Jánošíková bašta

Uznávam, že som sa na chvíľu odmlčala, ale to neznamená, že sa v našich životoch nič nedeje.

Skôr to boli iné povinnosti a pochopiteľne, moja lenivosť. Keď mi však nedávno napísal jeden follower na instagrame (follow @zivotshorolezcom), že vďaka nám a storkám, čo tam prihadzujem, spoznáva nové miesta, rozhodla som sa napísať znova pár riadkov, možno zdroj inšpirácie.

Žiadna vysokohorská turistika, žiadne driapanie sa po skalách, žiadna exotika. Spoznávanie východného Slovenska po vlastných, s využitím železníc slovenskej republiky (keďže auto bolo v servise, inak by to dobrovoľne asi takto nedopadlo). To je príbeh nasledujúcich riadkov.

Je ráno. Predpoveď počasia spomína slnko a teploty cez 30°C. Ale keďže Rado bol po nočnej, na skorý nástup a ranný vlak sa nedalo poponáhľať. V takom počasí nie je úplne ideálne vyraziť vlakom o 10:07 z Košíc a počkať si na poludnie, lebo výstup z Kysaku po červenej rovno na Jánošíkovú baštu, kde v tom čase nie je tieň, do ktorého by sa dalo schovať, je tak troška o hubu.

Človek sa vraj učí na vlastných chybách, ale to zjavne neznamená, že sa rovnakej chyby nedopustíte viac krát. Ocitla som sa totiž v situácii, keď sa mi pred očami vynoril výstup na Stolovú horu v JAR rovnako zle načasovaný, kedy som potila aj to, čo som vypila o 3 dni neskôr. Ale podobne ako vtedy, aj teraz sme to dali, len som mala pocit, že sa mi potia aj očné viečka. Najhoršie na tom je, že v oboch prípadoch mi tiché nadávanie neprešlo, keďže to bol vlastne môj nápad…

Cesta hore trvá asi hodinku (najmä, keď Rado nedbá na moje postávanie a snahu o nejakú prestávku, alebo spomalenie tempa.. vraj budujeme kondičku…). Prvá polovica je priam peklo, ale druhá je už v tieni stromov. Za námahu však čaká odmena v podobe krásneho výhľadu. Kto chce, skončí svoje výletovanie tu. Dá sa tu poopekať, poliezť, pokochať krásnou prírodou.

My však pokračujeme ďalej. Po červenej priamo do Košíc. Táto cesta je súčasťou najdlhšej turistickej cesty na Slovensku – Cesty hrdinov SNP.

Cestou stretávame aj jedného prudko odhodlaného cyklistu, ktorý z Dukly vyrazil 4 dni dozadu a po tejto ceste smeruje až do Bratislavy, a keďže je to zhodou okolností známy z pohody, troška sa s ním porozprávame pri pivku na Hrešnej. Keď rozpráva o 4 dňoch bez sprchy je mi jasné, že to nebude nič pre mňa. Hrešná a Kavečany je aj náš koniec cesty, no možnosti, kde skončiť je hneď viacero. Okrem Kavečan to môže byť aj Jahodná alebo Čermeľ.

Celkovo sme si dali do nôh asi 20 km. Po dramatickom začiatku nasleduje už len pochod po hrebeni, kde čaká klasické zvlnenie terénu v tieni lesa, vyjedanie černíc a zber húb na skvelú večeru v podaní môjho Rada. Život s horolezcom, ktorý vie variť a po takej prechádzke aj navarí, vie byť niekedy fajn…