Sme doma

Nebudem chodiť okolo horúcej kaše. Sme doma. A bolo super. Prvý klubový výjazd, turisticko-ferratový, do čarovného Talianska, k najväčšiemu jazeru – Lago di Garda, ktoré obklopujú strmé skalné útvary priam volajúce po tom, aby sme ich skúsili zdolať, bol úspešnejší ako úspešný.

Teda pokiaľ účastníci zájazdu, Natália a Marek, neklamali. Pýtali sme sa ich večer pred odchodom, či sa im páčilo, čo by zmenili, či sú spokojní, ale keď tak nad tým rozmýšľam, asi sa chceli ešte dostať domov a šofér bol Rado, takže hmmm… človek toho narozpráva… a hlavne, keď si pár hodín pred tým myslí, že bude cestovať s rozbitým oknom pri hlave, ak vôbec… teda, čisto teoreticky, kebyže nastane situácia, že niekto zabuchne kľúče od auta v aute a všetci ostanú stáť vonku na parkovisku bez dokladov, peňazí a tak.. ale to len teoreticky, pochopiteľne…

Cesta za jazerom Lago di Garda

Nesmelé oťukávanie a spoznávanie sa začalo v Poprade okolo 4:00 ráno, na parkovisku pred Billou, kedy sa Natália a Marek rozhodli pristúpiť k nám do auta za predpokladu, že nie sme psychopati, nechceme ich predať na orgány a pravdepodobne existuje šanca, že majú pred sebou super dovolenku.

A poviem vám, chcelo to riadnu odvahu, keďže nikto z nás štyroch nemal za sebou viac ako 2 hodiny spánku. Dobrý dojem bokom, stačí prežiť. A prežili sme. Aj vďaka Marekovej sestre a dokonalému mojitu, ktoré v Tirolsku dokáže s toľkým šarmom namiešať len človek z našej rodnej hrude (poznámka pod čiarou, šarm = rum).

Večer po príchode to chcelo pár slov na úvod a rýchlu inštruktáž, rozdelenie materiálu, pokyny o bezpečnosti.. moje pozorovacie schopnosti analyzovali každú jednú emóciu, ktorú bolo badať u Naty a Mareka. Doteraz mi v ušiach znie, čo Naty povedala v ten večer: “..ale ak budete chcieť ísť na tú ferratu, čo ste dávali ilustračný obrázok ľudí na rýmse a okolo nich nič, tak si spravím svoj program, lebo tam ma nedostane nikto…“ – Viď. Fotka nižšie. Ale nebudem predbiehať.

Prvé ferraty

Skrátka a dobre, začali sme zľahka. Ferratka B/C plná rebríkov až na vrchol, ktorý nám poskytol krásny výhľad a vlajka nám pripomenula, že dovolenka v Taliansku sa naozaj začala. Strach z výšok bol prekonaný, dôvera v inštruktora vybudovaná, zážitky autentické. Zostup dole otestoval náš morál, lebo aj keď ferrata bola krásna, zostup nekonečný.

Zúfalstvo v Marekových očiach, keď traverzové zákruty ani po hodine neubúdali sa začalo takmer zhmotňovať – viete, ako v animáku, keď z telefónu zrazu vystúpia ruky a začnú príjemcu škrtiť, alebo keď si Ally Mc Beallová predstaví ako protivníkovi exploduje hlava… Nič také sa ale nestalo.

Ďalšie dni nám počasie o troška pritvrdilo, a stupne sa zaokrúhľovali nemilosrdne smerom k 40tke. Riešením bola rozprávková ferrata smerom na hrad, ktorá sa tiahla kaňonom poskytujúcim tieň a vďaka vode, aj príjemné osvieženie.

Nádherné miesto plné tajomstiev a príjemného chládku, ktorý sme zakončili kúpaním sa v jazere si hneď získalo srdce našej Naty, no to moje bolo niekde v gatiach, keď som mala prejsť po lanovom moste. Vec sa má tak, že výšok sa nebojím, vydriapem sa všade, keď treba, do skaly sa aj zakusnem, aby som sa dostala hore, ale jedno oceľové lanko ponad priepasť, navyše roztrasené mojími roztrasenými kolenami… to ma bude stáť ešte veľa doberania… Zhotovený dôkazový materiál však neposkytuje detailné rozlíšenie a teda môj výraz tváre ostal len v Radovej pamäti.

Romantická Verona

Na tretí deň nežnejšie pohlavie zatúžilo po kultúre, histórii, romantike a voľba padla na mesto Verona, ktorého návštevu sme spojili s dokonalým gastronomickým zážitkom a poobedňajším kúpaním sa v jazere. Samotné centrum sa dá prejsť za pár hodín a keď máte široké lakte, môžete si spraviť fotku aj pod balkónom, kde si lásku vyznávali aj Júlia a Rómeo…

…ale houbes, kde postavili balkón len preto, aby prilákali turistov stovky rokov potom, ako Shakespeare napísal príbeh lásky, ktorý do dnešného dňa nechápem. Kvôli chlapovi takto vystrájať. Dobrá slovenská výchova by to spravila. Alebo 5 minútový rozhovor so mnou… Ale samozrejme, na lásku a šťastné konce verím… asi…

Prekvapenie inštruktora

Streda sa niesla v znamení veľkých očakávaní a nezodpovedaných otázok, keďže náš inštruktor sa usmieval hneď od rána. Chystal totiž prekvapenie.

Možno tichá pomsta za Veronu, ale právo vyjadriť sa mužské osadenstvo stratilo vďaka intenzívnemu rozhovoru, ktorý viedli dlho do noci o stave diaľníc na Slovensku i vo svete. Samotná dôležitosť témy poukazuje na okolnosti rozhovoru a v prípade, že patríte medzi tých chytrejších, viac písať nemusím, takže sa vráťme k prekvapeniu…

Tým prekvapením bola D-čkova ferrata, ktorá preverila pevnú vôľu, silu rúk, odhodlanie, lásku k životu… Ferrata, ktorá nám všetkým ukázala, aké to je opustiť zónu komfortu, zapotiť sa (aj keď k tomu prispelo 37°C) a zamakať.

Poznámka autora. Keďže môj rozmaznaný zadok je zvyknutý na plnú starostlivosť osobného inštruktora, opustiť zónu komfortu bolo priznať, že tu máme účastníkov zájazdu, ktorí sú prednejší a naozaj nie je čas na to, aby som sa správala ako drama queen. Marek sa možno čudoval, že sa rozprávam sama so sebou a pár krát si možno chcel dať ruky na uši, aby nepočul vyberaný slovník, keď som sa sama seba snažila presvedčiť, že tá 7 centimetrová lišta nie je šikmá a nie je tak dokonalo lesklá, lebo je totálne vyšmýkaná a položiť tam nohu je úplne v poriadku, rovnako, ako som sa presviedčala, že moje Rambo ruky z kancelárie sú dokonale pripravené udržať mojich decentných 50 aj niečo kíl v previse (kedy za “niečo” možno dosadiť ľubovoľné číslo od 1 do 100). A čo, že udržať, ale že si pri tom ešte v pohode precvaknem feraťák a poškrabem sa na zadku…

Samozrejme, že aj túto ferratu sme zdolali bez zranení a tá radosť z úspechu bola nefalšovaná. I keď teraz riskujem, že bude Rado namyslený, musím mu opäť raz uznať, že ako inštruktor má naozaj veľmi dobrý odhad a schopnosti analyzovať možnosti zúčastnených. Všetko prebehlo hladko a bola dodržaná maximálna bezpečnosť.

Rozlúčka s Talianskom

Po absolvovaní D-čkovej ferraty nám tie posledné deň pred odchodom, prišli už ako prechádzka po Hlavnej, len v štýlovejšom outfite. Dali sme si jednu na ráno, takú podľa môjho gusta – plnú umeleckých inštalácii za C – a na večer ešte rozlúčkové B-čko, priamo v Arcu.

A keď som sa Naty pýtala, čo tak smutne, len skonštatovala, že sa bojí, že dovolenka sa už končí a mala pravdu. No ja vás už teraz uisťujem, že to nebol ani zďaleka posledný výjazd, ktorý Geckon klub Košice pre vás prichystal (najbližšie ideme začiatkom septembra do oblasti Salzkammergut v Rakúsku).

Recommended Posts