme si vybrali toto miesto na pobyt? Odtiaľ to je totiž sotva hodinka na nádherné pláže Cayo Santa Maria… Nádherné pláže, teda aspoň podľa googlu, keďže nám sa tam nikdy nepodarilo dôjsť.

V tomto meste som sa prvý krát odvážila odpútať na 15 minút od spoločnosti svojho drahého, keďže sa mi rozhodne nechcelo do banky, či obchodu. Za tých 15 minút som pochopila veľmi dobre, čo znamená slovné spojenie „mačo národ“. Podľa všetkého, som totiž bola najkrajšia žena pre každého chlapa, čo prešiel okolo vo veku 15 – 150.

Prší aj nasledujúci deň a tak sa rezignovane presúvame do ďalšej destinácie, kde dúfame v lepšie počasie. Tou je Varadero.

Neubytovali sme sa priamo tam, keďže sme našli oveľa priateľnejšiu alternatívu v Santa Marte. Naša Casa je od Varaderskej pláže vzdialená tak 17minút pešo a od Varaderských cien, niekoľko desiatok eur.

Varadero ale nemá s tým, čo sme doteraz videli a zažili nič spoločné. Nepopieram, že si vychutnávame pláž a nádherne čisté more. Môj dojem ale kazí príšerná chrípka a absencia liekov. Z domu donesený paralen ma udržiava síce pri živote, no celý jeden deň ostávam v posteli, unavená aj snahou otvoriť oči.

Genuine Cuba taxi

Posledný deň na pláži, posledná cesta do Havany úplne luxusným taxíkom, ktorý splnil môj sen o autíčku z 50tych rokov, posledný rum na letisku z plasťáku za nezmeniteľné drobné a ideme domov…

[space value=“50″]

Páčil sa ti článok? Podpor nás…

Horalka

Lajky vyzbierané na Facebooku či Instagrame nás veľmi tešia a sú pre nás veľmi dôležité. Vďaka ním sa dostávame do povedomia a zviditeľnujeme sa. Kedže vám ale chceme prinášať stále hodnotnejší a zaujímavejší obsah, aj malá podpora v hodnote Horalky nás poteší a pomôže.
Možnosti, ako sa to dá, nájdete v sekcii – Podporte nás.
Ďakujeme.

Zo života s horolezcom… a zo života na Kube (časť III. – Viñales)

Vinales_panorama

…keďže toto je príbeh na pokračovanie, vynechám strojené úvody…

Z Havany sa teda vydávame do Viñales spolu so švédsko-kubánskym párikom. Taxi collectivo: Havana – Viñales – 15CUC.

Vinales_pano

Cesta nie je nič, na čo je rozmaznaný Európan zvyknutý. Prievan zo stiahnutých okien, keďže klíma chýba, nefungujúca ľavá smerovka, miestami desivé zvuky a natriasanie sa po diaľnici kvality cesty tretej triedy viac ako 3 hodiny. No to, že to ale stojí za to sme pochopili hneď ako začalo zostupovanie z posledného kopca nad dedinou. Naskytá sa nám totiž úžasný pohľad na mogoty. Taxik nás vysádza rovno pri bráne do casy, kde pobudneme zopár dní (cez tento link sa môžete zaregistrovať a prvé ubytovanie máte dokonca so zľavou…).

Kostol

Samotné mesto, teda dedina, je celkom sympatická. Úplne iné ako Havana. Ruch veľkomesta striedajú kovboji v gumákoch, prepotených košeliach s klobúkmi vrazenými do čela, ktorí postávajú len tak na ulici, alebo sa premávajú na koňoch všetkými smermi.

Vinales

Kone máme na pláne aj my a to hneď na druhý deň ráno. Dávame si záležať, aby tie, ktoré nás ponesú, boli zdravé. Mne priradia fešáka s krivým uškom a Radovi, nuž.. na Kube až toľko dvojmetrových ľudí nenájdete…

Usko Kovboj

Jazda cez tabakové plantáže spojená s prednáškou o tom, ako to s tým pestovaním tabaku vlastne je, sa dá považovať za príjemne strávené dopoludnie, ale dajte si pozor, či si dohadujete aj anglicky hovoriaceho sprievodcu.

Mogoty

Pochopiteľne, počas cesty pekne plánovane zastavujeme na každom kroku, aby sme mali možnosť platiť za drahé občerstvenie, ale odolávame. Neodmietneme ochutnávku miestneho rumu, ale celú fľašku za európsku cenu nám už netreba. Nemáme im to za zlé. Sme turisti a máme to vytetované na čele.

Habano

Výsledkom jazdy sú špinavé rifle a tak len za 5CUC dávame obrovskú kopu prádla vyprať v našej case.

Áno, dá sa to aj zjednať na menej, ale neskôr sme pochopili, že keď sme raz priplatili, neskôr nám zas znížili. Jeden večer sa dokonca domácej uľútostilo turistov zo Slovenska natoľko, že keď videla, že si ideme variť vifonku, ponúkla nám večeru, ktorú práve dovarila pre svoju rodinu.

RopaVieja

Ale aby ste si nemysleli, že sme žili len na vifonkách, v meste je aj pekáreň, kde doobeda kúpite celkom veľké balenie buchiet za 1CUC. Veľmi slušne sa dá najesť, keď zídete o niečo nižšie po hlavnej ceste – mimo centra. Za 3,50CUC sme okúsili ich národné jedlo – ropa vieja. Áno, prekladá sa to ako staré oblečenie…

Poobede sa vydávame na prechádzku mestom. Obliekam si teda šaty, veď je letné počasie (i keď niektorí domáci chodia v zimných bundách). CHYBA AMATÉRA. Ako inak, keď idete na prechádzku s horolezcom, zlákajú ho kopce. Ani neviem ako, derieme sa hore do džungle… Len sa pozrieť, kam vedie tá cesta… a potom tá ďalšia… a potom zrazu… či sa dá vyliezť na tie skaly… pochopiteľne, že sa dá. Je tu aj neoficiálna lezecká komunita, ktorá je štátom nateraz tolerovaná.

treking jaskyna2

jaskyna

K pobytu vo Viñales neodmysliteľne patria prechádzky po okolí. A tak sa aj my vyberáme do Valle de Viñales. Cestou míňame dokonalý nápad pána Kastra ako prilákať turistov na prehistorickú maľbu, ktorá ASI, ale naozaj len asi, nie je až tak prehistorická, a potom sa už len kocháme krásou týchto čarovných kopcov.

Mural_Prehistoria

tabak

Ak si pamätáte na našu prvú spoločnú prechádzku v Tatrách, tak táto od nej nemala veľmi ďaleko. Na konci dňa zisťujeme, že sme nachodili 20km. Nezabudnite navštíviť aj Balcony Restaurant s výhľadmi, pre ktoré sa oplatí pridať ďalších 6km.

Keďže je sobota, vo Viñales to znamená, že proste uzatvoria hlavnú (a v podstate skoro jedinú) cestu, vyložia tam stoly a stoličky a začína párty.

party

Plán na posledný deň v tejto časti Kuby nám nevyšiel kvôli nepriazni počasia, ale odporúčam aspoň vám, Cayo Levisa alebo Cayo Jutias. Pláže, pláže a nič, len pláže.

treking2

Naša cesta ale pokračuje ďalej.. tentokrát máme pred sebou 10 hodinový presun autobusom spoločnosti VIAZUL. Cieľová stanica Trinidad a následne, perla juhu, Cienfuegos.

viazul
[space value=“50″]

Páčil sa ti článok? Podpor nás…

Horalka

Lajky vyzbierané na Facebooku či Instagrame nás veľmi tešia a sú pre nás veľmi dôležité. Vďaka ním sa dostávame do povedomia a zviditeľnujeme sa. Kedže vám ale chceme prinášať stále hodnotnejší a zaujímavejší obsah, aj malá podpora v hodnote Horalky nás poteší a pomôže.
Možnosti, ako sa to dá, nájdete v sekcii – Podporte nás.
Ďakujeme.

Zo života s horolezcom… a zo života na Kube (časť II. – Havana)

centrum

Ako som v predchádzajúcom článku napísala, cestu začíname v Havane.

centrum

Hneď po prílete odporúčam využiť prvú možnosť zámeny peňazí, ktorá je na prízemí letiskovej haly v podobe akýchsi automatov. Samozrejme, nie je to žiadna rýchlovka a náš vopred dohodnutý šofér na nás musí preto čakať takmer hodinu, ale pozitívne je, že je zjavne na čakanie zvyknutý (a možno preto si účtuje za cestu z letiska 25CUC – ako sme sa dozvedeli, cestou späť, môžete to skúsiť zjednať na 20CUC).

Pred nástupom do auta ešte absolvujeme 3 námatkové kontroly voľne postávajúcich policajtov (pasy vždy poruke) a až potom sa vydávame do Centra Havany.

ubytovanie

Troška váhame, keď zastaneme pred fialovou budovou, ktorá vyzerá, čiastočne vybývaná, ale samotný apartmán a naša izba dajú naše dojmy naporiadok. Ubytovanie sme riešili dopredu cez airbnb (cez tento link sa môžete zaregistrovať a prvé ubytovanie máte dokonca so zľavou…).

Rýchla sprcha, a keďže máme stále pol dňa pred sebou, vyrážame do ulíc, smer Havana Vieja.

Malecon

Áno, dá sa ubytovať aj priamo v Starej Havane, ale naša voľba je lacnejšia a stále dostupné aj pešo. Inštrukcie sú jednoduché, stále rovno. Keď sme zistili, že nie každé stále rovno je to pravé a navyše správnym smerom, nájsť podmanivé uličky Starej Havany už nebolo ťažké.

more

Začíname prechádzkou po Malecone. Búrlivý oceán, silný vietor… urobím pár fotiek a rezignujem. Schovávame sa v uličkách, ktoré vyzerajú stále historickejšie, poetickejšie, zaujímavejšie.. áno, zámerne nepoužívam slovo krajšie, aby to nebolo zavádzajúce. Havana je krásna, ale tak inak.

ulicka veza

Cestou domov sa zastavujeme v La Floridite, kde si za cenu, ktorá bolí pri srdci, dávame ako správni turisti daiquiri, ktoré obľuboval aj Hemingway. Pochopiteľne, množstvo alkoholu bolesť pri srdci postupne zmierňuje, keďže v tejto krajine sa rumom nešetrí a napokon nám celková suma ani neprekáža v pokojnom spánku.

Capitol

Keď budete v Havane, rozhodne zvážte Free Walking Tour. Odporúčam Viktora (klikajte tu) , vyštudovaného právnika, ktorý dal prednosť úlohe turistického sprievodcu. Áno, tieto walking tours poskytuje aj v angličtine na celkom slušnej úrovni.

Plaza

Jeho vedomosti, zaujímavé fakty a príbehy nás sprevádzajú počas takmer troch hodín hneď nasledujúce ráno. Zároveň tak získavame rýchlu orientáciu v Starej Havane, registrujeme orientačné body, počúvame príbehy z minulosti, ukazuje nám, kde sa miestni chlapi stretávajú, aby sa porozprávali o športe…

socha kubanka

Viktor nás vodí po všetkých dôležitých miestach a pridáva aj niečo navyše (Plaza de Armas, Plaza de la Catedral, Plaza de San Francisco de Asís, Plaza Vieja, el Capitolio, La Catedral de la Virgen María de la Concepción Inmaculada de La Habana) a tak sa môj zoznam z domu skracuje.

pohoda

Sedíme si na lavičke, popíjame rum, kubánska hudba v pozadí, zabúdam prihlasovacie údaje do pracovného počítača… Tuším sa začína naozaj dovolenka. A ako inak, na dovolenke je človek happy. O to viac, keď nás každý druhý podnik láka na úžasné ponuky a ja sa pýtam, môže človek nebyť happy, keď ešte aj hour je happy? (pre menej chápavých: happy hour – miešané drinky za 2CUC).

labottega pizza

Pochopiteľne, keď je človek happy, pretrávi mu a tak sa tešíme, keď objavíme pizzerku. Ich pizza je niečo ako posúch s kečupom a syrom, ale popravde, na naše vyhladované žalúdky úplne stačí. Za 40 centov to otáčame na trikrát.

Ďalšie ráno sa s Havanou lúčime a cestou na stanicu autobusov Viazul si robíme poslednú zastávku na Plaza de la Revolucion.

larevolution revolucion che

Úsmev a chuť pózovať na fotky nás ale prešla hneď, keď sme zistili, že viazulom dnes do Viňáles nepôjdeme. Lístky je potrebné rezervovať 24 hodín vopred, a tak si to dáme po vyše hodine čakania spolu s domácimi – taxíkom. Taxi collectivo patrí ku skúsenostiam, ktoré turista musí na Kube zažiť.

Náš itinerár obsahoval ešte zastávku na Playas del Este, ale postavenie vesmíru, respektíve počasie, bolo proti nám, takže Santa Maria del Mar, kde sa dá dostať autobusom z Central parku za 5CUC spiatočne nám ostala nabudúce…

[space value=“50″]

Páčil sa ti článok? Podpor nás…

Horalka

Lajky vyzbierané na Facebooku či Instagrame nás veľmi tešia a sú pre nás veľmi dôležité. Vďaka ním sa dostávame do povedomia a zviditeľnujeme sa. Kedže vám ale chceme prinášať stále hodnotnejší a zaujímavejší obsah, aj malá podpora v hodnote Horalky nás poteší a pomôže.
Možnosti, ako sa to dá, nájdete v sekcii – Podporte nás.
Ďakujeme.

Zo života s horolezcom… a zo života na Kube (časť prvá)

Genuine Cuba taxi

Skúsenosť s horolezcom a skúsenosť s Kubou má mnoho spoločného, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá. Dokáže vás stále prekvapiť; okúzliť najmenšími detailami; potrápi vás a vyskúša vašu odolnosť.. no nakoniec, viete, že to stojí za to.

Pochopiteľne, vyskúšala som si to na vlastnej koži a nasledujúce riadky sú teda o takmer 3 týždňoch na Kube, odkiaľ sme sa vrátili s Radom v podstate len nedávno.

Útrapy

Písať o Kube sa dá samozrejme veľa a rozprávanie o zážitkoch by bolo nekonečné, no pokúsim sa to skrátiť a zefektívniť, keďže tento článok píšem v snahe zodpovedať otázky budúcich cestovateľov, ktorí sa ocitli v komplikovanej fáze plánovania.

Rada na začiatok: Ujasnite si, čo od Kuby očakávate. Osvojte si schopnosť improvizovať a byť trpezliví.

Plánovanie turistka

Fakt č.1 – Doprava a celý itinerár, ktorý s vami pozdieľam, vyšiel čisto z našich hláv, čo znamená, že sme cestovali a presúvali sa, a bývali, a jedli (a častejšie nejedli) bez cestovky, bez sprievodcu, či akejkoľvek agentúry. Pokojne ale choďte do toho s nimi, uľahčia vám pravdepodobne život v mnohých smeroch a ušetria kruhy pod očami.

Fakt č.2 – Cesta tam a následne späť trvala 3 dni, no rozhodne si to nemusíte komplikovať divokou kombináciou leteniek ako sme to urobili my.

Pre info, stálo nás to o viac ako 2/3 menej ako je suma za spiatočný priamy let napríklad z Viedne, ale šli sme cez error fare a nasledovne: Košice -> Budapešť -> Amsterdam -> Mexico City -> Havana. Cesta späť bola veľmi podobná: Havana -> Mexico City -> Amsterdam -> Praha -> Košice. Zvážte sami, či do toho chcete ísť. Ak áno, na letisku v Mexico City je nenormálna zima…

Fakt č.3 – UČTE SA ŠPANIELSKY!!!!

Nie, 61% fluent Spanish podľa duolingo aplikácie nestačí. Na druhej strane, pomôže. V turistickejších lokalitách si poradíte s angličtinou, ale nedá sa na to spoľahnúť, a to hlavne v prípade vyjednávania v snahe zbiť 300% turistickú prirážku.

Cuba

Nie, nemusíte sa báť kriminality. Kuba je pre turistu bezpečná, pokiaľ to nie je cvok a nerobí veci, za ktoré by ho zabásli aj všade inde na svete. Policajti sú takmer na každom rohu, častokrát aj v civile.

Áno, obchody sú poloprázdne a pokiaľ nechcete jesť olej s kečupom alebo jedávať v drahých reštauráciách, bude to boj. Rum je veľmi lacný, a v správnom čase si kúpite dokonalú piňakoládu za 2CUC. Rekord bol 1.50, ale tam sa to už odrazilo na množstve.

obchod rum

Na vodu si dávajte veľký pozor. Akceptovateľná je len balená, voda, ktorá prešla varom, alebo chemicky ošetrená expedičnými tabletkami. Balená voda nestojí 2CUC, to je opäť len turistická prirážka. Choďte o niečo ďalej a nájdete ju za 0,70CUC.

Spomínala som 2 meny? CUC, zjednodušene turistické peso a CUP, ich národné – majte oba a ušetríte. Kašlite rozhodne na doláre a choďte na pánov s eurami, za ktoré nie sú 10% poplatky. Zmenáreň na letisku je vaša a ďalej Cadeca, ktorá je v každom meste, len treba hľadať.

A hľadať stačí rady ľudí. Buď to bude Cadeca, alebo budete mať šťastie a natrafíte na obchod, kde majú práve dostať nový tovar.

Zdravotníctvo majú vysoko hodnotené a uznávané všade po svete, ale nechcete sa spoliehať na ich farmaceutické odvetvie – berte si lieky z domu. Rovnako aj repelent. S miliónom výkričnikov.

Pre pokoj v duši nebudem rozoberať, že tie mrchy malé otravné prenášajú choroby, ale počuli ste už o Dengue? Google.. ehm, som ticho, ale ešte raz – REPELENT!

Čo k doprave. Existuje. Má mnoho podôb. Turistické autobusy VIAZUL, ktoré idú aspoň raz za deň je potrebné rezervovať 24hodín vopred.

Najdlhšie meškanie, s ktorým sme sa stretli bolo len niečo vyše hodiny, takže považované za spoľahlivé.

Genuine Cuba taxi

Ďalej tu máme taxi colectivo – poviete kam chcete ísť, vyhádate cenu a čakáte, kým sa nazbierate aspoň 4, niekedy 5 a vyrážate. Tu pochopiteľne čas neexistuje a typ, či stav auta je skôr na prekvapko.

Miestne presuny, okrem pešo, sú bicykle, rykše, kone, coco-taxi, motorové rykše, taxíky – oficiálne aj tie neoficiálne.

Konske taxi cocotaxi

Z bodu A do bodu B sa dostanete určite. Otázne je ako a kedy. Berte to dovolenkovo… a nakoniec, zvyknete si aj na to.

Na internet kašlite, odvykačka. Ak sa u vás rozvinula už závislosť, existujú karty pre turistov, na hodinu, ktorým ale vyprší platnosť za približne 40 minút a stoja okolo 6, či 8CUC. Ak budete mať šťastie, natrafíte možno aj na internetovú kaviareň a pokiaľ sa v pamäti vrátite tak 20 rokov dozadu, viete ako na to.

No a ubytovanie, pokiaľ neplánujete dovolenku v rezorte, tak silno odporúčam Casa particulares – pár ich nájdete už aj na internete, ale nie je problém riešiť to na mieste, kde je ich neporovnateľne viac. Platí sa za izbu, čiže ak cestujete aspoň dvaja, cena klesne aj na 5 eur za osobu na noc. Za príplatok dostanete aj bohaté raňajky. Vo všeobecnosti sme mali len dobré skúsenosti, ale rozhodne si stále skontrolujte tečúcu vodu v sprche.

A kam sa teda oplatí ísť? Náš itinerár na Kube, pod vplyvom počasia a aktuálnych možností dopravy, vyzeral nasledovne:

  • 2 noci v Havane
  • 4 noci vo Viňáles
  • 2 noci v Trinidad
  • 2 noci v Cienfuegos
  • 1 noc v Caibarien / Cayo Santa Maria a 4 noci Santa Marta / Varadero

Pokiaľ budete mať viac šťastia na počasie – vymeňte Varadero za Cayo Santa Maria. Varadero totiž už len sotva možno označiť za ozajstné Kubánske mesto… Rovnako, ak máte možnosť (v preklade čas a peniaze), dajte to spokojne až na východ Kuby. Vraj sa to oplatí, no nám to nevyšlo (v preklade ani čas, ani peniaze).

Prečo ostať vo Viňáles aj 4 noci a čo robiť v Trinidad, či Cienfuegos, čo sme zažili a o čo viac môžete zažiť vy si ale nechám na pokračovanie… Už i tak máte dosť informácii, čo potrebujete spracovať. A to vás zatiaľ šetrím.

Havana Vinales valley Vinales Trinidad Cienfuego El Nicho plaz Varadero plaz

[space value=“50″]

Páčil sa ti článok? Podpor nás…

Horalka

Lajky vyzbierané na Facebooku či Instagrame nás veľmi tešia a sú pre nás veľmi dôležité. Vďaka ním sa dostávame do povedomia a zviditeľnujeme sa. Kedže vám ale chceme prinášať stále hodnotnejší a zaujímavejší obsah, aj malá podpora v hodnote Horalky nás poteší a pomôže.
Možnosti, ako sa to dá, nájdete v sekcii – Podporte nás.
Ďakujeme.

Zajac, raptor a Rankovské skaly

Tento príbeh zo života s horolezcom sa odohráva vlastne bez neho. Pre zmenu sa totiž na výlet vybrali dve kamarátky z vysokej školy. A keby len raz…

Deň prvý. Cieľ: Rankovské skaly.

Jedného pekného dňa sme sa s Tinkou rozhodli, že prevetráme ustarostené hlavy nenáročnou prechádzkou. Google povedal, že Rankovské skaly stoja za návštevu, potešia oko a pohladia dušu.

Inštrukcie zneli: odparkovať pri Herľanskom gejzíre a po zelenej značke rovno za nosom.

Jedna paráda. Akurát, že stroskotali hneď na parkovisku, ktoré bolo preplnené požiarnikmi. Síce nešlo o priamy zásah, žiadne vzrúšo, no pre nás to znamenalo nepovolený vstup na súkromnú akciu.

Nie, stále neviem, kde pracuje ten sexi požiarnik z Februára 2012, vylepený na záchode Technickej univerzity, ale na Slovensku asi nie. Tu sú to skôr vážení páni v strednom veku s bruškom svedčiacim o rokoch šťastného manželstva. Pohladenia „duše“ sme sa nedočkali.

Spiatočka a odchádzame. V aute prebieha búrlivá diskusia, aké ďalšie možnosti máme. Vyberám si žolíka – zavolám známemu. Zhodou okolností je to Rado, ktorý sedí doma a zodpovedne sa pripravuje na kurz skalného lezenia, ktorý vedie poobede. Poradil, že stačí zmeniť východiskový bod na Herľanské sedlo.

Tak si to dávame šialene krásnou a lomenou cestou hore, kde v pohode zaparkujeme. Prejdeme len kúsok cez les a už sa nám naskytá pohľad, ktorým by nepohrdol nejeden režisér hororového filmu.

Plné energie, pridávame do kroku. Akékoľvek myšlienky, aký príbeh takmer zhorená chata skrýva, zaháňame dupotaním a povedzme si rovno, dychčaním, keďže takmer bežíme.

Náš smer na Vyžník bol ale správny. Naši sme ho, a aj smerovú tabuľu, ktorá ukazovala cestu na skaly. My sme sa ale rozhodli, že ich vymeníme za Zajačí kameň. Keď sme však došli na Makovicu a Zajačí kameň nikde, pochopili sme, že dnes neuvidíme ani Rankovské, ani Zajačí. Pomaly sme sa teda stočili domov, veď… nabudúce.

Deň druhý. Cieľ: Rankovské skaly.

Možno týždeň, možno dva neskôr, sme sa rozhodli skúsiť to znova. Tentokrát žiadny požiarnik široko ďaleko, tak sme auto spokojne nechali pri bufete Erupcia. Smerovná tabuľa hovorí jasne – po zelenej až na Rankovské skaly, niečo vyše hodinky.

Držíme sa značky, cesta je pohodlná a široká, len prekvapko, zrazu sa ocitáme na asfaltke. Nikto nečaká asfaltkovú turistiku a tak sa vraciame na lesnú cestu. Keď prídeme na lúku, začína to zaváňať prúserom. Cesty sa delia, stretávaju, alebo stáčajú úplne nezávisle od skál, ktoré doslova vidíme pred nosom.

Spoliehať sa na ženský inštinkt nám nevyšlo. Nepomohlo ani kameň, papier, nožnice. Vyskúšali sme asi 3, možno 4 cesty, no každá v určitom bode proste zanikla v lese, alebo v húštine. Samozrejme, že také silné a nezávislé, samostatné a na život pripravené ženy to nevzdávajú. Alebo inak povedané, je nám trápne priznať, že by sme tam nedošli ani na druhý pokus. A tak to skúšame ešte raz, posledný krát.

Táto nejde ani tak cez les, ako nízky krovinatý porast. Vybehneme na kopček, pozrieť sa, kam to pokračuje, keď tu zrazu, šuchot, kývajúce sa kry a stromy… Stačil nám jeden pohľad a vedeli sme, koľko bije…

Neviem, koľko z vás videlo Jurský park, ale všetko nasvedčuje tomu, že to boli raptori a unikli sme svojmu osudu len o vlások. Síce sme nestihli zdokumentovať prítomnosť vyhynutého druhu, ale že naozaj, bol to minimálne dinosaurus. Alebo možno aj celá črieda… Najbližšie, keď stretnete Tinku a mňa, nezabudnite nás objať, lebo len pár sekúnd a možno by ste tú šancu už nemali!

Deň tretí. Cieľ: Rankovské skaly

Do tretice všetko dobré a tvrdohlavosť nepustí. Vraciame sa na miesto činu. Prechádzame okolo Herľan a keď sa blížime k miestu, kde sme stratili značku, spomaľujeme. Odhodlané presvedčiť sa, že nemohlo byť jasné, že je potrebné prejsť po asfaltke a kde z nej potom zísť sledujeme kraj cesty. Trvalo to presne 21 sekúnd, keď sa pred nami vynorila obrovská zelená šípka.

Odparkovali sme to teda na kraj lúky a zhypnotizovane nasledovali zelenú značku. Bez nej ani krok. Cesta cez les a lúky ja čarovná.

Jeseň sfarbila všetko ako v rozprávke. A aká by to bola rozprávka, keby nemala šťastný koniec? Áno, na tretí krát sme Rankovské skaly našli. Potešili oko a pohladili dušu.

V podstate to zámerne umiestňujem až po happy ende, keď predpokladám len skrolujete cez obrázky, ale áno. Cestou zo skál späť ku autu sme zabudli odbočiť a prešli o nejaké 2 kopčeky viac ako bolo potrebné. Ale prišli sme na to skoro a keďže som bola tentokrát pripravená, vytiahla som mobil a turistická mapa nás navrátila späť bez zranení.

[space value=“50″]

Páčil sa ti článok? Podpor nás…

Horalka

Lajky vyzbierané na Facebooku či Instagrame nás veľmi tešia a sú pre nás veľmi dôležité. Vďaka ním sa dostávame do povedomia a zviditeľnujeme sa. Kedže vám ale chceme prinášať stále hodnotnejší a zaujímavejší obsah, aj malá podpora v hodnote Horalky nás poteší a pomôže.
Možnosti, ako sa to dá, nájdete v sekcii – Podporte nás.
Ďakujeme.

Opravný termín

Začnime tým, že mám rada turistiku a venovala som sa jej aj v minulosti (tak niekoľko veľa rokov dozadu).

Problémové začiatky popísané už od prvého blogu sú však dôsledkom dvoch operácií kolena. Vlastne, od kedy to vytunili nejakými skrutkami, podarilo sa mi zbaviť chôdze „DePejrak“ menej ako rok dozadu. To čaptanie, ktoré mi ostalo, to je moje prirodzená „sexi“ chôdza. V každom prípade, po lete poňatom skôr ako nenápadný tréning, chodení hore-dole, sa mi dostalo tej pocty, že ma môj najdrahší zobral znova do Tatier.

Dlho som rozmýšľala, či do toho pôjdem, pýtala som sa kamarátok, čo tam už boli a odpovede – „Skoro som sa posrala od strachu, keď som tam bola prvý krát“ a „No mala som dosť už aj na Téryho, je to makačka“ – ma úplne presvedčili. Okrem iného, predpoveď počasia vyzerala naozaj sľubne, a tak hneď ráno vyrážame z Košíc smer Starý Smokovec. Ideme v počte 3.

Presila chlapov má hneď 3 výhody. Ak by sa mi niečo stalo, snáď ma nejako dostanú domov. Po druhé, prvých 30 minút môjho ranného chodenia preferujem ticho a takto sa vedia vyrozprávať medzi sebou – Toto ticho je pre dobro celej spoločnosti a jeho narušenie by mohlo negatívne ovplyvniť dejiny ľudstva. A napokon, som rozhodne najkrajšia žena z partie.

Kritická polhodinka, to je presne naša cesta na Hrebienok. Áno, dá sa ísť aj pozemnou lanovkou, keď chcete ušetriť čas, ale nejde o žiaden náročný výstup. Z Hrebienka pokračujeme ďalej na Zamkovského chatu. Stále v štýle rezkej prechádzky. Vykračujem si jak čaja. Všetko sa však mení a ja pomaly spomaľujem o niečo ďalej, keď nastupuje stúpanie na Téryho chatu.

Neviem, či počasie, čerstvý vzduch, čaro samotného miesta, ale na Zamkovského chate už udeľujem svoje povolenie skúsiť na mňa prehovoriť. Dokonca som sa s rozprávaním rozbehla celkom slušne. Ale viete čo? Vynechala som nadávky. Nebolo to v mojom podaní ono. Dávid dal do toho totiž srdce. On tie nadávky precítil. Dal tomu tú správnu intonáciu, emócie, až som mala pocit, že sa mi uľavilo, aj keď som bola ticho.

Podľa teórie môjho priateľa, je cesta hore len jeden “cik” a jeden “cak”. Ale v podstate to je cik-cak, cik-cak, cik-cak a popod vodopád, a potom zas niečo podobné tomu cik-caku. Možno o niečo dlhšie cíííík a cáááák. Je to rozhodne pekná cesta, človek si môže robiť milión osem prestávok a tváriť sa, že je to len a len preto, že si fotí dokonalé scenérie našich veľhôr, prípadne, že sa úpenlivo snaží zachytiť pohyb kamzíka popri tom ako dychčí.

Počasie je naozaj skvelé. Slniečko svieti a na oblohe ani mráčik. To vysvetľuje ľudí, ktorí mali podobný nápad ako my a prišli sem hore. Moje nadšenie z toho, že som hore, sprevádza rozčarovanie a zároveň obdiv z množstva seniorov, čo si tu vybehli tiež. Rozhodne tu ale pre dnešok nekončíme. Ďalej je to hodinka a pol na Priečne sedlo, a potom na Zbojnícku chatu a späť dole na Hrebienok. Teoretickú prevahu hlasovania o návrate dole síce s Dávidom máme, ale keď už sme tu, ideme ďalej.

V tejto nadmorskej výške som dokonca celkom rýchlo pochopila rozdiel medzi mojou termoreguláciou a celkovým prekrvením tela chlapcov. A môžem vám povedať, je tam rozdiel asi 2 mikín, teplej vesty a rukavíc. Plus, mínus.

Oblečenie zahrialo, ale krv v žilách sa poriadne rozprúdila, keď sme vykročili ďalej. A tak ďalší úsek cesty absolvujem s prestávkami na zhadzovanie vrstiev. Ako inak, keď sme hore, obliekam ich znova, a potom na Zbojníčke, a o pár metrov nižšie si ich dávam znova dole. Spätne rozmýšľam, že to mohlo byť aj celkom otravné, ale na druhej strane mám aspoň možnosť zdôrazniť prednosť takého inštruktora – božská trpezlivosť.

Krátko pred Priečnym sedlom zaujímame s Dávidom ofenzívne stanovisko proti pokračovaniu, ale tvrdohlavosť nám nakoniec nedá. Chlapci ešte vyhrievajú kosti na slniečku a ja už kráčam, aby som mala aspoň nejaký náskok, keďže tempo, ktoré som mala smerom na Hrebienok je už nenávratne preč.

Musím uznať, že keď ide o škriabanie sa po skalách, výstup ide rýchlejšie. Škoda novej manikúry a nových rukavíc, ktoré z nejakého dôvodu neboli na mojich rukách v tejto chvíli. V každom prípade aj na vrchole Priečneho sedla boli ako nové. Tie rukavice, nie moja manikúra.

Na druhej strane sedla na nás čakajú ďalšie výhľady a v podstate prechádzka Tatrami. Pivko a pol deci na Zbojníčke, aby som neprechladla môžem spomenúť tiež medzi rečou a o šiestej už nastupujeme na parkovisku do auta.

A viete čo? Na parkovisku mi Rado pošepkal, že som dnes bola na prvej naozajstnej tatranskej túre a šla som super. Popravde si myslím, že sa len snažil o udobrenie, ale pre potreby pohladenia ženského sebavedomia, mu to budem veriť. Okrem toho platí, že aj na konci dňa ostávam najkrajšov ženou z partie. Sebavedomie je v poriadku. Opravný termín na Tatry som teda zvládla.

[space value=“50″]

Páčil sa ti článok? Podpor nás…

Horalka

Lajky vyzbierané na Facebooku či Instagrame nás veľmi tešia a sú pre nás veľmi dôležité. Vďaka ním sa dostávame do povedomia a zviditeľnujeme sa. Kedže vám ale chceme prinášať stále hodnotnejší a zaujímavejší obsah, aj malá podpora v hodnote Horalky nás poteší a pomôže.
Možnosti, ako sa to dá, nájdete v sekcii – Podporte nás.
Ďakujeme.

24 hodín v Poloninách

Áno, uvedomujem si, že keď capneme na instagram: „coming soon“, nemala by som príbeh toľko odkladať, ale chcela som vás nechať vydýchnuť…

…čo sa rozhodne nedá povedať o mužskom zastúpení z dvojice. Zmena, ktorá ale nastala spočíva v tom, že sa vlastne už ani nesťažujem… hlavne preto, lebo viem, že si musím šetriť sily na neskôr…

Nápad bol čiastočne môj, keďže som chcela sledovať prezeidy z miesta najmenej poznačeného svetelným smogom. Aj na bivakovanie som pristúpila bez nátlaku, keďže už žijeme v dobe, kedy existujú vlhčené utierky a plán sa týkal iba 2 nocí.

24 hodín v názve článku a 2 noci.. nevychádza, čo? Plán bol. Naozaj. Ale Rado mieni, Ľubka rýchlo zmení… Ale nebudeme predbiehať…

Balíme. Rozmýšľam, čo budem potrebovať okrem zásoby utierok a začínam sa zaujímať o predpoveď počasia. Piatoček luxusný, sobota k večeru o niečo menej.

Vidina vytrvalej búrky začínajúcej hneď večer, intenzívneho dažďa, vetra a to všetko počas pobytu uprostred lesa, bez možnosti horúcej sprchy a teplého paplónika… Pozrela som sa spýtavo na Rada, či to akože fakt. Reakcia? „Neboj sa mojo, o siedmej už budeš hrať v útulni karty s plchmi a myšami…“ – čo ma samozrejme úplne upokojilo. Pribalila som si repelent.

Spánkovým teleportom sme sa ocitli v Novej Sedlici. Malebná dedinka, úplne čarovná, pre nás predstavujúca východiskový bod. V miestnom penzióne sa lúčim s keramickým splachovacím záchodom, potláčam slzu v oku, nakladám si batoh na chrbát a v spoločnosti jedného vytešeného horolezca kráčame smerom do lesa.

Držíme sa červenej značky od začiatku do konca dnešného turistikovania. Ako inak, sú 3 hodiny poobede, páli slnko, 30 stupňov a začiatok cesty – asfaltka stúpajúca mierne do kopca. Nuž, nadšenie sa nateraz nedostavuje.

Krátky výdych a úľavu, keď vojdeme do lesa, strieda divoký súboj emócii v debatných miestnostiach môjho mozgu. Pred nami sa objavilo stúpanie bez konca. Cestu nám ešte spestruje blatíčko, nech to nie je príliš monotónne.

Zatnuté zuby, slovník nevhodný pre detského čitateľa a dodržiavanie bezpečného odstupu, aby nedošlo k ublíženiu na zdraví. V hraničných situáciach sa vraj človek nadopuje adrenalínom a dokáže mať silu za troch… Ale nateraz kráčam, neodvrávam. Akúkoľvek fotodokumentáciu odmietam zverejniť, takže hlavným aktérom nateraz je Rado.

Hneď ako sa vyštveráme na kopec, prečítam si o zvieratkách žijúcich v tejto oblasti, prehliadam medvede a vlky a vytešujem sa, že možno stretneme zubrov.

Rado ma hneď schladil, že na celom území ich žije 15, v jednom stáde, a že by som teda do iného hovna musela šľapnúť, aby som mala také šťastie. Je to romantik a moje šťastie som si zjavne vyčerpala už nato, že ho mám… Dá sa z článku vycítiť sarkazmus?

Vstupujeme do pralesa a začíname prudko klesať dole k potoku, kde stretávame prvých dvoch ľudí a na celkom dlhú dobu aj posledných. A ako to býva, po klesaní treba znova ísť hore. Tak šľapeme – konkrétne na Kremenec. Náladu mám troška lepšiu. Rado ma utešuje, že z Kremenca, to je potom už len kúsok na Čierťaž, kde by sme mali stráviť prvú noc.

Keď prichádzame na Kremenec – miesto, kde sa stretáva Poľsko, Ukrajina a Slovensko v jednom bode, je krátko pred siedmou večer a ukazuje sa, že kúsok znamená ešte hodinu a pol rezkého vykračovania pralesom ponoreným do príjemného šera.

Stislo mi riťku pri každom zašuchotaní. Ja byť v rozprávke Janko a Marienka, tak sa tiež radšej vrhnem do náruče strigy ako ostať na noc v lese, kde na každom kroku náučného chodníka na mňa žmurká veľký maco – nie práve vhodne zvolený obrázok na označovanie cesty, najmä ak máte fantáziu ako ja a cestou ste už bez ruky, nohy, 3krát roztrhaní.. Predsa len, Rado vie behať rýchlejšie. Resp. pri mne asi stačí konštatovať, že Rado vie behať.

O ôsmej prichádzame do cieľa na dnešný deň. Sú tu postavené už 2 stany, ale predsa len skúšame šťastie s chatkou. 4 poliaci si obsadili miesto dole, ale 2 miesta sú stále voľné hore na prični, a tak si rozkladáme karimatky a ja sa vrhám po suchom oblečení. Z nedalekého prameňa si doplníme vodu a keď vidím prvé 3 perzeidy, endorfíny mi už tečú ušami von. Popravde, zvuky z lesa nie sú práve podmaz, ktorý si predstavujem a tak zbabelo utekám do chatky. Nočné hry a cesty odvahy nikdy neboli mojou silnou stránkou.

Okolo deviatej nás vyruší zvuk štvorkolky a následná pohraničná kontrola. Kto sme, čo sme, kam ideme, z kade a prečo. Filozofické okienko, kam smerujeme netrvá dlho, ale po krátkej prestávke s rovnakými otázkami prichádzajú tí z druhej strany… Nemyslím „z druhej strany“, ale z druhej strany hraníc. A môže sa spať.

Noc bola… Nuž, bola. Zobudila som sa síce oddýchnutá, ale trochu dolámaná. V každom prípade s dobrou náladou. Vybehli sme k prameňu na rannú hygienu a nasledovali výdatné raňajky – spučená žemľa so salámkou a kaleráb. Mať prísun kávy, úplná idylka.

Ešte s úsmevom sa zaujímam, čo je na pláne dnes. Včera sme dali 17-18km, dnes to naplánoval na 25 a nedeľa ďalších 25… I feel disturbance in the Force a úsmev sa vytráca. Ako okej, dá sa, kebyže profil terénu nie je taký divoký. Predsa len, ten 10kilový drobček na mojom chrbte mi k energii, mentálnej a fyzickej vyrovnanosti nepridáva. Začína sa proces vyjednávania. Medzitým sa balíme a okolo deviatej sme pripravení vyraziť.

Dnes smer Jarabá, po červenej a modrej zároveň. Podľa toho, či dávate prednosť slovenskému alebo poľskému značeniu. Celá cesta je po hranici.

Nedajte sa však pomýliť predstavou mierne zvlnenej hrebeňovky. Je to buď prudko hore, alebo strmo dole. Počasie nateraz je naozaj dobré. Slnko je schované za sympatickými mrakmi, takže na to sa sťažovať nemožno. Ideme. Prechádzame krásnymi lúkami, lesmi, naozaj sa mi tu páči. Škoda tej prenikavej bolesti chrbta. Dnes to s tým batohom nejako nejde.

Desiatová prestávka na lúke a posledných 45 minút na Jarabú.

O tom, že Poloniny su krásne a pokojné miesto ma presviedča aj výhľad z Jarabej.

A o tom, že to ďalej podľa plánu rozhodne nepôjde zase prenikavá bolesť chrbta.

Rozhodnutie padlo na základe racionálnych faktov – zlá predpoveď počasia, bolesť chrbta a fakt, že aj keď by som dnes došla do cieľa, zajtrajšok až tak ružovo na mňa nepôsobil.

Schádzame dole do Novej Sedlice. Prudko dole, cca 3 hodinky. Cestou míňame Medovú Babu a Poľanu. V Novej Sedici už takmer plačem. Od bolesti aj radosti. Je to však rozprávková dedinka. Veď tu býva aj Deduško Večerníček.

Rozhodnutie ísť domov už dnes bolo správne a nasvedčuje tomu jednak silná búrka, ktorá večer prišla a prudké ochladenie, a jednak Radove rozpadnuté topánky, s ktorými sa bolestne rozlúčil po dlhoročnom intenzívnom vzťahu. Mňa si nateraz ešte nechal…


[space value=“50″]

Páčil sa ti článok? Podpor nás…

Horalka

Lajky vyzbierané na Facebooku či Instagrame nás veľmi tešia a sú pre nás veľmi dôležité. Vďaka ním sa dostávame do povedomia a zviditeľnujeme sa. Kedže vám ale chceme prinášať stále hodnotnejší a zaujímavejší obsah, aj malá podpora v hodnote Horalky nás poteší a pomôže.
Možnosti, ako sa to dá, nájdete v sekcii – Podporte nás.
Ďakujeme.